Cesta ľudskej posádky na Mars patrí v súčasnosti k najväčším výzvam vesmírnych agentúr. Aké sú najzložitejšie problémy, ktoré sa odborníci snažia prekonať?
10. Ponorková choroba
Skôr či neskôr sa prejaví v každej skupine, ktorá spolu existuje v malom uzavretom priestore. Možno ste ju už zažili a viete, že najlepším liekom je aspoň na istý čas odísť od človeka, ktorý vás irituje, vo vesmírnej lodi však nie je kam ujsť. Pár týždňov vydržíte prakticky s kýmkoľvek, no pokiaľ ide o cestu na červenú planétu, hovoríme o približne deviatich mesiacoch. To je doba, počas ktorej sa aj z najlepších kamarátov dokážu stať ľudia, ktorí sa nevedia vystáť. Už počas simulácií na Zemi sa ukázalo, že členovia posádky spolu odmietali komunikovať a vzájomné interakcie obmedzili na nevyhnutné minimum. Práve preto budú musieť psychológovia a psychiatri vypracovať presné protokoly, ktorými sa budú astronauti riadiť pri prejavoch ponorkovej choroby.
9. Naše patogény
Možno ste si všimli, že keď technici a vedci pracujú na zariadeniach, ktoré majú putovať do vesmíru, sú oblečení sťa chirurgovia. Majú rovnaký dôvod ako lekári, chcú sa vyhnúť prenosu mikroorganizmov. Vieme, že niektoré patogény dokážu prežiť aj vo vesmíre. Napríklad baktéria Deinococcus radiodurans dokáže odolať dávke až päťtisíc grayov gama žiarenia, pričom pre človeka je smrteľných už päť grayov. Vriaca voda ju zabije až po takmer polhodine. Čo by sa stalo, keby ju ľudia privliekli na Mars? Stále nevieme, či sa tam vyskytuje život, ale ak áno, je dozaista mikroskopický a nikdy sa nestretol s organizmom zo Zeme. A hoci je Deinococcus radiodurans pre človeka neškodný, jeho prítomnosť na Marse by mohla byť pre prípadný tamojší život katastrofou.
8. Patogény z Marsu
V románe Vojna svetov neporazila Marťanov spojená sila ľudských vojsk. Naopak, o likvidáciu mimozemšťanov sa postarali mikroorganizmy. Ak by ľudia cestovali na červenú planétu a vrátili sa domov, reálne by hrozil podobný scenár, aký vo svojej knihe vymyslel Herbert G. Wells. Ak na Marse existuje život, musíme si naň dávať poriadny pozor, pretože jednoduché organizmy sú neraz tie najnebezpečnejšie. Jediný marťanský patogén by dokázal vyvolať globálnu pandémiu, oproti ktorej by tá covidová vyzerala ako prechádzka parkom. Jednoduchým riešením sa zdá byť karanténa, ktorú absolvovali aj posádky misií vracajúcich sa z Mesiaca. Problém ale spočíva v tom, že existencia mikróbu by sa mohla prejaviť až potom, ako sa astronaut dostane domov.
7. Osamelosť
Opäť sa dostávame k ľudskej psychike. Nielen dĺžka cesty na Mars by pre ňu bola problém. Astronautov by totiž trápili osamelosť, nuda či pocit odlúčenia a izolovanosti. Niet divu, vo vesmírnej lodi by nebolo miesto na množstvo zábaviek, ktorými by sa dala krátiť cesta. Navyše v snahe minimalizovať vzletovú hmotnosť by sa škrtalo aj na početnosti posádky, čo by v konečnom dôsledku znamenalo kontakt len s veľmi malým okruhom ľudí. No a v neposlednom rade by tu bol fakt, že členovia posádky by nevideli Zem. Je známe, žepohľad na domovskú planétu má na psychiku súčasných astronautov blahodarný vplyv. Nik nevie, čo sa s človekom stane, ak o tento pohľad príde. Možné symptómy zahŕňajú depresiu, psychózy či dokonca samovraždu. Riešením by mohli byť teleskopy, prostredníctvom ktorých by astronauti udržiavali vizuálny kontakt so Zemou.
6. Skafandre
Skafandre, ako ich poznáme, súčasným astronautom stačia. Udržiavajú stabilný vnútorný tlak, regulujú teplotu a do istej miery aj chránia pred smrtiacou radiáciou. Nositeľ skafandra je ale pomerne neohrabaný, keďže odev neumožňuje poriadnu pohyblivosť. No a potom je tu hmotnosť skafandrov. Tie, ktoré nosia astronauti pri prácach v otvorenom vesmíre na ISS, vážia vyše 120 kilogramov. V priestore s nulovou gravitáciou to nie je problém, no gravitácia na Marse je v porovnaní s tou zemskou asi 37-percentná. Viete si predstaviť, že by ste sa vonku pohybovali so 44-kilovou záťažou? Marťanský skafander tiež musí byť odolnejší voči oderom a celkovo poskytovať nositeľovi väčší komfort. Prototyp s názvom Z-2 už síce má NASA k dispozícii, od ostrej verzie má ale ďaleko.
5. Umelá gravitácia
Pre ľudské telo je prirodzená zemská gravitácia a beztiažový stav naň pôsobí nepriaznivo. Svaly atrofujú a kosti rednú. Aby sa astronauti vyhli negatívnym dosahom na zdravie, musia denne na palube ISS aspoň dve hodiny cvičiť. Samozrejme, že nepoužívajú klasické činky, ale pružinové expandéry, bežecké pásy či stacionárne bicykle. Z dlhodobého hľadiska, ktoré sa týka aj cesty na Mars, by to ale nestačilo. Už po dvojmesačnom pobyte na ISS nevedia astronauti po návrate na Zem stáť dlhšie než päť minút a ich telá sa musia znovu prispôsobiť zemskej gravitácii. Cestou na červenú planétu by ľudské telo prišlo o osem percent kostnej hmoty a na Marse by naň navyše pôsobila len už spomínaná nižšia gravitácia.
4. Vesmírna loď
Dostať na Mars robotické vozidlo je síce komplikované, no nie nemožné. NASA sem vyslala už päť roverov, no stroje nemajú na cestovanie vesmírom a pobyt na inej planéte také vysoké nároky ako ľudia. Vesmírna loď, ktorou by deväť mesiacov cestovali na červenú planétu, by musela byť pomerne veľká, aby odviezla všetky potrebné zásoby a vybavenie nielen na cestu tam, ale i späť. Navyše by musela mať obrovskú centrifúgu na výrobu umelej gravitácie, vďaka ktorej by astronauti vo vesmíre nechradli. Dostatočne pokročilé technológie na výrobu takéhoto zariadenia zatiaľ nemáme, vedci ich však vyvíjajú spoločne s rýchlejším pohonným systémom, ktorý by cestu na Mars skrátil.
3. Komunikácia so Zemou
Zatiaľ čo výmena slov počas telefonátu na Zemi prebieha takmer okamžite, komunikácia medzi našou planétou a ľuďmi na Marse by bola o dosť pomalšia. Signál totiž musí prekonať priemerne asi 225 miliónov kilometrov a môže putovať až 21 minút jedným smerom. To znamená, že ak by v riadiacom centre NASA ktosi pozdravil človeka na Marse, odzdravenia by sa dočkal po 42 minútach. Samozrejme, že vesmírna komunikácia takto neprebieha, no tento príklad dobre ilustruje, s čím by sa museli astronauti zápasiť. Najmä v prípade nepredvídaných ťažkostí, ktoré by bolo treba konzultovať s „pozemšťanmi“, by išlo o ozajstný problém. Nehovoriac o tom, že Slnko dokáže erupciami narušiť spojenie do takej miery, že astronauti by na odpoveď čakali nie desiatky minút, ale týždne.
2. Vesmírne telesá
Zem zasiahne v priemere asi 25 miliónov vesmírnych telies denne a odhaduje sa, že ročne nám na planétu pribudne 15 tisíc ton materiálu. Ani meteority s veľkosťou auta pre nás nie sú nebezpečné, no vo vesmíre je to inak. Bez atmosféry, ktorá by chránila vesmírnu loď, by bol celý stroj mimoriadne zraniteľný. Aj malé predmety tu môžu zabíjať, veď sa pohybujú 50-krát rýchlejšie než projektil vystrelený z pušky. Možno si poviete, že by stačilo vesmírnu loď opancierovať ako tank, no daňou za to by bola zvýšená hmotnosť a s ňou súvisiaca potreba silnejšieho motora, ktorý by teleso vyniesol do vesmíru. Možnosťou je montáž jednotlivých modulov na obežnej dráhe a následný štart odtiaľ, takýto projekt by si však vyžadoval ohromnú koordináciu naprieč celým spektrom odborníkov.
1. Peniaze
Celý program Apollo, ktorý prebiehal v rokoch 1961 až 1972 a týkal sa najmä pristátia človeka na Mesiaci, stál amerických daňových poplatníkov okolo 25 miliárd dolárov. Po zohľadnení inflácie by dnes išlo o približne 167 miliárd eur. Väčšina peňazí sa minula po let Apollo 11, následne sa podarilo vyriešiť väčšinu problémov s pristátím na Mesiaci a zvyšné misie už boli lacnejšie. Pilotovaný let na Mars by bol podstatne drahší, a to nielen pre oveľa väčšiu vzdialenosť, ktorá delí Zem od červenej planéty. Odborníci by sa totiž museli pripraviť na všetky mysliteľné eventuality, ktoré by sa posádke vo vesmíre mohli stať. No a príprava na tieto scenáre by čosi stála. Najoptimistickejšie odhady hovoria o asi 100 miliardách eur, ktoré treba do misie investovať, tie konzervatívnejšie o päťnásobne vyššej sume. No a najpesimistickejšie odhady prakticky nemajú strop. Otázkou ostáva, či do takéhoto projektu budú štáty ochotné investovať.
Autor: Filip Hloža
Foto: Shutterstock, Wikipedia