Náročný, jednotvárny a smrtiaci. Presne taký bol život na ponorke počas druhej svetovej vojny.
Ponorky z čias druhej svetovej vojny vyžarujú pri pohľade zvonka smrtiaci pôvab. Možno aj preto nemali bojujúce štáty problém s náborom námorníkov, ktorí mali slúžiť pod morskou hladinou. Navyše každý dobre vedel, že posádky ponoriek dostávajú to najlepšie jedlo a počas pobytu na súši je o ne postarané takmer kráľovsky. Lenže za akú cenu?
VŠADEPRÍTOMNÝ ZÁPACH
Odpoveď na predošlú otázku rýchlo dostal každý muž, keď vstúpil do železných útrob plavidla. Najprv mu
do nosa udrel ohavný zápach, zmes špiny, potu, moču, cigaretového dymu a naftových výparov. Ponorky
v tých časoch nebolo ako vyvetrať, a tak naozaj nevábne páchli. Muž potreboval výnimočne dobrý dôvod
na to, aby sa mohol osprchovať, k tomu počas služby na palube, ktorá mohla trvať niekoľko týždňov
i mesiacov, zväčša nedošlo. Pitná voda bola určená iba na konzumáciu, a tak sa z námorníkov postupom
času stávali zarastení a špinaví chlapi, ktorí ťažko pracovali a odrátavali čas do konca plavby. Väčšina ponoriek, nech už patrili ktorémukoľvek štátu, mala iba jeden záchod. Ten druhý, ak sa na palube nachádzal, spočiatku slúžil ako sklad potravín a logika velila najprv zjesť práve tie potraviny, ktoré blokovali toaletu. Vznikalo tak menej konfliktov pre to, kto použije misu ako prvý. Mimochodom, potraviny boli na ponorke samostatnou kapitolou a vyplňoval sa nimi každý možný priestor. Išlo najmä o konzervy, čerstvé potraviny sa vo vlhkých podmienkach rýchlo kazili a chytali pleseň. Z dôvodu obmedzených skladovacích priestorov mali námorníci zakázané brať si na palubu náhradné oblečenie a k dispozícii mali len jedny spodky a ponožky navyše.
BEZ SÚKROMIA
Život na ponorke sprevádzala absolútna absencia súkromia. Len kapitán mal čosi ako kajutu, ktorá sa prinajlepšom zatvárala dverami, no neraz ju od spoločných priestorov delil iba záves. A zatiaľ čo dôstojníci
mali aspoň vlastné postele, radoví námorníci nedisponovali ani len tým. O postele sa delili. Tí, ktorým sa
skončila zmena, prebudili spiacich a ich úlohy sa vymenili. Do tvrdého spánku upadali v rušnom prostredí
len vďaka tomu, že tvrdo pracovali a zmohla ich únava. Na ponorke bolo práce neúrekom. Neustále bolo treba niečo opravovať či udržiavať v prevádzke. Niekto pomáhal v kuchyni, ďalšieho pridelili do strojovne, kde bolo za chodu naftových motorov, ktoré bežali počas plavby nad hladinou, neznesiteľné teplo a hluk. Mohlo by sa zdať, že za týchto okolností bola služba na veži, odkiaľ sa kontrolovalo okolie, požehnaním, no nebolo to tak.
Hliadky museli byť neustále v strehu, pre istotu sa ani nerozprávali, aby im náhodou neuniklo blížiace sa nepriateľské lietadlo, ktoré mohlo ponorku potopiť. Rozhodovali sekundy. Muži museli byť priviazaní lanami k trupu, keďže reálne hrozilo, že ich búrlivé more zmetie z paluby. Vyskytli sa prípady, keď sa námorníci utopili, kým ponorka stihla prejsť cez dlhú vlnu. Boli však aj takí, ktorých telá sa nikdy nenašli. Vlnobitie ich jednoducho napriek lanám strhlo do mora.
POTOPENÉ VLASTNÝMI TORPÉDAMI
Život na ponorke sprevádzali neustále cvičenia. Posádka musela byť skvele pripravená na všetky možné eventuality. Panika v čase ohrozenia zabíjala, a tak sa muži učili aj vo vypätých chvíľach odosobniť od emócií. Navyše nevideli nepriateľa. Boj bol pre väčšinu námorníkov prakticky neviditeľný, aj keď ho občas mohli aspoň začuť. Stávalo sa tak, keď vybuchovali hlbinné nálože spúšťané z palúb nepriateľských lodí alebo keď po ponorke pálili kanóny. Počuli tiež smrteľné vŕzganie plavidiel, ktoré sa ich podarilo zasiahnuť.
Mimochodom, v dejinách došlo len k jedinému prípadu, keď jedna ponorka spod morskej hladiny zasiahla torpédom inú a potopila ju. Na nešťastnej strane stáli v tomto prípade Nemci. Pre Američanov zasa boli hrozbou aj ich vlastné torpéda. Prinajmenšom dve ponorky USS Tullibee a USS Tang sa totiž potopili samy. Ich torpéda opísali kruhovú dráhu a ako bumerang sa vrátili tam, odkiaľ prišli. Služba na ponorke bola mimoriadne riziková. Ťažko by ste hľadali miesto, kde bola počas vojny menšia pravdepodobnosť prežitia. Dokonca aj Američania, ktorí sa zďaleka najviac starali o pohodlie námorníkov na týchto strojoch, prišli počas vojny o štvrtinu ponoriek. V porovnaní s Nemcami ale ide o pomerne zanedbateľné číslo. Tretia ríša stratila v konflikte neuveriteľných 75 percent ponoriek. Jednoducho povedané, kto šiel slúžiť pod hladinu, mal len štvrtinovú šancu na návrat.
PRE KÚSOK RAJA
Práve Nemecko preto v Európe zriaďovalo špeciálne mestečká, kde si mohli námorníci z ponoriek po plavbe takpovediac vyhodiť z kopýtka. Skvelé jedlo, povoľné ženy a zdravotná starostlivosť boli veci, o ktorých si muž na mori mohol nechať iba snívať. Spojenci tomu chceli pochopiteľne zamedziť, a tak tieto mestá bombardovali, až kým Nemci nezačali s ich maskovaním. V každom prípade platilo, že život na ponorke počas druhej svetovej vojny bol neskutočne náročný, nech už človek bojoval na ktorejkoľvek strane. Mnohým z nás stačili lockdowny počas covidu. A teraz si predstavte, že musíte byť zavretý v smradľavej a tesnej kovovej rúre, deliť sa o záchod s desiatkami chlapov a nevedieť, či vás skôr zabije strela z kanóna, torpédo alebo hlbinná nálož…
Autor: Filip Hloža
Fotky: Wikipedia, Shutterstock
