Námorná cesta, ktorá by spojila Tichý a Atlantický oceán severne od Kanady, mátala moreplavcov celé stáročia. Jej hľadanie si vybralo nemalú daň.
Plavba z Londýna do Tokia cez Panamský prieplav je dlhá asi 23 tisíc kilometrov. Cez Suezský prieplav je o dvetisíc kilometrov kratšia, stále však trvá pridlho. Trasa cez Arktídu severne od dnešnej Kanady a Aljašky by plavbu skrátila o dva týždne a merala by „iba“ 16 tisíc kilometrov. O tom, že existuje, sa ľudia presvedčili už začiatkom 20. storočia, no vyžiadalo si to stovky životov. Severozápadnú cestu našli Inuiti, no keďže väčšina ich výprav ostala nezdokumentovaná, možno sa iba domnievať, kedy sa tak stalo. Pre domorodcov ďaleko na severe Ameriky navyše nemala prakticky žiadny význam, zato Európania si na jej objavenie robili veľký zálusk, a to už od 16. storočia. Potrebovali nájsť kratšiu trasu do Ázie. Majte na pamäti, že v tom čase neexistovali prieplavy v Paname a Egypte a lode sa museli plaviť okolo Hornovho mysu či Mysu dobrej nádeje. Úmorná plavba trvala mesiace.
NEŠŤASTNÁ VÝPRAVA
Jedným z prvých Európanov, ktorí sa pokúsili nájsť Severozápadnú cestu, bol Martin Frobisher. V rokoch 1576 až 1578 podnikol s malou flotilou tri výpravy, a hoci preskúmal veľkú časť kanadskej Arktídy, do Tichého oceánu sa nedostal. V nasledujúcich dvoch storočiach pátranie neprinieslo žiadne výraznejšie úspechy, no v roku 1845 sa zdalo, že objavenie Severozápadnej cesty konečne musí prísť. Sir John Franklin viedol dve špičkovo vybavené a pripravené lode Erebus a Terror, aby prenikol z Atlantiku do Pacifiku. Predpokladalo sa, že ostáva len asi 500 neobjavených kilometrov pobrežia pevninskej Arktídy, zásoby na palubách mali vystačiť na niekoľko rokov, expedícia bola jednoducho odsúdená na úspech. Nik zo 129 mužov sa do Veľkej Británie nevrátil. V zime na prelome rokov 1846 a 1847 obe plavidlá uviazli v ľade, ktorý sa počas leta neroztopil. Muži začali umierať na podchladenie, podvýživu a rôzne choroby. Najväčším zabijakom bol skorbut. V júni 1847 zomrel aj samotný Franklin, velenie po ňom prebral Francis Crozier a ešte takmer rok zotrvával s posádkou na lodiach.
V apríli 1848 zostávajúci muži plavidlá definitívne opustili a vydali sa na pochod ľadom a tundrou na juh v snahe nájsť osady Inuitov či obchodníkov s kožušinami. Nik z nich neprežil. Ani rozsiahle pátranie v nasledujúcich rokoch neprinieslo významnejšie zistenia o osude expedície a ešte aj dnes sa vynárajú nové podrobnosti, ktoré objasňujú, ako prebiehala. Koniec koncov vrak Ereba sa podarilo nájsť až v roku 2014 a vrak Terroru o dva roky neskôr.
PRVÝ ÚSPECH
Meno Roald Amundsen vám určite niečo hovorí. Odhliadnuc od toho, že je po ňom pomenovaná vodka, sa tento muž stal prvým, ktorý dosiahol južný pól. Stalo sa tak v decembri 1911, no tento nórsky polárny bádateľ sa zapísal do dejín už skôr. V roku 1903 sa totiž so šesťčlennou posádkou na palube lode Gjøa vydal na výpravu Severozápadnou cestou, ktorá mala trvať tri roky. V auguste 1905 sa Gjøa napokon preplietla pomedzi arktické ostrovy a opäť uviazla v ľade. To však už posádke bolo jasné, že dosiahla obrovský úspech. Našla Severozápadnú cestu! Amundsen strávil väčšinu prichádzajúcej zimy na lyžiach. Vydal sa na juh do aljašskej dediny Eagle vzdialenej asi 800 kilometrov, aby telegrafom oznámil, čo sa expedícii podarilo. V marci sa k lodi vrátil, tá však ostala až do júla v ľadovom väzení. V prístave Nome na Aljaške pristála až koncom augusta 1906.
NÁROK NA SEVEROZÁPADNÚ CESTU
V rokoch 1940 až 1942 sa potom kanadskej lodi St. Roch podarilo absolvovať trasu v smere zo západu na východ a to isté plavidlo v lete 1944 prešlo celú trasu v priebehu niekoľkých mesiacov. Existencia Severozápadnej cesty bola jedna vec, jej komerčná využiteľnosť druhá. Až v roku 1969 sa americký tanker Manhattan stal prvou obchodnou loďou, ktorá túto trasu absolvovala. Zároveň tým USA spochybnili nárok Kanady na arktické vody, keďže tanker sa plavil bez kanadského povolenia. Spor trvá v podstate dodnes. USA a niektoré európske štáty považujú Severozápadnú cestu za medzinárodný prieliv, zatiaľ čo podľa Kanady ide o jej výsostné vody. Konflikt sa v nasledujúcich rokoch môže ešte vyostriť. Miesta, ktoré dokázali uväzniť plavidlá v ľade aj na niekoľko rokov, majú byť podľa niektorých vedcov v polovici 21. storočia prakticky bez ľadu. Severozápadná cesta by sa tak stala vyhľadávanou alternatívou voči dlhším námorným trasám. Kanada tu posilňuje svoju prítomnosť, no otázky o nároku na Severozápadnú cestu ostávajú otvorené.
Terror: Román Dana Simmonsa, ktorý vyšiel aj v českom preklade, opisuje práve nešťastnú Franklinovu expedíciu. Hoci obsahuje niektoré fantastické prvky, do značnej miery sa drží skutočných udalostí a verne popisuje útrapy posádok lodí , ktoré uviazli v arktickom ľade.
Autor: Filip Hloža
Foto: Wikipedia
