10. NZINGA

V 16. storočí na území dnešnej Angoly priam prekvitalo obchodovanie s otrokmi. Vládca tamojšieho kráľovstva Ndongo spolupracoval s Portugalcami výmenou za to, že nechajú jeho ľud na pokoji. Keď ale kráľ zomrel, Portugalci zajali jeho syna a zmocnili sa vlády. Vtedy vstúpila na scénu dejín dcéra zosnulého panovníka Nzinga. Najprv vyjednávala s portugalským guvernérom o prepustení svojho brata sediac na chrbte sluhu, aby ukázala svoju moc. Potom sluhovi za tým istým účelom podrezala krk. V roku 1624 sa ako kráľovná chopila moci a o dva roky neskôr už viedla s Portugalcami otvorenú vojnu. Dvojročný konflikt síce prehrala, no nevzdávala sa a ďalej hľadala spojencov. Došlo k ďalším vojnám, ktoré napokon vyústili do podpisu mierovej zmluvy v roku 1656. Nzinga sa vzdala časti územia výmenou za slobodu svojho ľudu. Zomrela v roku 1663.

9. TEUTA

V roku 229 pred Kristom rímske vojská prvýkrát prekročili Jadranské more a vstúpili do Ilýrie. Tamojšia kráľovná Teuta totiž odmietla zakročiť proti ilýrskym pirátom tvrdiac, že korzárstvo je miestnou tradíciou, s ktorou nevie nič robiť. A tak sa v Ilýrii ocitlo 20-tisíc mužov. Teuta bola odhodlaná brániť svoju zem, no prvú prehru utŕžila ešte predtým, než začali boje. Zradca Demetrius Rimanom vydal mesto Korkyra, ktoré im potom slúžilo ako základňa. Teuta a jej muži rok bojovali, no s rímskou vojenskou mašinériou sa nemohli rovnať. Na jar roku 228 pred Kristom kapitulovali a Teuta sa zaviazala platiť Rímu tribút. Jej muži navyše museli skoncovať s pirátstvom a ona sama ostala vládnuť len malému územiu v okolí mesta Lezhë v dnešnom Albánsku. Ďalej však podporovala odpor miestnych voči Rimanom, ktorý sa skončil až o 60 rokov neskôr.

8. TOMOE GOZEN

Samurajmi, ktorí radšej volili smrť v bitke než ústup, boli v drvivej väčšine muži. Existovalo však pár výnimiek a najslávnejšou z nich je Tomoe Gozen. Technicky vzaté nešlo o samurajku, ženy – bojovníčky sa v Japonsku označovali ako „onna bugejša“. Žila koncom 12. storočia a v rámci armády svojho manžela mala ona sama na povel 300 mužov z klanu Minamoto. Spoločne bojovali proti klanu Taira, ktorý sa im podarilo poraziť, no potom jej muža zradil vlastný klan. Tomoe Gozen sa tak vo februári 1184 ocitla v boji proti bývalým spojencom. Bitka pri Awazu pre ňu nedopadla dobre. Jej manžel prehral a padol v boji, ešte predtým jej však prikázal, aby ušla z bojiska, pretože by sa hanbil, ak by mal zomrieť po boku ženy. Tomoe sa rozhodla manžela poslúchnuť a ušla nielen z bojiska, ale aj z dejiska histórie.

7. ARTEMISIA Z HALIKARNASSU 

Začiatkom 5. storočia pred Kristom bola Artemisia kráľovnou Kárie, historickej krajiny v Malej Ázii, a jej sídlom bol Halikarnassos. Bolo to obdobie vojen medzi Grékmi a Peržanmi a Artemisia sa pridala na stranu Perzie. Slávnou sa stala vďaka účasti v námornej bitke pri Salamíne v roku 480 pred Kristom. Peržania už čelili porážke, keď sa Artemidina loď ocitla medzi ich a aténskou flotilou. Z pasce si doslova prerazila cestu, keď potopila perzskú loď, aby unikla. Gréci ju potom omylom považovali za svoju spojenkyňu a umožnili jej odísť z bojiska. Perzský kráľ Xerxes, ktorý Artemidu sledoval v boji, na margo neschopnosti svojich mužov a Artemidinej prefíkanosti údajne poznamenal: „Z mojich mužov sa stali ženy a zo žien muži.“ Po bitke pri Salamíne jej meno z historických spisov prakticky zmizlo.

6. ANNE BONNY

Anne Bonny je jednou z mála žien, ktoré sa preslávili ako pirátky. Narodila sa v Írsku okolo roku 1700 priamo uprostred takzvaného zlatého veku pirátstva. Z červenovlasého dievčaťa vyrástla ohnivá mladá žena, ktorá v 18-tich odišla do Karibiku a stala sa pirátkou. Stala sa manželkou jedného korzára a zároveň milenkou druhého, ani pôrod ju ale nezastavil od vyčíňania na vlnách. Muži z nej mali strach, s pištoľou narábala rovnako obratne ako chlap a ani v boji s mečom príliš nezaostáva. V októbri 1721 ju ale šťastie opustilo a loď jej milenca zajali Angličania. Muži dostali bez milosti trest smrti obesením, Anne sa ale vyhovorila na to, že je tehotná, a tak popravu museli odložiť. Dobové spisy však tvrdia, že ju nepopravili, a zrejme zomrela ako stará žena v Južnej Karolíne v roku 1782.

5. SEPTIMIA ZENOBIA

Podobne ako mnohé iné vládkyne, aj Zenobia sa chopila moci nad Palmýrou po manželovej smrti v roku 267. Spočiatku udržiavala s Rímom dobré vzťahy, no potom si uvedomila, že ríša už ani zďaleka nie je taká mocná ako kedysi, a tak sa rozhodla rozšíriť vlastné panstvo a začala posilňovať armádu. V roku 270 začala napádať a obsadzovať územia, ktoré dovtedy patrili Rímu. No hoci Rímska ríša už nebola taká mocná ako kedysi, Palmýra sa s ňou nemohla rovnať. Zenobia síce na dva roky ovládla Egypt, v roku 272 ale utrpela porážku a musela sa stiahnuť do Palmýry, ktorú Rimania čoskoro dobyli a Zenobiu zajali. Správy o jej ďalšom osude sa rôznia. Podľa niektorých sa kráľovná zabila cestou do Ríma, iné tvrdia, že ju popravili, a podľa ďalších si vzala urodzeného Rimana.

4.TOMYRIS

V strednej Ázii žil v staroveku kmeňový zväz Massagetov, kočovníkov, ktorých náčelníčkou sa začiatkom 6. storočia pred Kristom po smrti svojho muža stala Tomyris. Mocnú ženu si chcel vziať za manželku zakladateľ Perzskej ríše Kýros II., tá ho však odmietla. Mocnosti sa tak dostali do konfliktu, v ktorom Kýros zradou porazil tretinu armády Massagetov. Zahynul vtedy aj Tomyrisin syn, tá následne sama viedla armádu do bitky. Porazila Peržanov, zničila väčšinu ich armády a jej mužom sa podarilo zabiť aj Kýra. Potom jeho hlavu doniesli vodkyni k nohám alebo mu ju sama odťala. To sa dodnes nevie a existuje dokonca viacero verzií Kýrovej smrti. Nech je, ako chce, Peržanovo telo napokon spočinulo v dnešnom Iráne a Tomyris ďalej vládla Massagetom ešte niekoľko rokov.

3. MILUNKA SAVIĆ

Keď jej brata v roku 1912 povolali do srbskej armády, aby bojoval v prvej balkánskej vojne, Milunka si ostrihala vlasy a narukovala tiež. Netrvalo dlho a získala prvú medailu. V budúcnosti ich malo byť viac a predpokladá sa, že Srbka je najviac ráz vyznamenanou ženou v dejinách. Až v lete 1913 velenie zistilo, že ide o ženu, a to po tom, ako utrpela zranenie hrudníka. Mohla však ďalej pokračovať v boji medzi mužmi, ktorí si jej schopnosti mimoriadne vážili. Prežila aj prvú svetovú vojnu, bojovala na Balkáne po boku Francúzov, od ktorých dvakrát dostala Rad čestnej légie. Vďaka nemu sa mohla presťahovať do Francúzska a dostávať pomerne veľký výsluhový dôchodok. Ona ale ostala v Srbsku, žila veľmi skromne, porodila jednu dcéru a adoptovala si tri vojnové siroty. Zomrela v roku 1973 ako 85-ročná.

2. BOUDICA

Vláda kráľovnej britského kmeňa Icénov sa niesla v znamení pomsty a nespravodlivosti. Mala za manžela Prasutaga a porodila mu dve dcéry. Kráľ síce trval na tom, aby po jeho smrti vládla Boudica, no Rimania dohodu nerešpektovali. V roku 60 si podmanili Boudicino kráľovstvo, mučili a znásilnili ju i jej dcéry. Následne Boudica viedla proti Rímu povstanie. Zhromaždila okolo seba odbojné kmene, ktoré vypaľovali mestá a vraždili ľudí. Neštítili sa ani ukrižovania či narážania protivníkov na kopije. Odhaduje sa, že zabili asi 80-tisíc ľudí, kým ich Rimania porazili v kľúčovej bitke, po ktorej nebrali zajatcov. Podľa historika Cassia Dia neušetrili nikoho, ani ženy či zvieratá. Boudica v roku 61 buď padla v boji, alebo sa sama zabila, aby nepadla do rúk nenávidených Rimanov.

1. JOHANKA Z ARKU

Na vrchole storočnej vojny medzi Francúzskom a Anglickom sa na scéne dejín objavila mladá sedliačka, ktorá sa stala záchrankyňou Francúzov. V roku 1429, keď prišla za následníkom trónu Karolom (v tom čase ešte nebol korunovaný), mala len 17 rokov. Tvrdila, že ju vedú hlasy svätcov a že má v mene Božom pomôcť Karolovi a jeho ľudu. Po vypočúvaní cirkvou potom mohla zhromaždiť vojsko a vyraziť do boja. Johanka a jej jednotky oslobodili obliehaný Orléans a následne porazili Angličanov v bitke pri Patay, čo umožnilo Francúzom opäť obsadiť Remeš a korunovať kráľa Karola VII. V roku 1430 nanešťastie Johanku z Arku zajali Angličania, obvinili ju z kacírstva a 30. mája 1431 upálili v meste Rouen. V tom čase už ale Francúzi konsolidovali sily a zaberali územia dobyté Angličanmi. Neskôr sa konal nový proces, ktorý Johanku posmrtne zbavil viny, a v roku ju pápež Benedikt XV. vyhlásil za svätú.