Odpil som si z paradajkového džúsu od letušky, odostrel malú roletku na okne lietadla a letmo pozrel smerom nadol . Táto obrovská masa ľadu a kameňa , ktorá sa podo mnou rozprestiera , je najväčšia zásobáreň pitnej vody na svete. Grónsko má iba 56 000 obyvateľov, čo pri jeho rozlohe znamená , že ak tu pôjdete na túru , je vysoko pravdepodobné, že nikoho nestretnete. To znie dobre, nie? Poďme teda na túru!
„Vážení cestujúci, môžete si odopnúť bezpečnostné pásy, pristáli sme v meste Nuuk,“ oznámila letuška mne aj ostatným cestujúcim v červenom lietadle národnej spoločnosti Air Greenland. Dostať sa do Grónska nie je jednoduché, priamym letom to ide len z Islandu či Kodane, a keďže dopyt je malý, cena letenky sa môže vyšplhať na cenu letenky do Austrálie. Na tomto najväčšom ostrove sveta je turizmus rozvinutý len do malej miery, no aj napriek tomu tu nájdete zopár zaujímavých miest. Ročne príde do Grónska na dovolenku zhruba stotisíc turistov, Slovensko malo v roku 2019 až šesť miliónov. Dajte si to do pomeru. Keď sa sem vyberiete, navštívte hlavné mesto Nuuk, mesto Ilulissat a Sisimiut.
Ilulissat je turistami najnavštevovanejšie mesto Grónska, keďže je domovom rovnomenného ľadového fjordu, ktorý je na zozname svetového dedičstva UNESCO. Práve ľadovce sú to, čo chcú turisti vidieť. Greenland ice cap je súvislá ľadová plocha pokrývajúca 80 % územia ostrova a práve v Ilulissate sa k nej viete dostať najbližšie. Ide o najväčšiu ľadovú masu na severnej pologuli. Hlavné mesto Nuuk ale nezaostáva, no jediný spôsob, ako sa presúvať medzi mestami, je lietadlo či helikoptéra, Grónsko nemá medzi mestami cesty. V Nuuku si prejdite centrum, pozrite si sochu a dom Hansa Egeda, nórskeho misionára, ktorý mesto založil, promenádu pri mori a Katuaq kultúrne centrum. Na večeru odporúčam urobiť si rezerváciu v reštaurácii Killut s tradičnou kuchyňou. Mne sa veľmi páčila aj prechádzka okolo jazera Qallussuup, výlet loďou na ostrov Qoornoq a Národné grónske múzeum. Dozvedel som sa veľa o histórii osídlenia Grónska, ktoré bolo zaľudnené z Aljašky.
Tradičný odev Grónska je prispôsobený lovu, jeho spodná vrstva je obvykle z kože vtáka, vrch z veľryby či ľadového medveďa. Dobre drží teplo a zároveň odvádza vlhko, lebo zamrznutý pot je nebezpečný. Múzeum rozpráva o kolonizácii Dánskom, ktorá sa začala v roku 1721. Dovtedy boli Grónčania sebestační a živili sa lovom, rybami, bobuľami a morskými riasami. Dáni sem doviezli kávu, cukor, čaj a chlieb, no začali pôvodných obyvateľov utláčať. Považovali sa za vyššiu vrstvu, kým Inuiti boli robotníckou triedou. Dokonca deti v škole boli rozdelené na Inuitov s čiernymi vlasmi a blonďavé dánske deti boli v triedach oddelene. Dodnes sa tu povinne učí dánčina. Na čo si dať v Grónsku pozor? Spisovne to sú Inuiti, ktorí pochádzajú z Aljašky a Sibíri a výraz eskimo ich môže uraziť. V preklade znamená „požierač mäsa“.
K tomu mäsu – jedným z najznámejších grónskych jedál je mattak, čo je tradičný pokrm z morskej veľryby. Mattak sa skladá z kúskov tuku a kože a je v grónskej kuchyni veľmi obľúbený. Ďalším populárnym jedlom je kiviak, ktorý je vyrobený z vykostených alkejí – morských vtákov. Mattak sa zvyčajne rozreže na malé kúsky a podáva sa spolu s kožou. Koža je spravidla želéovitá a tuk je mastný, s intenzívnym, niekedy zemitým nádychom. Konzumuje sa surový, čo znamená, že sa nevarí ani nepečie. Je to dôležitý zdroj tuku a živín pre Inuitov, ktorí žijú v drsných podmienkach Arktídy. Pre Inuitov mattak predstavuje dôležitú súčasť ich kultúry a stravy, no ja som z neho na zadok nepadol. Samotná koža nemá žiadnu chuť, preto je dôležité si ju pokvapkať citrónom, no mal som pocit, že žujem chrupavku. Rovnako sú populárne aj surové alebo fermentované ryby, ako je kæstur hákarl, čo je fermentované žraločie mäso alebo treska. V grónskej kuchyni sa často využívajú aj miestne rastliny, riasy a bobule, napríklad niviarsiaq, čo je druh arktickej byliny podobnej šalátu, a divé plody podobné brusniciam.
Grónsko na svoje objavenie ešte len čaká a zaujímavé bude práve najmä pre tých, ktorí majú predstavu o dovolenke mierne inú, než sedieť na ležadle pod palmou. Na tom nie je nič zlé, no čo by ste povedali, ak by som vám tento rok namiesto Malorky odporučil sledovanie veľrýb, jazdenie na psích záprahoch či zaspávanie pod polárnou žiarou? Cestujte!
Autor: Milan Bez Mapy
Foto: archív autora