Vo svojej dobe bola Napoleonova Stará garda najobávanejšou vojenskou jednotkou na svete. Ani ona ale nezastavila cisárovu porážku.
Keď sa Napoleon Bonaparte stal koncom roka 1799 prvým konzulom, vytvoril čosi ako vlastnú verziu rímskych prétoriánov. Konzulova garda verbovala členov spomedzi veteránov, ktorých bolo v armáde dosť. Koniec koncov Francúzsko bolo vo vojnovom stave od roku 1792 prakticky neustále. Do boja sa prvýkrát postavila 14. júna 1800 pri Marengu. Jej tri zložky – pechota, jazdectvo a delostrelectvo tu zažili krst ohňom. Zrejme krvavejší, než si vojaci priali. Napoleon ich využil v kritickej chvíli a oni následne bránili časť armády, ktorá sa potrebovala znovu zoskupiť. Bojové skúsenosti a odvaha spôsobili, že pechota gardy, konkrétne jej elita v podobe granátnikov, prišla pri Marengu o neuveriteľnú tretinu mužov. Svoju úlohu však splnila.
Keď sa Napoleon stal v roku 1804 cisárom, jeho garda sa premenovala na cisársku. V tom čase mala
osemtisíc mužov a sformovali sa v nej tri zložky podľa toho, koľko rokov mali muži odslúžené. Vznikla tak
Stará garda, cisárovi obľúbenci, ktorých volal svojimi „nesmrteľnými“ podľa jednotky z čias Perzskej ríše.
Vstúpiť do Starej gardy nemohol hocikto, pravidlá boli jasne stanovené. V čase prijatia nesmel mať viac než 35 rokov a za sebou musel mať aspoň desať rokov služby v armáde. Zároveň sa musel zúčastniť aspoň na troch vojnových ťaženiach. Dôležitá bola aj fyzická predispozícia. Ľahkí pešiaci museli merať najmenej 173 centimetrov, granátnici až 178. Na bojisku tvorila Stará garda hrozivú silu. Najmä granátnici vzbudzovali v nepriateľoch hrôzu, ich mohutné postavy totiž vyzerali vďaka vysokým čapiciam z medvedej kožušiny ešte vyššie. Na prvý pohľad sa líšili od obyčajnej pechoty aj odlišnými uniformami a protivníci tak hneď vedeli, proti komu v boji stoja. Občas už len samotný pohľad na Starú gardu oslaboval morálku nepriateľa do takej miery, že sa bránil iba chabo.
NAPOLEONOVI HUNDROŠI
Členovia Starej gardy si užívali viaceré privilégiá. Okrem vyššieho platu a lepšieho ubytovania tiež platilo, že mali o stupeň vyššiu hodnosť než príslušníci zvyšných zložiek armády. Obyčajný vojak Starej gardy mal teda de facto rovnakú hodnosť ako desiatnik radového vojska a tak ďalej. Bola tu tiež otázka disciplíny. V boji bolo na Starú gardu spoľahnutie, mimo neho sa však správala inak. Vojaci sa mohli kamarátiť s dôstojní mi, čo bolo v iných častiach armády nemysliteľné. Keď práve neprebiehalo ťaženie, mohol sa člen Starej gardy dostaviť na ranný nástup bez uniformy a následne si ísť znovu ľahnúť, ak nemal iné rozkazy. Najzaujímavejší bol ale zrejme fakt, ktorý granátnikom gardy vyniesol prezývku les Grognards, teda hundroši.Vraví sa, že prezývku im vymyslel samotný Napoleon a že dôstojníci Starej gardy si vďaka svojim zásluhám dovolili hundrať priamo v jeho prítomnosti. Na druhej strane cisár od Starej gardy čakal, že zaňho bez váhania položí život a bude sa biť, kým nedostane rozkaz na ústup, nezahynie alebo nezvíťazí.
Napoleon však často váhal, či ju použiť. Neistý bol v podstate ohľadom celej Cisárskej gardy, ktorú odmietol nasadiť napríklad v bitke pri Borodine v roku 1812. Mnohí historici dodnes tvrdia, že ak by garda napadla ustupujúceho nepriateľa, mohlo celé ťaženie do Ruska skončiť celkom inak. Pri Ulme či Slavkove naopak Cisárska garda do boja zasiahla a ukazovala, že si svoje výsady zaslúži. Starú gardu spolu so zvyškom cisárskej rozpustili v roku 1814 potom, čo Napoleon odišiel do exilu na Elbu. So svojimi vernými sa rozlúčil, o čom svedčí aj slávny obraz od Antoina Montforta. Aj po abdikácii mu muži volali na slávu a mnohí z nich otvorene plakali. Niet divu, že keď sa v marci 1815 Napoleon vrátil do Francúzska, členovia gardy si opäť obliekli uniformy a ponáhľali sa podporiť cisára, ktorého milovali.
POSLEDNÝ BOJ
18. júna 1815 popoludní ležali pri Waterloo tisícky mŕtvych a ranených. Napoleon horlivo uvažoval, čo robiť. Prusi mu vpadli do pravého krídla a zatlačovali ho. Hrdinské útoky jazdectva maršala Neya sa minuli účinku a Wellingtonovi Briti sa nevzdávali. Tentoraz už nemal luxus výberu ako pri Borodine. Asi o siedmej večer povolal Strednú gardu a určil jej smer útoku. Garda sa vydala na pochod. Briti mali delá nabité kartáčmi, ani pod ich paľbou ale francúzski veteráni nezaváhali. Zdalo sa, že ich pochod Briti nezastavia. Gardisti pochodovali v kolóne so šírkou 70 mužov, nepriatelia rozvinutí do oveľa širšej línie im spôsobovali výrazné straty. Stredná garda pochodovala ďalej. Už bola len 40 metrov od protivníka, keď dovtedy skrytí britskí vojaci dostali rozkaz vstať spoza hrebeňa a spustiť paľbu.
Francúzi padali ako podseknutí kosou. Briti, vidiac ich rozvrátené kolóny, nasadili bajonety a pustili sa do útoku zblízka. Paľba zo strán zatiaľ pokračovala a Stredná garda sa zmohla len na chabý odpor. Vtedy, vôbec po prvýkrát, sa jej členovia obrátili na útek a Napoleon vedel, že prehral. Stará garda sa ale riadila svojím heslom a neustupovala. Miesto toho bránila útek zvyšku francúzskej armády a jej členovia umierali. Dodnes sa vraví, že keď jej veliteľ dostal od Britov pokyn, aby sa vzdal, povedal len: „Merde!“ Odsúdil tým gardistov na smrť. Cisárov krátky sen o návrate k moci sa skončil a s ním aj existencia Starej gardy. Keď sa ale Napoleonovo telo vrátilo v roku 1840 do Francúzska, jej zostávajúci členovia si obliekli uniformy a vzdali hold svojmu bývalému panovníkovi.
Mladá garda
Na rozdiel od starších zložiek Cisárovej gardy zažila Mladá garda svoje najhoršie chvíle v Rusku. V novembri 1812 ju Kutuzov v bitke pri Krásnom takpovediac rozprášil a jej stavy sa už nikdy nepodarilo doplniť. Pri Waterloo však bola a svoju úlohu plnila tak, ako Napoleon očakával.
autor: Filip Hloža
foto :Wikipedia, Shutterstock
