O čarodejniciach zo Salemu ste už vďaka Hollywoodu zrejme počuli. Európou však zmietali podstatne rozsiahlejšie procesy s čarodejnicami a ten najväčší sa konal v Trieri.
Procesy s čarodejnicami patria k najznámejším udalostiam európskeho raného novoveku. Predpokladá sa, že naprieč starým kontinentom čelilo v tomto období obvineniam z bosoráctva až 100 tisíc ľudí a polovica až dve tretiny skončila na popravisku. Procesy, ktoré sa koncom 16. storočia konali v nemeckom Trieri, boli zrejme najväčšími v dejinách.
Viera v čarodejníctvo je vlastná kultúram naprieč celým svetom, no v Európe bola v stredoveku relatívne slabá a začala silnieť až v 14. storočí. S nástupom raného novoveku sa v bežných ľuďoch už celkom zakorenila a knihy ako Kladivo na čarodejnice túto vieru ešte posilňovali a zjednodušovali identifikovanie
„čarodejníc“. Z bosoráctva totiž boli vinné vo veľkej väčšine práve ženy. Odhaduje sa, že až tretina novovekých procesov s čarodejnicami sa konala vo Svätej ríši rímskej a Trier a jeho okolie boli jedným z ich centier.
ARCIBISKUP A JEHO SNAŽENIE
Trier sa s čarodejnicami spájal prinajmenšom od roku 1484, keď pápež Inocent VIII. vydal bulu Summis desiderantes. Tá vymenovávala regióny, ktoré boli obzvlášť postihnuté čarodejníctvom. Bula sa stala súčasťou Kladiva na čarodejnice a koncom 16. storočia už prakticky každý človek vedel, na koho zvaľovať vinu za príkoria, ktoré sa mu diali. Viniť seba, prírodu či nedajbože Boha? Načo, keď tu boli čarodejnice? V roku 1581 sa arcibiskupom trierskej diecézy stal Johann von Schönenberg. Európou zmietali náboženské vojny a on sa chcel ubezpečiť, že veriaci pod jeho vedením sú oddanými katolíkmi. Najjednoduchšou cestou bolo odstrániť tých, ktorí sa priečili katolíckej viere. Konkrétne protestantov, židov a čarodejnice. Schönenbergovmu snaženiu napomohli aj roky zlej úrody a s nimi súvisiace sociálne nepokoje, hlad a chudoba. Hľadanie vinníkov bolo samozrejmosťou a Schönenberg povolal do pátrania pomocných biskupov. Jeden z nich v snaživosti vynikal. Volal sa Peter Binsfeld.
BEZ OHĽADU NA POHLAVIE
Binsfeld horlivo prenasledoval čarodejnice a veril všetkému, čo sa o nich hovorilo. Tvrdil, že dokážu lietať, obcujú s démonmi a uzatvárajú zmluvy s diablom. Tvrdo zastával postoj, že čarodejnice treba mučiť, aby sa priznali, a v priebehu pár rokov dokázal v trierskej diecéze vytvoriť ohromnú atmosféru strachu a udavačstva. Na obvinenie stačilo, aby si človek spieval pieseň, v ktorej sa spomínal diabol alebo sa vyznal v bylinkách. Obvineniam z čarodejníctva už nečelili prevažne ženy. Pred tribunál- mi stáli príslušníci oboch pohlaví, neraz nemali ani 18 rokov a pochádzali zo všetkých spoločenských vrstiev. Drsné boli najmä roky 1587 až 1593, keď bolo na smrť upálením odsúdených 500 až tisíc ľudí. Tretinu tvorili príslušníci šľachty. Len v samotnom Trieri popravili 368 osôb. Kat sa v tom čase stal boháčom. Deti odsúdených putovali do vyhnanstva. Bez majetku, ten prepadol do rúk inkvizície. Len vojna by Trier a jeho okolie dokázala spustošiť viac než procesy s čarodejnicami. Binsfeld sa mohol doslova kúpať v žiare úspechu (a horiacich hraníc). Boli však aj takí, ktorí sa stavali jeho svojvôli.
NIE KAŽDÝ SÚHLASIL
Jedným z nich bol rektor miestnej univerzity Dietrich Flade. Brojil proti prenasledovaniu, spochybňoval pravdivosť priznaní vynútených mučením, a keďže bol sám sudcom, pristupoval k obvineným z čarodejníctva mierne. Následkom toho samozrejme vzbudzoval podozrievavosť lovcov čarodejníc. V roku 1587 sa viaceré čarodejnice pri mučení priznali, že videli, ako sa Flade zúčastňuje na ich sabatoch. Zrejme ich k tomu doviedli samotní mučitelia, aby získali muníciu na boj s Fladem. O dva roky neskôr ho napokon zatkli a po pár mesiacoch v žalári sa dočkal súdu. Podľahol bolesti z mučenia a priznal sa k zločinom, ktoré nespáchal. Mal aspoň to šťastie, že pred upálením ho uškrtili a nezomieral pri kole v ukrutnej agónii. Ani kňaz Cornelius Loos s procesmi nesúhlasil. Argumentoval tým, že démoni nemôžu nadobúdať fyzickú podobu, a teda ani ovplyvňovať realitu. Vidiny o existencii démonov boli podľa neho u čarodejníc spôsobené halucináciami z extrémnej bolesti, ktorú zažívali počas mučenia. Dokazoval to podľa neho aj fakt, že na miestach, kde sa mučenie nepoužívalo, žilo čarodejníc podstatne menej. Aj Loosa zatkli, no nedočkal sa popravy. Miesto toho musel iba verejne odvolať svoje tvrdenia a od tých čias žil pod neustálym dozorom. Zomrel v roku 1595 na mor. Fladeho smrť ale predsa len mala na procesy istý vplyv. Sám Binsfeld musel začať obhajovať svoje kroky a myšlienky a v čase Loosovho „priznania“ už najväčšia hrozba pre čarodejnice pominula. Obvinenia síce nezmizli, najväčší rozmach procesov v Trieri sa už ale skončil. Trvalo ešte stáročia, kým sa za čarodejníctvo prestalo popravovať. Poslednou obeťou v Európe bola Poľka Barbara Zdunková, ktorú popravili 21. augusta 1811.
Čarodejnice zo Salemu
Zrejme najznámejší proces s čarodejnicami sa konal V Saleme v americkom Messachusetts v rokoch 1692 až 1693. Obvinených bolo vtedy vyše 200 ľudí, odsúdených 30 a na popravisku skončilo 30 žien a päť mužov. Procesy preslávil film Čarodejnice zo Salemu z roku 1996.
Autor: Filip Hloža
Foto: Profimedia.sk, Wikipedia, Shutterstock