Portugalský ostrov Madeira kúpajúci sa v Atlantickom oceáne nie je len o krásnych pamiatkach, historických mestečkách či prírodných krásach. V mysliach mnohých sa vynára spomienka na unikátne a skvelé madeirské víno, ktoré ostrov preslávilo široko-ďaleko. Víno z Madeiry patrí medzi najznámejšie na svete a skrýva v sebe aj príbeh. Prečo mnohí na sladké madeirské vína nedajú dopustiť?
NOVÉ VÍNO
To, že je príbeh vína akousi dokonalou alchýmiou, vie každý, koho niekedy zaujalo. Každý má svoje obľúbené krajiny, kde sa víno zrodí z bobule hrozna do lahodného nápoja a mnohé z vín majú svoje príbehy. Niektoré potrebujú sopečné svahy, iné milujú toskánsku zvlnenú krajinu, kalifornské údolia alebo juhoafrické slnko a potom sú dokonca aj vína, ktoré k životu potrebujú svoj ostrov menom Madeira. Vína, ktorých kolískou sú úrodné pahorky a svahy portugalského ostrova, si ľudia zamilovali pre svoju sladkosť, vďaka čomu si vyslúžili dokonca prezývku „likérové vína“. Nájdete ich viacero druhov, ale sladké vína z Madeiry sú predsa len pojem. Ako sa však tento príbeh rozvinul a ako stali sa z týchto vín jedny z najslávnejších vín sveta? Madeirské víno sa odrazu ocitlo v kontinentálnej Európe a ľudia ostali prekvapení a nadšení. „Nové“ víno, ako mu občas hovorili, ich dokonale pobláznilo. Pokazené víno alebo lahôdka? Príbeh madeirského vína v sebe nesie už niekoľko stáročí. Preplietol sa s objavovaním nových svetov a to z neho robí víno plné dobrodružstva. Madeira sa vďaka svojej polohe stala v 15. storočí mimoriadne vzácnym kúskom zeme, ktorý sa premenil na prístav, kde sa zastavovali lode objavujúce spočiatku africké pobrežie a neskôr aj tie, ktoré vyrazili za neznámymi diaľkami na opačný koniec Atlantického oceánu či hľadajúce cestu do Indie za koreninami. Voda sa na dlhej ceste mohla pokaziť, ale víno bola vynikajúca voľba, a tak Madeira svoje vína produkuje už od 15. storočia, aby nimi mohla zásobovať námorníkov na nekonečných cestách. Jeden z príbehov hovorí, že madeirské víno prišlo k svojej sláve tak, že drevené barely naplnené vínom sa pre obrovské vlny na lodi neustále miešali a k tomu sa pridal aj prísun vzduchu, vyparovanie a prudké slnečné žiarenie či vlhkosť v trópoch. Po príchode do prístavu mali námorníci víno vyliať, lebo sa „zničilo“, ale námorníci sa rozhodli toto nariadenie ignorovať a ochutnali ho. Vôbec im neprišlo ako zničené, práve naopak, v ich ústach sa ocitlo mimoriadne zaujímavé víno plnej chuti, o ktorej sa im predtým ani nesnívalo. Takéto vína nazvali „vinho da roda“, pretože išlo o vína, ktoré sa vrátilo z ciest. Výrobcovia vín nevedeli nechať týmto štýlom dozrievať svoje vína priamo na lodiach, tak ich začínajú nechávať dozrieť priamo na ostrove v špeciálnych miestnostiach, kde sa o jeho kvalitu postará horúčava ostrova. Prichádza na rad koketovanie s tým, ako mu zaručiť kvalitnejšiu chuť, no problémom bola aj hrozba, že by a víno predsa len počas dlhej a nevyspytateľnej cesty mohlo pokaziť, čo by bola pre námorníkov doslova tragédia. Do madeirského vína sa tak začína pridávať destilovaný alkohol vyrobený z cukrovej trstiny. Zvýšil sa tak obnos alkoholu a je to. Odrazu do seba všetko zapadlo a madeirské víno vie bez rizika prežiť aj niekoľkomesačné či ročné cesty do Indie a juhovýchodnej Ázie.
ZLATÁ ÉRA MADEIRSKÉHO VÍNA
Madeirské vína odrazu dobývali jednu loď za druhou a každá z nich si svoj náklad viezla do exotických končín, kam prichádzali za koreninami, vzácnym tovarom, šírením náboženstva či vplyvu. Príbehy kolonializmu sa tak veľmi úzko preplietli aj s vínami z Madeiry, ktoré boli pri tom. Do 17. storočia naň majú monopol Portugalci, ale po tom, ako v roku 1661 podpísali zmluvu s Angličanmi o manželstve kráľa Karola II. a Kataríny z Braganzy, sa všetko zmenilo. Anglickí obchodníci objavili Madeiru a to je prvý krok k tomu, aby sa madeirské víno preklopilo do svojho zlatého veku. Boli to práve Angličania, ktorí začali s vínom podnikať cesty do karibských oblastí a do severnej Ameriky. V 18. storočí už madeirské vína pozná celý svet a žijú si svoj sen. Zdalo sa, že sa jeho export už ani nedá zastaviť a popíjajú ho od severoamerických miest cez brazílske pobrežie, severnú Afriky až po Áziu. Z ostrovného vína sa stala globálna značka. Spojené štáty americké pomohli madeirskému vínu, pretože si ho zamiloval Thomas Jefferson, ktorý ho povýšil na svoje najobľúbenejšie víno a dokonca ho používali ako prípitok počas Deklarácie nezávislosti. Aj mnohí ďalší americkí prezidenti holdujú vínam z Madeiry a všetko nasvedčuje tomu, že Madeira bude mať v USA absolútny monopol. Nikto však nečakal, že v polovici 19. storočia príde katastrofa v podobe epidémie, ktorá decimuje vinohrady po starom kontinente a dostane sa aj na Madeiru. Drvivá väčšina vinohradov na ostrove sa stratí a premenia sa na plantáže s cukrovou trstinou. Madeirské vína padli z absolútneho vrcholu na samotné dno. V 20. storočí sa predsa len podarilo madeirské víno vzkriesiť, a hoci už nedosahuje popularitu z minulosti, dokázalo obstáť v ťažkej konkurencii a dodnes je jeho meno vo vínnom svete dôležité.
COLHEITA ALEBO VINTAGE?
Madeirské vína dnes rozhodne stoja za ochutnanie. Na ich výrobu sa používa viacero odrôd hrozna, no medzi tie najdôležitejšie patrí Sercial, ktorý tradične dozrieva v nadmorských výškach okolo 1000 metrov nad morom, Verdelho zo severnej strany ostrova, Bual z južného pobrežia či Malmsey z teplejších častí Madeiry. Červené vína poznajú najčastejšie odrody Tinta Negra alebo Bastardo, ktoré má veľmi sladkú chuť. Madeirské vína sa typicky delia podľa svojho veku, podobne ako kvalitný rum či dobrá whisky. Vína nájdete najčastejšie 3-, 5-, 10- a 15-ročné, samozrejme, objavíte aj drahšie a lukratívnejšie, ktoré sú o čosi staršie. Najkvalitnejšie sú vína, ktoré pochádzajú z najtradičnejších odrôd, no ak sa madeirské víno vyrobí z odrody Tinta Negra, na fľaške sa uvádza údaj o sladkosti. K tým kvalitnejším vínam patrí Colheita, ktorá dozrieva 12 až 18 rokov v sudoch a napokon je tu Vintage, ktoré môžu mať za sebou až 20 rokov zretia, no nie je prekvapením, ak je tento údaj dvojnásobný. Tieto vína majú svoju charakteristickú chuť podfarbenú orieškami s náznakom karamelu či hrozienok.
Autor: Tomáš Kubuš
Foto: Shutterstock
