Nočné mory, návaly hnevu, problémy so spánkom aj absencia pocitov šťastia. To sú len niektoré z mála symptómov spôsobených strašiakom vojakov: posttraumatickou stresovou poruchou.
Posttraumatickú stresovú poruchu (z anglického post- traumatic stress disorder, PTSD) a jej účinky poznali ľudia už v staroveku, aj keď nie z odborného hľadiska. Prvýkrát ju spomína Hérodotos vo svojom diele Dejiny. V krátkosti rozpovedal príbeh Aténčana Epizela, ktorý v bitke pri Maratóne v roku 490 pred Kristom prišiel o zrak. Zvláštne však bolo, že nešlo o následok zranenia, Epizélos oslepol následkom psychickej ujmy potom, ako sa pred ním zjavil obrovský bradatý Peržan a zabil muža, ktorý stál hneď vedľa Aténčana.
BOJ SO SNOVÝMI NEPRIATEĽMI
Rímsky básnik Titus Lucretius Carus zasa písal o bojovníkoch, ktorých ešte aj v snoch zamestnávali boje a revali zo spánku. Podobnej téme sa nevyhla ani islandská Sága o Gíslim. Jej hlavnému hrdinovi sa tak často v snoch objavovali výjavy z bojov, že v noci nevedel spávať osamote. Jean Froissart, najvýznamnejší kronikár storočnej vojny medzi Francúzskom a Anglickom, zasa spomenul prípad Pierra de Beama, brata grófa z Foix. Ten naopak musel spávať sám, v noci nesmel zdieľať lôžko ani s manželkou, pretože mal vo zvyku strhávať sa zo spánku, schmatnúť meč a bojovať zo snovými nepriateľmi. Vojakov, ktorí v noci nedokázali pokojne spávať, dokonca spomína aj William Shakespeare prostredníctvom Merkucia v Romeovi a Júlii.
Po príčinách tohto javu začali armádni lekári pátrať až za Napoleona. Všímali si totiž, že vojakov, okolo ktorých lietali delové gule, postihovala chorobná nehybnosť, takzvaný stupor. Hoci boli po fyzickej stránke nezranení, nevedeli sa hýbať a nereagovali na podnety. Lekárske bádanie vyústilo do vzniku termínu „vent du boulet“, vetra delovej gule, ktorý desil vojakov neúnosným spôsobom. Na hukot a svišťanie kanonády spomínal aj Johann Wolfgang Goethe. Básnik sa v roku 1792 zúčastnil na bitke pri Valme a napísal: „Je to zvláštny zvuk, akoby zostavený z vrtiaceho sa vĺčika, vriacej vody a štebotu vtákov.“ Niekoľko riadkov venoval aj svojmu psychickému stavu a tvrdil, že zažil zvláštne pocity odosobnenia a svet sa mu zdal akýsi iný, pokrivený a desivý. Po bitke u Goetheho tieto pocity zmizli, no u vojakov s PTSD pretrvávajú mesiace aj roky.
ŠOK Z DELOVÝCH GRANÁTOV
Až počas rusko -japonskej vojny v rokoch 1904 až 1905 sa na existencii psychiatrických symptómov vyvolaných bojom zhodli lekári i vysokí armádni predstavitelia. Práve tu sa začala prvýkrát uplatňovať takzvaná „psychiatria predných línii“. Tá spočíva v čo najskoršom nasadení vojakov postihnutých PTSD späť do boja. Hoci sa to môže zdať zvláštne, metóda fungovala a dodnes sa považuje za vôbec najúčinnejšiu pri „liečbe“ posttraumatickej stresovej poruchy. Prvá svetová vojna bola vôbec prvým konfliktom, v ktorom sa stretlo „moderné“ vedenie vojny s psychiatrickým výskumom. Stovky odborníkov sa snažili zistiť, prečo u nezranených mužov dochádza k poruchám osobnosti a psychickým problémom, a to v dovtedy nevídanom množstve. Prvé mohutné delostrelecké bitky už v roku 1914 plnili nemocnice vojakmi, ktorí na sebe nemali ani škrabanec, no nedokázali bojovať. U psychiatrov sa na popis najhorších prípadov udomácnil pojem „shell shock“, čosi ako „šok z delostreleckých granátov“. Popisoval formu akútnej stresovej reakcie na bojové podmienky a prejavoval sa triaškami, tikmi, neschopnosťou rozprávať či dokonca chodiť. Mohlo trvať týždne, kým šok pominul, a zväčša neostal bez následkov a rozvinul sa do dlhodobej posttraumatickej stresovej poruchy.
LIEČBA V PRVEJ LÍNII
Psychiatrom sa v prvej svetovej vojne potvrdilo to, na čo prišli ich kolegovia v rusko -japonskom konflikte: vojakov postihnutých psychickými problémami bolo treba liečiť čo najbližšie pri fronte a zároveň ich čo najskôr zaradiť späť do služby. Liečba v civilných zariadeniach sa zvyčajne končila chronickými symptómami a nevyliečiteľnou PTSD. Napriek skúsenostiam z prvej svetovej vojny boli štáty počas tej druhej na záplavu psychiatrických pacientov nepripravené. Akoby zabudli aj na to, ako čo najefektívnejšie týchto ľudí liečiť. V prvých rokoch vojny ich posielali do civilných nemocníc a len päť percent z nich sa vracalo späť do služby. Američania opäť objavili koncept liečby v predných líniách až počas bojov v severnej Afrike v roku 1943. Počet vyliečených vzrástol na 50 až 70 percent. Nemci dlhodobé psychologické problémy vojakov ignorovali, akútne stavy však liečili priamo na bojisku a mužom bol dopriaty oddych. Sovieti sa zasa spoliehali na politrukov, ktorí mali vojakom poskytovať psychickú oporu priamo na bojisku. Symptómy PTSD sa u veteránov druhej svetovej vojny skúmali aj z dlhodobého hľadiska. Výskumy ukázali, že ešte aj vyše 40 rokov od skončenia konfliktu sa u štyroch pätín pacientov stále objavovali nočné mory a hlasné zvuky u nich vyvolávali desivé spomienky na bojiská. Termín posttraumatická stresová porucha sa v odborných kruhoch definitívne udomácnil až počas vietnamskej vojny, keď sa s psychickými problémami vrátilo domov asi 700 tisíc Američanov. V priebehu druhej polovice 20. storočia sa zistilo, že posttraumatická stresová porucha postihuje vyše 20 percent bojujúcich. Západné štáty im poskytujú rôzne benefity a možnosti liečby, pravdou ale je, že stovky tisíc veteránov sa symptómov PTSD do smrti nezbavia.
PTSD v civilnom živote
PTSD sa netýka len vojakov. Postihuje okrem iného preživších živelných katastrof, účastníkov dopravných nehôd, ale aj obete znásilnení či pohlavného zneužívania.
Autor: Filip Hloža
Foto: Wikipedia, Shutterstock
