USA zaplatili Rusom necelých päť centov za hektár. To, čo sa spočiatku javilo ako šialenstvo, sa neskôr stalo jedným z najvýhodnejších obchodov všetkých čias.
Rusko malo záujem o Aljašku už od roku 1741, keď prieskumník Vitus Bering doplával k severoamerickej pevnine. Trvalo však ešte vyše 50 rokov, kým nechal cár založiť Rusko -americkú spoločnosť, ktorej udelil plnú politickú i ekonomickú kontrolu nad Aljaškou. Americká expanzia smerom na západ kontinentu sa vtedy ešte len rozbiehala, v polovici 19. storočia ale Američania konečne upriamili svoju pozornosť aj na oblasť pobrežia severného Pacifiku.
Tú síce osídlili Rusi, ich osady ale mali od sebestačnosti ďaleko. Spoliehali sa najmä na zásoby, ktoré k nim prúdili prostredníctvom Američanov a Britov, a cár sa oprávnene obával, že práve Američania jedného dňa len svojím počtom prevalcujú ruských osadníkov a zaberú Aljašku pre seba.
Aby toho nebolo málo, vypukla v roku 1853 Krymská vojna. Rusko z nej o tri roky neskôr vyšlo oslabené a zadlžené a reálne hrozilo, že v prípade ďalšieho konfliktu s Veľkou Britániou táto námorná veľmoc prevezme kontrolu nad Aljaškou. Rusko -americká spoločnosť navyše vyžadovala masívne dotácie, ktoré ešte viac vyčerpávali štátnu pokladnicu.
PÄŤ MILIÓNOV NESTAČÍ
Dokonca aj cárov brat panovníkovi začal tvrdiť, že Aljaška je luxus, ktorý si Rusko nemôže dovoliť. Koncom 50. rokov tak začali rokovania o jej predaji Američanom, tie ale prerušila občianska vojna Severu s Juhom. Už pred ňou však minister zahraničných vecí William H. Seward vyhlásil, že mestá a pevnosti Aljašky sa stanú predsunutými stanovišťami USA. A bol to práve Seward, ktorý sa o kúpu Aljašky pričinil najviac.
Už pred vojnou sa v aljašských záležitostiach dobre orientoval kalifornský senátor William Gwin, ktorý bol zapletený do kontroverzných obchodov s Rusko -americkou spoločnosťou. Stretol sa s ruským veľvyslancom Edouardom de Stoecklom a prezidentom Jamesom Buchananom a navrhol ako primeranú cenu za Aljašku päť miliónov dolárov. De Stoeckl mal však od cára iné inštrukcie: čakať a pýtať 5,6 milióna.
Koniec koncov aj Gwin navrhol počkať do prezidentských volieb. Buchanan bol totiž medzi Američanmi dosť nepopulárny a snahu o rozširovanie územia smerom na sever by nepodporila nielen verejnosť, ale ani senátori z južných otrokárskych štátov. Po voľbách však prišla už spomínaná vojna a obchod sa na pár rokov stal minulosťou.
MAJSTER VYJEDNÁVAČ
Už pár mesiacov po skončení konfliktu sa ale Seward stretol s ruským veľvyslancom Edouardom de Stoecklom práve vo veci predaja Aljašky. De Stoeckl s obchodom súhlasil, no na oficiálne rokovania, samozrejme, potreboval súhlas cára Alexandra II. A tak sa v decembri 1866 po siedmich rokoch opäť objavil v Rusku. Stretol sa s panovníkom a jeho poradcami a dostal pokyn, aby nepredával Aljašku za menej než päť miliónov dolárov.
De Stoeckl sa teda vrátil do USA. Slúžil tu už 15 rokov a bol mimoriadne obľúbený aj vďaka tomu, že si za manželku vzal Američanku. Dúfal však, že ak dovedie rokovania do úspešného konca, ujde sa mu miesto niekde v Európe. Vyjednávanie medzi de Stoecklom a Sewardom prebiehalo v marci 1867. Seward navrhoval päť miliónov či maximálne 5,5 milióna dolárov. Keďže zvýšil hornú hranicu, de Stoeckl vycítil príležitosť a poslal do Ruska telegram, že z Američanov vytiahne minimálne šesť miliónov. Seward už mal medzitým spísaný návrh zmluvy, v ktorej ponúkal až sedem miliónov. Na ďalšom stretnutí s de Stoecklom však tvrdil, že môže dať len 6,5 milióna. Zároveň požadoval aj kúpu celého majetku Rusko -americkej spoločnosti a tlačil ho čas, v apríli chcel zmluvu o kúpe Aljašky postaviť pred Kongres. Napokon sa zhodli na sume 7,2 milióna dolárov. De Stoeckl bol očividne skvelý vyjednávač.
PRIATEĽSKÉ PREVZATIE MOCI
Časť verejnosti, politikov i médií Sewarda hanila a kritizovala. Jeden zo senátorov dokonca vyhlásil, že by kúpu Aljašky podporil pod podmienkou, že sa tam Seward presťahuje. 30. marca 1867 ale napokon obe strany zmluvu o predaji Aljašky podpísali a neskôr prešla cez Kongres.
K prevzatiu moci došlo až v októbri, keď americkí vojaci po strastiplnej plavbe dorazili do jediného väčšieho mesta na Aljaške menom Sitka. 18. októbra nad mestom zaviala americká vlajka. Všetko prebehlo v priateľskej atmosfére, ruskí vojaci sa zbalili na odchod a civilistom bolo ponúknuté americké občianstvo.
Predaj Aljašky Rusom aspoň čiastočne naplnil prázdnotou zívajúcu pokladnicu. Pre Američanov zasa nešlo o obrovskú sumu, v prepočte na dnes by to bolo asi 140 miliónov eur. Získali pritom obrovské územie s plochou 1,5 milióna kilometrov štvorcových, ktoré, ako sa neskôr ukázalo, bolo ohromne bohaté na nerastné suroviny. To však Rusi v roku 1867 nemohli tušiť, inak by si pýtali podstatne viac peňazí alebo by si nechali Aljašku pre seba.
Výhody Aljašky
Aljaška je nielen bohatá na ropu, zemný plyn, drevo a nerastné suroviny.
Má tiež strategickú polohu, rozvinutý rybársky priemysel a neposlednom
rade generuje peniaze aj prostredníctvom turistického ruchu.
Autor: Filip Hloža
Foto: Shutterstock, loc.gov
