O holokauste, vyhladzovaní Tutsiov v Rwande či ukrajinskom holodomore počul zrejme každý. Ľudské dejiny sú však plné desivých genocíd, ktoré ostávajú takmer v zabudnutí.
10. Deportácie Čečencov a Ingušov
23. februára 1944 spustila sovietska NKVD operáciu, cieľom ktorej bolo vysťahovať Čečencov a Ingušov zo severného Kaukazu do Strednej Ázie. Stalin ich označil za kolaborantov s nacistami a Berija jeho rozkaz s nadšením vykonal. NKVD postupovala s brutálnou efektivitou a v priebehu jedného týždňa vysídlila bezmála pol milióna ľudí. V regióne ešte panovala zima a ľudia v dobytčích vagónoch umierali po stovkách. Agenti NKVD zas na zhromaždiskách „kolaborantov“ vykonávali masakre, zvyšok obetí mali na svedomí ťažké podmienky počas prvých rokov po nútených deportáciách. Obeťami vysťahovania, ktoré v roku 2004 označil Európsky parlament za genocídu, bolo prinajmenšom 100-tisíc ľudí, teda asi štvrtina populácie Čečencov a Ingušov. Niektoré zdroje však hovoria o vyhladení až polovice týchto etník.
9. Genocída vo Východnom Timore
Východný Timor je malý ostrovný štát v juhovýchodnej Ázii. Kedysi bol portugalskou kolóniou, v roku 1975 ho ale napadla Indonézia, ktorá Východný Timor okupovala takmer 25 rokov a uplatňovala politiku štátneho terorizmu. V snahe pacifikovať situáciu na ostrove indonézske jednotky bežne využívali hlad ako zbraň. Otravovali zdroje vody, chemikáliami ničili úrodu, komandá smrti vo veľkom vykonávali popravy, nezriedka s ohromnou krutosťou. Všetko sa dialo v snahe zasiať beznádej do sŕdc tých, ktorí podporovali suverenitu Východného Timoru. V roku 1999 však napriek tomu takmer štyri pätiny ľudí hlasovali za nezávislosť a Indonézia sa z Timoru stiahla. Za zločiny proti ľudskosti nikdy nikoho neodsúdili. Indonézania pritom zabili zrejme až 200-tisíc osôb, približne štvrtinu obyvateľov Východného Timoru.
8. Sayfo
Začiatkom 20. storočia prebehli v Osmanskej ríši až tri genocídy. Týkali sa Arménov, Grékov a Asýrčanov, konkrétne tých, ktorí sa hlásili ku kresťanstvu. Asýrčania neskôr masovému vyvražďovaniu svojich druhov začali hovoriť Sayfo, čo v preklade znamená „meč“. K masovým vraždám začalo dochádzať začiatkom roka 1915 a genocída prebiehala paralelne s tou arménskou. Na rozdiel od Amrénov sa však Asýrčanom dosiaľ nepodarilo dosiahnuť, aby svet oficiálne uznal, že v Osmanskej ríši skutočne došlo k systematickej likvidácii kresťanov. Asýrska delegácia pritom už na Parížskej mierovej konferencii v roku 1919 prezentovala svoje odhady, ktoré hovorili o štvrť milióne zavraždených Asýrčanov. V niektorých oblastiach Osmanskej ríše Turci vyhladili viac než polovicu kresťanov.
7. Kalifornská genocída
V polovici 19. storočia, v čase kalifornskej zlatej horúčky, sa na západ USA hrnuli desaťtisíce ziskuchtivých ľudí z východu. Pre miestnych Indiánov to rozhodne nebola dobrá správa. V rokoch 1846 až 1873 dochádzalo na území Kalifornie k masakrom, únosom, znásilneniam, zotročovaniu i nútenému vysídľovaniu, to všetko za tichej podpory či prinajmenšom za tolerancie úradov. Koniec koncov, zločinov sa neraz dopúšťali práve štátni zamestnanci. Zavraždených bolo zrejme až 16-tisíc domorodcov, ďalšie desiatky tisíc zomreli následkom vyhladovania a chorôb. Populácia Indiánov v Kalifornii klesla v tom čase o neuveriteľných 80 percent. A hoci sa kalifornský guvernér v roku 2019 pôvodným Američanom ospravedlnil za skutky spáchané v 19. storočí, na akademickej úrovni sa stále vedie debata, či je v tomto prípade vhodné použiť termín „genocída“…
6. Genocída v Bangladéši
Keď v marci 1971 vypukla bangladéšska vojna za nezávislosť, pre bengálskych hinduistov išlo o katastrofu nevídaných rozmerov. Pakistanci, ktorým vtedy dnešný Bangladéš patril, sa ich pokúsili vyhladiť a opäť si tak podrobiť búriaci sa región. Do Indie začali prúdiť milióny utečencov, ku ktorým sa dostali správy o nesmiernej brutalite pakistanských vojakov. Tí začali uplatňovať taktiku masového vyvražďovania a dodnes sa presne nevie, koľko civilistov vlastne zabili. Najnižšie odhady hovoria o 300-tisíc ľuďoch, najvyššie o desaťnásobku tohto počtu. A neostali len pri vraždení, využívali aj systematické sexuálne násilie, ktorého obeťami sa stalo 200-tisíc až 400-tisíc žien. Do konfliktu po ôsmich mesiacoch vstúpila India na strane rodiaceho sa Bangladéša a po ďalších 13 dňoch sa vojna skončila kapituláciou Pakistanu.
5. Genocída Mayov
V roku 1954 prebehol v Guatemale štátny prevrat organizovaný americkou CIA a k moci sa dostal prvý z radu vojenských diktátorov podporovaných USA. O šesť rokov neskôr vypukla občianska vojna, ktorá trvala do roku 1996. Počas tohto obdobia uplatňovala armáda brutálne represie, a to najmä na severe krajiny obývanom prevažne Maymi, ktorí podporovali rebelov. Opatrenia vyústili prakticky do genocídy tohto etnika, masakre a hromadné popravy sa stali pre vládnych vojakov bežnou súčasťou služby. V občianskej vojne zahynulo celkovo až 166-tisíc mayských civilistov, pričom 134-tisíc z nich sa stalo obeťami vraždenia len počas rokov 1981 až 1983. Toto obdobie dnes nesie názov aj tichý holokaust. Vyšetrovanie síce ukázalo, že CIA niesla podiel viny na porušovaní ľudských práv, priamo sa však na genocíde nepodieľala.
4. Masakre Hutiov v Kongu
Prvá vojna v Kongu v rokoch 1996 až 1997 pripravila o život mnohonásobne viac civilistov než ozbrojencov. Zatiaľ čo vojakov zahynulo počas občianskej vojny „len“ necelých 20-tisíc, civilných obetí bolo prinajmenšom desaťkrát toľko. Väčšinu z nich tvorili Hutiovia. O genocíde v Rwande, počas ktorej Hutiovia vraždili Tutsiov, ste zrejme počuli. V Kongu sa situácia obrátila a Tutsiovia sa mstili na Hutioch. Vraždili bez ohľadu na pohlavie či vek, zaujímala ich jedine etnická príslušnosť. K masakrom dochádzalo v dedinách aj utečeneckých táboroch, taktika ozbrojencov bola desivo jednoduchá. Sídla najprv obkľúčili a počkali, kým sa Hutiovia zhromaždia v školách či kostoloch. Následne pristúpili k vykonaniu samotného masakra. Potom začali zvolávať ľudí, ktorí sa stihli ukryť v okolí, na „ošetrenie“, a pobili aj týchto preživších.
3. Genocída Hererov a Namov
Dnešná Namíbia bola kedysi nemeckou kolóniou a práve na jej území došlo k prvej genocíde 20. storočia. Začala sa v roku 1904, trvala štyri roky a jej cieľom bolo najmä získanie nových území pre kolonistov z Európy. Hererov a Namov zabíjali najmä otrávené zdroje vody, ale aj nútené práce a choroby v koncentračných táboroch. Dodnes sa presne nevie, koľko ľudí prišlo o život, odhady sa pohybujú medzi 35-tisíc až 110-tisíc ľuďmi. Nemci vyhubili polovicu populácie Namov a prinajmenšom 60 percent Hererov, pričom u oboch etník je systematické vyhladzovanie ich predkov stále veľmi citlivou otázkou. Nemci sa v roku 2021 za tieto činy oficiálne ospravedlnili a súhlasili s vyplatením vyše miliardy eur v priebehu 30 rokov na rozvojové projekty v Namíbii.
2. Križiacka výprava proti albigéncom
Podobne ako asýrski kresťania, aj albigénci sa stali terčom genocídy pre svoju vieru. Pápež Inocent III. proti nim zvolal križiacku výpravu, ktorá smerovala na juh Francúzska do regiónu Languedoc. Práve tu žila najväčšia koncentrácia albigéncov, ktorých katolíci považovali za kacírov. Preto pápež požadoval ich absolútne vyhladenie. Niektorí historici dokonca tvrdia, že išlo o prvú ideologickú genocídu v dejinách. Križiacka výprava prebiehala v rokoch 1209 až 1229 a odhady počtu obetí sa značne líšia. Hovorí sa o 200-tisíc až jednom milióne mŕtvych albigéncov. Križiakom sa však napriek brutalite, s akou postupovali, nepodarilo „kacírov“ celkom vyhladiť. Posledného albigénca upálili inkvizítori až v roku 1321. Mimochodom, práve albigénci boli hlavným dôvodom, prečo vlastne inkvizícia vôbec vznikla.
1. Genocída Čerkesov
Keď Rusi vpadli do Čerkeska v severnom Kaukaze, asi netušili, že región si budú podrobovať celé storočie. Vpád, ktorý sa začal v roku 1763, skončil v roku 1864 a Čerkesovia kládli v mnohých ohniskách odpor ešte ďalších 20 rokov. Nezlomil ich ani fakt, že Rusi na civilnom obyvateľstve uplatňovali stratégiu genocídy. Cárske jednotky v záverečných rokoch konfliktu povraždili jeden až dva milióny ľudí a podarilo sa im dosiahnuť, že počet moslimských Čerkesov v regióne aj v dôsledku vysťahovalectva klesol až o 97 percent. Ostali len tí, ktorí súhlasili s konvertovaním ku kresťanstvu a poruštením, aj ich však napokon presídlili aspoň v rámci Ruska. Väčšina Čerkesov preto dnes žije v exile. Ich genocída bola tou najhoršou etnickou čistkou 19. storočia, oficiálne ju však za genocídu považuje len Gruzínsko. Podľa Ruska išlo o migráciu.
Autor: Filip Hloža
Foto: Shutterstock, Wikipedia
