India nie je krajina, je to fantastický kontinent pozliepaný z príbehov, ktoré človek nedokáže pochopiť ani za jeden ľudský život. Na vrchole tohto kontinentu tróni Dillí, jedno z najfascinujúcejších miest miliardovej krajiny. Nie je len hlavným mestom, ale aj dokonalým príkladom mesta, kde sa pretína chaos s noblesou, bazárové ulice s koloniálnymi stavbami a vznešené hrobky moslimských panovníkov s kostolmi a hinduistickými chrámami. Dillí je unikátny svet, a kto mu dá šancu, toho odmení neskutočnými vecami.
INDIA
ROZLOHA: 3 287 590 km2 (7. miesto na svete)
OBYVATEĽSTVO: 1 428 627 000 (1. miesto na svete)
NAJVYŠŠÍ BOD: 8 598 m n. m. (Kančendžonga)
VZNIK REPUBLIKY: 26. január 1950
ZRIADENIE: republika (prezidentka: Droupadi Murmu, od 2022)
NÁBOŽENSTVO: hinduizmus 79,8 %, islam 14,2 %, kresťanstvo 2,3 %, sikhské náboženstvo 1,7 %
JAZYK: hindi, angličtina
MENA: indická rupia,
HLAVNÉ MESTO: Dillí
NAJVÄČŠIE MESTÁ: Bombaj, Kalkata, Bangalore, Chennai, Hyderabad
RÁNO V MILIÓNOVOM MESTE
Kým niektoré svetové mestá pokojne spia a svoj budíček si starostlivo plánujú, Dillí so svojimi príbehmi vstáva pomerne zavčasu. Už pred východom slnka je na uliciach ruch, no niekedy pripomínajú štvrte starého mesta postapokalyptický film. Plápolajúce ohne na rohu ulice, pri ktorých sa krčí bez problémov aj tucet ľudí, aby sa zohriali. Haldy odpadkov pohodených kdekoľvek si odmyslíte a z tmy sa vynárajú svetlá áut, tuktukov, motoriek či autobusov. Ak ste tu v zime, krajina s mestom sa ponorí do hustej hmly, ktorá sa tu drží niekoľko hodín. Ak je leto, už zrána cítite spaľujúce horúčavy a vlhkosť. Ráno ľudia zaplnia ulice a začínajú sa venovať svojim každodenným rituálom. Muž pri strome a maličkom oltáriku zapaľuje vonnú tyčinku, niekoľko moslimov si umýva nohy, aby sa pripravili na modlitbu v malej ošarpanej mešite, predavač horúceho čaju s mliekom nestíha nalievať nápoj do malých pohárikov a vodiči tuk -tukov či rikšiaci sa tlačia spoločne pri stánku s jedlom, odkiaľ sa dvíha vôňa prepáleného oleja. Každý deň to isté divadlo, no nech ho vidíte aj stokrát, stále vám príde fascinujúce. Indické Dillí by malo mať podľa oficiálnych štatistík vyše 20 miliónov obyvateľov, no neoficiálne ich bude určite viac. Milión hore -dole nehrá predsa v miliardovej krajine žiadnu rolu. Neprejde sekunda, aby sa niečo zaujímavé nestalo. Najzaujímavejšie je začať pozorovať svet Dillí v starom meste. Natlačte sa do
metra, naskočte na rikšu či tuk -tuk a začíname!
ZA MÚRMI ČERVENEJ PEVNOSTI
Stačí vyjsť na jednu z hlavných križovatiek neďaleko Čándi Čowk a nerobiť nič, len sledovať život. Do križovatky idú všetci naraz. Mikrobusy, autá, staré taxíky, tuk -tuky, cyklorikše, cyklisti, muži s vozíkmi prepravujúcimi tovar, dve kravy, niekoľko žobrákov, potulujúce sa deti a pár desiatok ďalších ľudí. Mesto sa tu na brehu rieky Jamuny, ktorá patrí medzi posvätné hinduistické rieky, rozlialo všade, kam oko dovidí. Podľa legendy tu však kedysi boli len husté lesy, ktoré museli podľa bájneho eposu vypáliť, aby tu mohli založiť mesto menom Indraprašta. Dnes by sme po ňom pátrali márne, no keby sme sa v Dillí chceli vydať po stopách histórie, nájdeme jej tu dostatok. Stáročia sa tu prechádzali a každé akoby tu po sebe zanechalo nejaké svedectvo. Pred významným rokom 1526, keď panovník Bábur založil slávnu dynastiu Mogulovcov, tu v Dillí existoval sultanát pozliepaný z niekoľkých pevností. Jeho panovníci však prišli s nápadom presunúť hlavné mesto o niekoľko stovák kilometrov južnejšie do Daulatabadu, a tak sa začína písať úpadok Dillí, ktorý dokončil slávny dobyvateľ zo Samarkandu menom Timur Veľký. Na konci rušnej ulice sa objaví priestranné námestie. Zastaví sa až pri mohutných múroch Červenej pevnosti. Tá za svojou hradbou ukrýva mogulské architektonické poklady, vďaka ktorým sa staré Dillí ocitlo aj na zozname UNESCO. Námestie je plné ľudí, rodín, mladých aj turistov. Medzi dvoma vežičkami Lahorskej brány sa vietor pohráva s indickou vlajkou. Nestojí tu náhodne, ale ako spomienka na to, že to bolo práve tu na vrchole Červenej pevnosti, kam prišiel 15. augusta 1947 indický premiér Nehru a vyhlásil indickú nezávislosť a koniec britskej Indie. Za vysokými múrmi červenkastej farby, odkiaľ vzala pevnosť svoje meno, sa človek ocitne v inom svete. Odrazu sa nikto nikam neponáhľa, nikde nepočuť neustále trúbenie a všetok chaos sa rozplynul medzi palácmi a pod korunami vysokých mangovníkov. Vnútro Červenej pevnosti má 103 hektárov a jedna krajšia stavba strieda druhú. Hegemóniu červenej farby pretrhnú snehobiele paláce vystavané z mramoru podobne ako slávny Tádž Mahál v Agre. Hneď za audienčnou halou Diwan -i-Am sa dvíha neveľký biely palác Rang Mahal, ktorý v sebe dlho uchovával tajomné príbehy mogulského háremu. Aj dnes je tajomný, no najmä pre svoju výzdobu, kde sa umelci vyhrali doslova s každým detailom. Pár krokov odtiaľto stojí palác Khas Mahal. Bol domovom samotného panovníka, ale aj trónu, odkiaľ každý deň vydával nové rozkazy. Pred palácmi neďaleko Perlovej mešity si ľudia posadali na trávnik a oddychujú. Tento unikátny kúsok pokoja v srdci Dillí si človek ponesie v sebe ešte dlho.
NA NÁDVORÍ SLÁVNEJ MEŠITY
Trúbenie tuk -tukov, vábenie predavačov, natiahnuté ruky ľudí ležiacich na zemi a korenistá vôňa vznášajúca sa z hrncov priviazaných k bicyklom, odkiaľ sa predáva rovno do kovových misiek, lemuje cestu k najväčšej mešite celej Indie menom Jama Masjid, v preklade Piatková mešita. Má niekoľko vchodov a neustále do nej prúdia zástupy ľudí. Hoci je India prezentovaná ako hinduistická krajina, väčšina severnej časti je moslimská a práve islam tu po sebe zanechal najkrajšie stavby a komplex. Spoločne s Červenou pevnosťou je Piatková mešita najznámejšou pamiatkou Dillí. Hluchonemý strážnik topánok ukáže každému na nohy a posunkom naznačí, kam sa má človek vyzuť. Zadarmo to nebude, za stráženie si vypýta rupie, ale sú to len drobné, ktoré mu pomôžu prežiť. Obrovská mešita si každého hneď získa. Nad nádvorím vyrástli dva 40 metrov vysoké minarety červeno -bielej farby a medzi nimi sa hrdo vypína niekoľko kupol. Mešitu postavil mogulský panovník Šáh Džahán, okrem iného aj staviteľ Tádž Mahálu, medzi rokmi 1644 a 1656 a dodnes ju žiadna iná v meste neprekonala. Samozrejme, mešít by sme po Dillí našli roztrúsených niekoľko desiatok či stoviek, no žiadna nebude taká ako Jama Masjid. Niekoľko mužov si rituálne obmýva ruky aj nohy pred modlitbou a vnútri pod kupolami už mnohí sedia na zemi a počúvajú výklad imáma odetého v bielom rúchu s bielou čiapočkou na hlave. Mešita je postavená na pahorku, a tak je odtiaľto zaujímavý výhľad do okolitých ulíc. Ten najkrajší však budete mať z minaretu. Dillí vás tu presvedčí o svojej nekonečnosti, pretože kamkoľvek sa pozriete, budete vidieť domy, minarety, zlaté kupoly sikhských chrámov či veže hinduistických svätýň. Tu hore je nesmierny pokoj a ticho, no keď človek uvidí ten chaos, opäť má chuť vrhnúť sa do neho a nechať sa unášať starým mestom.
CYKLORIKŠOU LABYRINTOM STARÉHO MESTA
Priamo pod mešitou parkuje partia rikšiakov so svojimi cyklorikšami. Predháňajú sa, kto ponúkne najlepšiu cenu a o pár minút sa už rikša prediera cez dav ľudí. S rikšiakom menom Chiknu sa poznáme roky. Pochádza z mesta Lucknow, ktoré je odtiaľto vzdialené zhruba 600 kilometrov, no zarobí si tu pri turistoch oveľa viac, než keby šliapal do pedálov svojej rikše doma. Staré Dillí je unikátne. Úzke uličky, zovšadiaľ sa pozerajú tváre, tisíce tvárí, všade sa predáva a stále sa niečo deje. Kým doteraz si človek myslel, že ho v Dillí chaos pohltil, teraz vidí, že sa mýlil, a staré Dillí sa s ničím iným nedá porovnať. Nad hlavou sa hojdajú tisícky elektrických káblov križujúcich ulice a pod nimi sedia ľudia pri poháriku sladkého čaju. Ak sa kábel pokazí, nerieši sa to a rovno sa natiahne ďalší. Na svete už niet nikoho, kto by tieto obrovské hrče dokázal rozmotať. Bočné uličky sú špinavé a úzke, že sa nimi ledva rikša prepletie. Sem -tam sa musí človek pritisnúť na stenu, aby sa tepna nezapchala a mesto by neskolabovalo. Fascinujúce je aj to, že takmer každý niečo robí. Pobehuje sem a tam, predáva, kupuje, deti niečo montujú v zastrčenej dielni, iné roznášajú na táckach poháriky čaju a tie, ktoré majú šťastie, že ich rodina má o pár rupií viac, sedia v maličkom kolotoči na ručný pohon a smejú sa. Tu v labyrinte starého Dillí cítiť, že India je krajina mnohých národností a náboženstiev. Malá mešita ozdobená kaligrafiou sa stratí za rohom a už sa vynorí svätyňa džinistov, o niekoľko metrov ďalej socha boha Gáneša ozdobená kvetmi a na konci ulice sa na kamennom oltári pália vonné tyčinky. Akoby na každom kroku niekto obetoval či sa aspoň zhováral so svojimi bohmi. Nie je to tu spirituálne a krásne čisté ako niekde na Bali, ale náboženstvo a viera vo svojej lákavej surovosti. Je to tu viac o živote a nie o umelých príkrasách. Krásne byť toho súčasťou a sledovať mozaiku ľudí venujúcich sa svojmu dennému rituálu.
VOŇAVÝM A ŠTIPĽAVÝM BAZÁROM
Bazárová ulička pod starou mešitou Fatehpurí je prevoňaná toľkými exotickými pachmi, že ju cítiť už z diaľky. Chaos mesta sa tu ešte viac vystupňoval a každý niečo zháňa, kupuje, predáva alebo sa mieša s davom. Obchodíky z bazáru Khaor Baoli stoja jeden vedľa druhého a často ponúkajú rovnaký tovar. Predavačov akoby to vôbec netrápilo a len pokojne stoja či sedia pred obchodmi, popíjajú čaj, fajčia a zhovárajú sa s okoloidúcimi. Zážitkom je návšteva obchodíka s koreninami a čajom. Vysoký muž s dlhou bradou vyžaruje rešpekt, no keď sa rozhovorí, jeho hlas pripomína perzské básne. Je v ňom akási vznešenosť, a nech by hovoril o čomkoľvek, vždy by mal poslucháčov. Každé vrece vonia inak, no všetko vonia po diaľkach, ktoré tak fascinovali obchodníkov na Hodvábnej ceste či na zámorských objavoch do Ázie. Kašmírske čili, korene kurkumy, zmes kari korenia, sušený zázvor, zelené tobolky kardamómu, škoricové drievka z Cejlónu, káva, silný čaj z Assámu, aj ten lahodný zo slávneho Dardželingu, voda z ruží a ťažké orientálne voňavky, akými vonia Dubaj. Majú tu všetko, čo sa dotklo aspoň jedným prstom Orientu. Možno by sa tu niekde za závesom v tmavej miestnosti našlo aj ópium. Vonku medzi bazárovými uličkami si nemožno nevšimnúť tisíce červených škvŕn povaľujúcich sa na ceste. Všetky spája jedno slovíčko a tým je betel. Indickí muži, ale aj tí v Mjanmarsku, na Srí Lanke či v Bangladéši milujú žuvanie betelu a toto je jeho výsledok. Kupujú si ho zabalený v zelených lístkoch a malú neforemnú guľôčku si vopchajú do úst a pomaličky žujú. Zmes betelového orieška areka, vápna, niekedy rozdrvených mušlí či iných zaujímavostí, postupne púšťa krvavočervenú šťavu a tej je treba sa zbaviť, preto končí všade naokolo. O pár rokov im agresívna látka doslova zničí zuby, preto sú niekedy úsmevy starších indických mužov akési kostrbaté. Hore nad trhoviskom má budova ešte niekoľko poschodí. Pred zrakmi návštevníkov akoby ani neexistovala, ale ak vojdete do nevábnych tmavých uličiek, ocitnete sa na konci schodiska. Tu žijú rikšiaci, obchodníci, potulní obchodníci aj deti bez domova. Špina, zápach z toalety, ktorá je kdekoľvek si zmyslíte, rozhádzané noviny a šnúry na bielizeň plné vypratého, no zažltnutého oblečenia.
INDICKÁ BRÁNA
Trojkolesový tuk -tuk zelenožltej farby uháňa do moderných štvrtí k známej Indickej bráne. Šoféruje ho postarší sikh s farebným turbanom omotaným okolo hlavy. Dillí pozná podrobne, a tak cesta netrvá vôbec dlho. Tu skratka, tam skratka, taxameter „nefunguje“, ale s dohodnutou cenou je spokojný. „Skočíme aj do obchodu so suvenírmi?“ začne na mňa hovoriť v spätnom zrkadielku. „Budem úprimný, nemusíš nič kupovať, všetko je tam predražené, ale ak tam prídeme, ja ti dám nižšiu cenu, ty sa tvár že ťa to pár minút zaujíma a ja dostanem kupón na benzín“ smeje sa. Ak máte čas, táto hra sa vám celkom vyplatí a každý na nej získa. Indická brána sa stala ikonou celej krajiny. Stojí uprostred priestranného parku už od roku 1921, keď začali s jej stavbou. Pracovali na nej dlhých desať rokov a mala pripomínať 82 000 indických vojakov, ktorí sa zúčastnili viacerých konfliktov, odkiaľ sa domov nevrátili živí. Každý deň je tu rušno. Hŕstka vojakov drží čestnú stráž, pod oblúkom plápolá oheň a stovky ľudí sa na ňu prídu pozrieť zblízka. Na tvárach domácich vidno, že sa pozbierali z celej obrovskej indickej mozaiky. Ľudia z juhu majú tmavšiu pokožku, tí zo severovýchodu zase šikmejšie oči, no pritom sú všetci z Indie. Predavači ponúkajú cukrovú vatu, malé guľôčky pani puri plnené zmesou korenín a cibuľky, samosy, čaj a pomedzi nich sa tu túla niekoľko žobrajúcich detí, ktoré niekto okríkne. Lesk aj bieda Indie. Od brány vystreľuje bulvár Radžpat až k Prezidentskému palácu a vždy, keď sa konajú veľké oslavy, konajú sa práve tu. Celý priestor má nádych sterility a človek si ani nepripadá, že je stále v chaotickom Dillí. Na jeho konci stojí palác, kde sídli hlava štátu. Perfektne upravené záhrady, na zemi ani smietka, muži v uniformách a súbor koloniálnych budov ukrývajúcich sa za vysokými kovovými plotmi. Kedysi práve tu sídlil britský guvernér Indie po tom, keď v roku 1911 preložili hlavné mesto Indie z Kalkaty sem do Dillí. Moc sa tu akumuluje dodnes.
KOLONIÁLNE DILLÍ
Britské námestie Connaught Place v centre nového Dillí v sebe nesie závan kolonializmu. Briti svoje koloniálne panstvo roztiahli cez Malajziu, Singapur, Hongkong, Mjanmarsko či Srí Lanku, no žiadna iná krajina nebola pre nich takou dôležitou a významnou ako práve India. Kamkoľvek prišli, zostala po
nich infraštruktúra, obchodné cesty a budovy, ktoré pôsobia európsky, hoci sa potia v tropickom vlhku. Tým najdokonalejším britským priestorom inak chaotického Dillí je práve Connaught Place. Z výšky pripomína obrovské koleso položené na zem, z ktorého vychádzajú ulice a široké bulváre. Tento svet je úplne odlišný od toho, aký človek zažije v starých uličkách Dillí. Tam bije stredovek a tu vznešený britský Radž. Tie kontrasty sú také silné, že nejeden zapochybuje o tom, či je stále v jednom a tom istom meste. Pre tisíce miestnych je toto miesto akýmsi nedosiahnuteľným bodom. Nieže by sem mali zakázané prísť, ale ceny sú tu pre nich také vysoké, že na to nemajú dôvod. Všade naokolo vidno obchody, podniky, drahé reštaurácie, štýlové kaviarne, fast foody, ale stojí tu aj divadlo Regal, prvé v Dillí či obľúbené kiná, kde takmer každý týždeň odbije premiéra kasového bolywoodskeho trháku. Do butikov vstupujú indické
ženy v drahých šatách, na opätkoch, s kabelkami pod pazuchou. Sú také odlišné od tých v starom meste, ktoré sa potulujú tmavými zaprášenými uličkami vo vyblednutom sárí. Do klubov vás musí pustiť strážnik, a keď zapadnete v kaviarni, okolo vás sú mladí vzdelaní študenti z okolitých univerzít. Aj na takýchto
miestach môžete pochopiť, ako sa India mení, posúva vpred a rastie.
NAJKRAJŠIE HROBKY MESTA
Svet Dillí je obrovský, a tak treba sem -tam prejsť niekoľko kilometrov v rámci mesta, aby sa otvorili nové miesta. Hrobka kráľovského ministra Safdaržunga je pomerne neznámou, ale patrí v Dillí medzi najkrajšie. Safdaržung prišiel do svojej vysokej pozície v roku 1748, keď sa mogulským panovníkom stal
Ahmad Šáh Bahadur. Jeho hrobka pôsobí ako orientálny magnet vystrihnutý z rozprávok. Ak by niekto povedal, že tu vznikli príbehy Tisíc a jednej noci, človek by uveril. K stavbe vedie palmový háj a nie je tu takmer nikto. Len papagáje v korunách stromov a burunduky poskakujúce po tráve. Tri kilometre odtiaľto stojí dokonca ešte významnejšia hrobka, tentoraz nielen ministra, ale samotného panovníka Mogulskej ríše. Humájún sa stal vďaka svojmu otcovi Báburovi dedičom ríše a ukázal sa ako schopný vodca ríše. Jeho hrobku dokončili v roku 1572 a podobne ako Červenú pevnosť, aj túto si všimlo UNESCO. Niekoľko školských výletov kráča dnu a následne sa posadia na trávnik a učiteľ im rozpráva príbehy o Humájúnovi. Miesto jeho posledného odpočinku neležalo vždy tu, ale spočiatku ho pochovali za múry pevnosti Purana Qila. Po tom ako ju hinduistický panovník Hemu napadol, museli jeho ostatky premiestniť sem k brehom rieky Jamuny. Na brehu tejto istej rieky vyrástol o stovky kilometrov nižšie svetoznámy Tádž Mahál. Pompézne mauzóleum postavil Humájúnov syn Akbar. Vežičky, kupoly, oblúky, polodrahokamy, ale aj maličké minarety a chodby presvetlené len lúčmi slnka. To ticho má svoju atmosféru, ktorú podčiarkne vznešenosť veľkej Mogulskej ríše, ktorá za svojho najväčšieho rozmachu zaberala takmer celú Indiu, Pakistan a polovicu Afganistanu.
V KOMUNÁLNEJ KUCHYNI U SIKHOV
Aby bola náboženská mozaika Dillí kompletná, treba sa vybrať na tajomne znejúce miesto s menom Gurudwara Bangla Sahib. Slovíčko „gurudwara“ znie v preklade „Brána ku guru“ a svoje rituály do nej prichádzajú robiť sikhovia. U nás v strednej Európe je ich náboženstvo pomerne neznáme a pre turbany, ktoré nosia muži na hlavách, si ich často mnohí mýlia s moslimami. Najviac ich je na severe Indie v provincii Pandžáb, kde leží aj ich najposvätnejšie miesto zvané Amritsar. Kým niekde sa treba vyzuť len pri vstupe na námestie či do miestnosti, tu u sikhov sa vyzúva pred samotným areálom. Následne vstupujeme do malého bazéna s vodou, kde si každý pútnik musí rituálne očistiť nohy a až čistý pokračuje ďalej. Nádvorie je plné ľudí. Muži nosia na hlavách turban alebo pokrývku hlavy, a kto nemá, ten dostane pri vstupe oranžovú šatku. Aj ženy, aj muži sú tu zahalení, v tomto tu panuje rovnosť. Nad hlavami rastie niekoľko zlatých kupol a pod nimi sa miestnosťou rozlieva krásny spev a melódie posvätných textov. Skupinka hudobníkov sedí na koberci, hrá na svoje nástroje a muž pri otvorenej knihe spieva. Takýto koncert je súčasťou modlitieb sikhov. Veriaci prichádzajú dnu, v posvätnej úcte si sadajú na zem. Niektorí sa modlia, iní akoby si len prišli vypočuť so zatvorenými očami hudbu. Má to niečo do seba. Najväčšiu plochu areálu zaberá sväté jazierko. Vo viere zohráva dôležitú úlohu, pretože predstavuje očistu. Muži v trenkách na jednej strane vchádzajú do vody, pomodlia sa, niekoľkokrát sa ponoria a vrátia sa na breh. Aj ženy sa chodia očistiť, ale na opačnej strane, aby neboli tak veľmi na očiach. Skupinka sikhov na nádvorí spoločne čaká v neveľkom rade na sladkosť prašád. Každý dostane sladké pohostenie do svojich dlaní. Chutí skvelo – ako krupicová kaša s korením a kardamómom. Slúži aj ako dar bohom, ale aj pútnikom. Najzaujímavejšia časť celej gurudwary je však kuchyňa langar. Sikhovia sú veľmi otvorení a privítajú u seba každého. Kresťan, moslim, hinduista či budhista, nie je tu rozdiel. Každý môže prísť, prejsť sa areálom a napokon si sadnúť v langare a dostane najesť. Kuchyňa funguje na milodaroch a komunite. „Všetci ľudia naokolo sú dobrovoľníci“ povie jeden z pútnikov perfektnou angličtinou. Arjan žije v Kanade, no prišiel pozrieť rodičov, známych, a tak sa zastavil aj tu. „Títo ľudia majú svoje zamestnanie, chodia do školy, no považujú za správne, aby sem prišli pomôcť. Niekto príde raz za týždeň, iní sú tu denne,“ pokračuje. Niektorí naozaj vyzerajú tak, akoby len teraz skončili v robote, tu si sadnú, očistia kilogramy cibule a idú domov. Unikátne. V kuchyni je poriadna vrava. Dievčatá pripravujú čapáti, typické placky, chlapi krájajú a dvojica v obrovitánskom hrnci mieša šošovicový dhál. „Poď, sadni si sem,“ ukáže Arjan. Sedíme na zemi v zástupe pútnikov a dobrovoľníci roznášajú jedlo. Všetko je vegetariánske a všetko chutí neskutočne dobre.
NAJVYŠŠÍ MINARET AJ TAJOMNÝ STĹP
Na perifériu veľkého mesta sa málokto vyberie dobrovoľne, ale tu v Dillí je iná situácia. Každý sem chce prísť, pretože tu stojí legendárne miesto menom Qutb Minar. Buď sa k nemu odveziete tuk- tukom, alebo sa skúsite natlačiť do preplneného metra a následne sa prejsť. Qutb Minar je v Dillí pojmom. Minaret vysoký 120 metrov patrí k najväčším v Indii a hovorí sa o ňom, že je najvyšším tehlovým minaretom sveta. Je starší než väčšina pamiatok starého mesta, pretože Qutb Minar stojí na svojom mieste už od roku 1199. Za jeho stavbou sa skrýva panovník Qutub -ad -Dín Aibak, zakladateľ sultanátu v Dillí. Kedysi tu stálo niekoľko chrámov, ale nový sultanát všetko zrovnal so zemou a vystaval tu výstavnú skriňu islamskej architektúry. Nielen minaret robí toto miesto výnimočným, pretože priamo pod ním v jeho tieni sa krčia zvyšky starej mešity z roku 1192, o ktorej sa hovorí, že je najstaršou na Indickom subkontinente. Najtajomnejším miestom je však zničené nádvorie mešity, kde od roku 1233 stojí slávny železný stĺp. Sedemmetrový stĺp stál pôvodne v starom Udayagiri a postavili ho ešte na úplnom začiatku 5. storočia, keď svet nevedel, že islam vôbec niekedy vznikne. Viac než 6-tonový stĺp dodnes fascinuje tým, že jeho železo nezhrdzavelo aj napriek tomu, že stojí voľne v priestore a Dillí je známe svojim zničujúcim smogom. Nesie na sebe nápis legendárneho kráľa Čandraguptu II., no vedcov viac zaujíma, prečo nezahrdzavel. Erich von Däniken v tom videl niečo mimozemské a v jednom môže mať pravdu. Dillí skutočne pôsobí, akoby na tento svet ani nepatrilo.
Dillí vytvorilo svoj vlastný svet.
ZAUJÍMAVOSTI
⇒ Oficiálnym jazykom je hindi, ktorý ovládajú mnohí Indovia, no angličtina je tu vďaka kolonializmu zakorenená veľmi dobre. Každý štát má ešte niekoľko svojich jazykov. ⇒ Problémy medzi Indiou a Pakistanom vyústili do toho, že medzi krajinami je len jeden jediný priechod na severe neďaleko mesta Amritsar.
⇒ Segregácia pohlaví je v Indii na mnohých miestach viditeľná a väčšinu sobášov aj dnes dohadujú rodiny.
⇒ India sa považuje za nábožensky najrozmanitejšiu krajinu sveta a v každom meste sa stretáva mozaika mnohých vier a náboženských predstáv.
⇒ Pri vstupe do chrámov či svätostánkov sledujte domácich, každé náboženstvo má svoje vlastné pravidlá.
⇒ Indovia sa zbláznili do svojho Bollywoodu, ktorý ročne vyprodukuje najviac filmov na svete. Návšteva indického kina je neskutočným zážitkom.
⇒ V meste sa najlepšie prepravuje motorikšou, ale pozor, cenu treba zjednať vždy dopredu.
⇒ Pri nakupovaní na bazároch treba zjednávať, inak budete platiť dvoj- či trojnásobok.
⇒ Najefektívnejším dopravným prostriedkom Indie je vlak. Denne prepraví niekoľko miliónov ľudí a železničná sieť je pomerne hustá a kvalitná.
⇒ Necestujte len po najznámejších miestach Indie, skúste objaviť, ako vyzerá Hyderabad, Bijapur, Chennai či Ahmedabad.
⇒ K Indii patria aj tajomné a minimálne navštevované Andamanské ostrovy.
⇒ India má niekoľko posvätných riek, no najvýznamnejšou spomedzi všetkých je Ganga, ktorá preteká aj slávnym mystickým mestom Váránasí.
⇒ Na severe krajiny ležia nádherné oblasti Kašmíru a Ladaku, kde sa človek ocitne v náručí Himalájí.
⇒ Za najkrajšími plážami Indie treba ísť na juhozápad do oblasti zvanej Goa, kde Portugalci po sebe zanechali mestečká či staré kostoly.
⇒ Indická strava patrí k najlepším na svete, a preto treba ochutnávať miestne špeciality ako tandoori chicken, masala chicken, paneer, dhal, thali či vindaloo.
⇒ Čaj sa pije v Indii s mliekom a býva ochutený mliekom, ale niekedy aj korením masala či kardamómom.
Autor: Tomáš Kubuš
Foto: archív autora
