Za oponou svetových hviezd sa neraz skrývajú vzácne detaily, ktoré pri vzájomnej súhre neraz odkryjú mnoho krásnych vecí. To je aj prípad vizážistky pod umeleckým menom Lea Dubaj Artristry, pričom táto nenápadná hviezdička plní sny svojim klientom na počkanie už takmer dvadsať rokov.
Vždy vás to lákalo ísť smerom vizáže? Čím ste chceli byť napríklad v mladosti?
Mám staršieho brata a sestru, ktorí mali veľa estetického cítenia a určite mali k umeniu ako takému vždy bližšie než ja, no boli mi celý život veľkými vzormi, čiže túto cestu určite ovplyvnili. Ja som nedokázala ani vyfarbiť čosi bez toho, aby som to nakoniec od nervov neroztrhala. Život, životné situácie a rôzne ďalšie prekážky ma naučili trpezlivosti a pokore. Nikdy som si nemyslela, že toto je práca, ktorá ma bude napĺňať a prinášať mi skutočne radosť. Vyrastala som v rodine, kde každý ovládal jazyky. Cudzie jazyky ma sprevádzajú od detstva, vyštudovala som prekladateľstvo a tlmočníctvo, no vždy ma zaujímala politika, čiže ja som sa videla v pozícii, kde by som aj veľa pracovne cestovala, napríklad ako veľvyslanec. Milujem cestovanie, ale pocit vrátiť sa domov na Slovensko je vždy u mňa veľmi silný. A keď človek pochopí tú náročnosť povolania v diplomacii, tak neskôr som túžila stať sa aspoň honorárnym konzulom.
Počiatky vašej práce boli v roku 2006, prečo ste sa rozhodli ísť týmto smerom umeleckej vizáže?
V čom je to pre vás najkrajšia?
Po skončení bulharského gymnázia (nemám žiadne bulharské korene) ma ako 17-ročnú neprijali na VŠMU. Lákal ma v tom čase odbor divadelný manažment, keďže som celé detstvo strávila v divadelnej škole Ludus. Iná alternatíva vtedy pre mňa neprichádzala do úvahy, a tak mamina prišla s nápadom, nech idem ešte na jednu strednú školu, kde budem dva roky postgraduálne študovať ako vizážistka a kozmetička. Po roku štúdia prišla prvá pracovná ponuka. Bol to videoklip, ktorý sa natáčal na film (žiadny digitál), čiže išlo o videoklip na tie pomery s veľkým rozpočtom. Po ňom ma začala daná produkcia volať na reklamy. V tom čase bolo úplne bežné, že hlavná maskérka mala svoju asistentku. Tak som fungovala niekoľko rokov. Vlastne celú vysokú školu. S rokmi a pribúdajúcou praxou sa tá situácia otočila. Boli projekty, kde som bola hlavnou maskérkou ja, a mala som možnosť kreatívne vstupovať do celkového obrazu diela.
Mala som možnosť vytvoriť celý mejkap manuál na Vienna Fashion Week prehliadku pre slovenskú návrhárku – čo znamenalo, že celý tím vizážistov kopíruje vašu víziu na každej jednej modelke, ktorá prejde po móle. Tento rok som mala to šťastie stráviť posledné dva týždne na americkom filme, ktorého veľká časť sa točila na Slovensku. Maskérsky tím bol medzinárodný, po celý čas tam bola len jedna Slovenka a na tú záverečnú etapu natáčania sme už boli dve, pretože si ma vyžiadala hlavná vedúca tohto oddelenia. Každé odvetvie má svoje podkategórie, rovnako je to aj v líčení a ja som sa skutočne našla v tej reklamnej sfére. Je to oblasť, ktorá ma napĺňa a dodáva mi energiu. Čo môže znieť ako paradox, keďže niekedy trvá pracovný deň aj vyše 16 hodín. Mne to prináša skutočne radosť – vytvárať niečo kreatívne a vidieť po nejakom čase výsledok. Ak by som mala byť konkrétnejšia, tak je to za posledné roky reklamná fotografia. Tá sila daného okamihu zachytená na fotografii je čosi vskutku čarovné a celá tá atmosféra pri fotení mi pripadá krásna.
Spolupracujete so širokou paletou športových hviezd zo slovenskej scény. Môžete prezradiť nejaké konkrétne mená a ako sa vám s nimi pracuje?
Športovcov vídavame veľmi často v rôznych komerčných formátoch, väčšinou ide o sponzorské projekty. Mala som skutočne tú česť od samého môjho pracovného začiatku spolupracovať s tou najvyššou športovou špičkou, napríklad s hokejistami ako Pavol Demitra, Marián Gáborík, Marián Hossa, Marcel Hossa, s majstrom sveta v cyklistike Petrom Saganom, s celým národným futbalovým tímom, ktorý sa niekoľkokrát za tie roky pomenil – od Mareka Hamšíka, Martina Dúbravku cez Petra Pekaríka, Juraja Kucku až po Roberta Maka či Vladimíra Weissa ml. Pracovala som na projektoch s olympijskými víťazmi zo slovenského kanoistického zväzu – Elena Kaliská, Eliška Mintálová, Jana Dukátová, Michal Martikán, Jakub Grigar, Matej Beňuš atď.
Pracovala som aj s prvou Slovenkou, ktorá vyšla na Everest, Luciou Janičovou, ako aj so (zahraničnými) športovcami z mnohých ďalších odvetví ako triatlon, ironman, box a podobne. Bola som hlavnou maskérkou aj na sponzorskej reklame na zimné olympijské hry v roku 2018 pre obrovského celosvetového giganta. Samostatná kategória sú zimné športy. Spolupracovala som s lyžiarkou Veronikou Zuzulovou, Martinou Dubovskou, Adamom Žampom, Bašou Števulovou, avšak najzvučnejšie meno za ostatné roky je Petra Vlhová. S ňou som mala možnosť robiť naozaj veľké projekty, ktoré aj mne toho dali profesijne veľa. Tie natáčania a fotenia prebiehali veľmi ľahko, pretože Petra je veľká profesionálka a je neskutočne disciplinovaná. Má môj veľký obdiv v prvom rade ako žena, potom ako športovec. Musím povedať, že všetci sa vždy správali veľmi ľudsky, milo, s pokorou. Navyše naše lyžiarky sú všetky veľmi pozitívne a vtipne naladené a ono to niekedy dosť pomôže, keď sa cítia pred objektívom uvoľnene a v dobrej nálade. Líčenie športovcov, konkrétnejšie športovkýň, je o niečo špecifickejšie, než si možno niekto v prvom momente predstaví. Máte pred sebou športovca, vidíte ho v televízii a v novinových článkoch v jeho najprirodzenejšom prostredí, ktorým je šport. Nevidíte ho nalíčeného s upravenými vlasmi. Tá hranica pri nich je veľmi tenká – pri komerčných projektoch je veľmi dôležité, aby daná osoba zostala čo najprirodzenejšia, no upravená a pekná. Tam je potrebné poznať hranice a mať isté skúsenosti, pretože hocičo cez čiaru môže pôsobiť rušivo, už to nebude ten športovec, ktorého každý pozná. Život mi priniesol aj (už) niekoľkoročnú spoluprácu s nemeckou značkou športového oblečenia a ten pocit, že niekto k vám prejaví náklonnosť, porozumenie a hlavne spokojnosť s vašou prácou, že si vás zavolá opätovne, je pre mňa najvyššia možná odplata a zadosťučinenie v tejto sfére.
Ste multifunkčná – matka troch detí, ovládate 5 svetových jazykov a do toho ste vizážistka. Dá sa to vôbec stíhať?
Túto otázku dostávam dosť často, pretože tých aktivít je tam omnoho viac. Jedno, čo mi ide celkom dobre, je time manažment a plánovanie. Čiže všetko je to podľa mňa hlavne o tom, ako si dokážeme naplánovať (včas) čas, vizualizovať si všetky možné komplikácie, ktoré by mohli vzniknúť a mať na ne dopredu nachystané riešenia. Mám tri krásne dcéry, ktoré keď vidia nejaký billboard alebo reklamu, na ktorej som pracovala, tak sú na svoju mamu pyšné. Popri tehotenstvách, pôrodoch a práci som si urobila ešte druhú vysokú školu – manažment a marketing. No skutočne musím priznať, že je to časovo veľmi náročné – hlavne skĺbiť, aby sme všetci v rodine mali naplnené naše túžby, koníčky, krúžky, tréningy, ale neviem si to predstaviť inak. Veľkú úlohu zohráva najbližšia rodina a priatelia, ktorí majú ochotu pomôcť. Byť matkou, ktorá má nenaplnené túžby, ktorá je doma nervózna, ktorá ponúka deťom obraz vyhoreného človeka plus akási nuda v živote, je pre mňa smrteľná kombinácia. Ten kolobeh treba kompenzovať aj krátkodobým oddychom, aby bol človek v psychickej rovnováhe pre mňa sú to určite koncerty, dobrá kniha a thajské masáže. Chcem, aby boli moje deti na mňa pyšné a hrdé, aby som im bola istým vzorom v živote. Aby chápali, že aj keď im nikto nebude veriť v ich snoch, tak neprestanú bojovať a pôjdu ďalej.
V čom je najväčšie čaro vašej práce
Vytváranie krásnych projektov s kreatívnymi ľuďmi. Spoločne sa dopracovať k výsledku, s ktorým bude klient spokojný. Pre mňa je najväčšie čaro v tom, že to nie je monotónna práca, ale zakaždým stojíte pred nejakou novou výzvou. Za každou kampaňou stojí niečia kreatívna myšlienka. Keď sa všetky zložky spoja, majú spoločný cieľ a každý sa reálne snaží odviesť svoju prácu čo najlepšie – či už ide o kameramana, režiséra, zvukára alebo fotografa. Ľudia do tejto práce dávajú všetku svoju skúsenosť a vášeň, zakaždým sa snažia zlepšiť sa a to mi pripadá ako jedinečná sféra, kde sa niečo takto dokáže spojiť. Profesionálne výsledky potrebujú profesionálne postupy a harmonickú spoluprácu medzi fotografom alebo režisérom. Je naozaj citeľné, či ste zohraný tím a svojou prácou vytvárate niečo s kvalitným výsledkom – rozumiete si na pľaci, necítiť tam napätú atmosféru, nervozitu, dokonca si viete povedať veci už len pohľadom. V takejto pracovnej bubline sa viete cítiť skutočne docenený. Napríklad supervízorovať retuš veľkých komerčných projektov s fotografom svetového formátu vám dá skutočne pocit, že vaša práca je dôležitá a nezasiahne do nej bez konzultácie s vami. Pre mňa je vskutku čarovné, keď cítim od iných rešpekt k môjmu povolaniu.
Aké sú vaše pracovné vízie do konca roka 2024?
S pokorou prijímam, čo mi život v tejto sfére prinesie. Najväčšia vízia je momentálne dokončenie PhD. štúdia (úsmev).
Sme pánsky časopis, tak je namieste otázka, či k vám chodí aj mnoho mužských klientov, aby vyzerali tip-top napríklad na obraze. Ako sa vám pracuje s mužmi, keď ich porovnáte so ženami?
Paradoxne keď sa nad tým zamyslím, tak možno mužská populácia prevyšuje aj v tomto smere. Stála som pri veľkom množstve rôznorodých kampaní, napríklad politických – prezidentských, parlamentných, komunálnych, kde je jednoznačná prevaha mužov. Je to niekedy až očarujúce, ako majú pred tým celým niektorí muži strach. Samozrejme, tí verejne známi sú zvyknutí na vizáž. Tí, čo nie sú, tak pravidelne počúvam opakujúce sa vtipy o tom, aký mejkap dostanú, aké očné tiene, odtieň rúžu a podobne. Zakaždým ich ubezpečujem, že odídu v rovnakom stave, v akom prišli, že im to dám jednoducho dole a nikto si to z ich okolia ani nevšimne. Ja tomu rozumiem, že to nie je ich bežná každodenná prax, preto majú určité obavy. Zásadná vec je, v akom stave je pleť. Väčšina mužov totiž nepoužíva ani len krém na tvár.
V danom okamihu nie ste ani kozmetička, ani dermatológ a ide vám čas. V reklame (ako aj inde) sú čas peniaze, no vy čas nemáte. Ako pri športovcoch, aj vizáž mužov má nejaké zásady. Musí to vyzerať prirodzene, avšak často treba doladiť a vyrovnať nedokonalosti, pretože v konečnom dôsledku tá pleť má vyzerať zjednotene. Čiže nie je to len o prepudrovaní, aby sa človek neleskol. Ak niekto príde z golfovej dovolenky a má celú tvár opálenú okrem čela, tak je potrebné to dorovnať. Ak niekto nemá obočie, skutočne je potrebné ho tam veľmi jemne dorobiť, pretože človek bez obočia jednoducho nevyzerá prirodzene.
Ak niekomu svietia červené uši, treba to taktiež dorovnať pleťovkou. Základom je vytvoriť čo najprirodzenejší vzhľad. Mnohokrát cítim, ako mi muži neveria pri tom, čo robím. Avšak keď sa uvidia po pár záberoch, opadne to z nich a sú omnoho vďačnejší, pretože vidia zmysel mojej práce. Potom už idú žarty o tom, že veď to netreba ani retušovať (pri fotografii – trend ostatných rokov je skutočne taký, aby tej retuše bolo čo najmenej). Muži sú v tejto sfére (neprekvapujúco) o dosť zdržanlivejší než ženy, väčšinou len v tichosti čakajú, čo bude nasledovať. Snažím sa ten stres minimalizovať, a tak zväčša vysvetľujem, čo robím a čo robiť budem. Prípadne sa ich vyslovene spýtam, či s tým súhlasia, čo bude nasledovať (napríklad úprava obočia), a ešte sa mi nestalo, žeby povedali nie. Teda po odlíčení sa vždy spýtam, či im môžem dať ešte pleťový krém na tvár, a to tak polovica opýtaných srdečne odmietne. Čo ma viackrát ale prekvapilo, bolo, že muži majú celkom prehľad v kvalitných kozmetických značkách.
Myslíte si, že slovenská verejnosť vie doceniť vašu prácu dostatočne či si ešte musíme na to nejaký
ten čas počkať?
Na Slovensku máme v tejto oblasti veľa šikovných ľudí, ale reálne docenená práca to ešte asi úplne nie je. Tí, čo do toho nevidia, majú obraz, že niečo hodinku-dve urobíte, a potom vám padla. Realita vyzerá tak, že po tom, čo niekoho pripravíte, sa začína vaša reálna ďalšia časť práce. Pretože na každý záber, na každé cvaknutie musí byť daný človek perfektne pripravený – musíte byť pri ňom a musíte dávať pozor, či je všetko tak, ako to má byť. Najviac by som dopriala tomuto povolaniu, aby bol docenený všetok ten čas, ktorý danému projektu venujete.
Čo by ste odkázali čitateľom časopisu BREAK ako vaše posolstvo na mesiac september?
Ak môžete, choďte darovať krv. Leto bolo určite v tejto oblasti náročné. Človek nikdy nevie, kedy ju sám bude potrebovať. Som držiteľom Jánskeho plakety a ten pocit nezištnej pomoci je na nezaplatenie, najmä ak vám príde esemeska, že vaša krv zachránila ľudský život.
KTO JE LEA DUBAJ? (36)
Rodné mesto: Bratislava
Rodinný stav: vydatá
Vzdelanie: vysokoškolské
Pracovné skúsenosti: make-up artist, marketingová manažérka, prekladateľka a tlmočníčka
Cestovateľský sen: Reykjavík – Island
Obľúbené jedlo: lečo s čerstvým pečivom
Pracovný vzor: kreatívni ľudia v mojom okolí
Životné krédo: „Ak niečo skutočne chceš, celý vesmír sa spojí, aby si to dosiahol.“ – Paolo Coelho
Typická vlastnosť: dokonalé plánovanie a time management, niekedy vypočítaný presne na minúty
Juraj Vnuk, snímky: archív L. D.
