Hodinky a ich cesta z vreciek na zápästia

Prenosné, ale veľké vreckové hodinky začali ľudia z bohatších vrstiev nosiť už v 18. storočí. Neboli tak, na rozdiel od chudobných, nútení spoliehať sa výhradne na verejne dostupné ukazovatele času. Prístroje sa časom zmenšovali a pre mnohých sa zároveň stávali investíciou, ktorou sú luxusné náramkové hodinky neraz aj v dnešných časoch.

Na rukách Britov i Nemcov
Vreckové hodinky sa medzi masami začali šíriť až v druhej polovici 19. storočia, keď už bola možná ich strojová, a tým pádom aj oveľa lacnejšia, výroba. Doba sa v dôsledku priemyselnej revolúcie zrýchľovala a dopyt po hodinkách, vďaka ktorým bolo možné kdekoľvek a kedykoľvek zistiť presný čas, rástol. Niet divu, že tento trend prebrala aj armáda. Až počas druhej búrskej vojny na prelome storočí sa ale objavil zaujímavý, i keď celkom logický trend. Dôstojníci si začali rôznymi spôsobmi pripevňovať vreckové hodinky na zápästia, aby mali obe ruky voľné.

Iná verzia pôvodu vojenských náramkových hodiniek zasa vraví, že vznikli v nemeckom námorníctve v roku 1880. Istý dôstojník sa údajne sťažoval, že s vreckovými hodinkami sa ťažko manipuluje pri plánovaní bombardovania, a ukázal svojim nadriadeným riešenie v podobe prístroja pripevneného k zápästiu. Náramkové hodinky boli ale v civilnom živote výlučne ženskou záležitosťou. Presne tak, muži boli stále verní svojim vreckovým prístrojom a nič na tom nemenil ani fakt, že o náramkových hodinkách sa hovorilo ako o najužitočnejšom šperku v dejinách. Skutočne boli oveľa praktickejšie než často nemotorné vreckové hodinky, ktoré sa po vypadnutí z vrecka trápne hojdali na retiazke. Nehovoriac o tom, že keď ich mal muž v treskúcej zime loviť vonku spod mnohých vrstiev oblečenia, radšej si tipol, koľko je hodín, než by podstupoval tú tortúru.

Nosili ich moderní rytieri
Všetko sa zmenilo počas prvej svetovej vojny, keď si hodinky na zápästia pripevňovali najprv piloti a neskôr aj obyčajní vojaci, a to hromadne. Nastupujúci trend zachytili aj hodinárske firmy, ktoré sa v reklamných kampaniach oháňali najmä tým, že ich výrobky spravia mužov „vojenskejšími a tvrdšími“. Rolu tu zohral najmä fakt, že čas na zápästiach sledovali hrdinovia vtedajšej doby: piloti.

Letci boli akousi obdobou stredovekých rytierov, ich mená sa stali známymi a mnohí muži sa im chceli podobať. Prvé náramkové hodinky pritom dostal priekopník letectva Alberto Santos Dumont už v roku 1904. Nezhotovil mu ich nik iný než jeho priateľ Louis Cartier, ktorého priezvisko vám určite niečo hovorí. Áno, išlo o jedného zo synov zakladateľa dnes už svetoznámej značky Cartier. Model Santos, ktorý bol vôbec prvými pánskymi náramkovými hodinkami, vyrába spoločnosť dodnes. A rad „leteckých“ hodiniek má vo svojom portfóliu prakticky každá hodinárska firma.

Evolúcia náramkových hodiniek
Prvá svetová vojna tak preniesla náramkové hodinky do mnohých oblastí, v ktorých človek potreboval mať obe ruky voľné. To však neznamenalo definitívny koniec pre prístroje, ktoré sa nosili vo vreckách. Práve naopak, tieto dva druhy spolu dlhé roky úspešne koexistovali. „Evolúcia“ vreckových hodiniek ale nepokračovala, nevyvíjali sa. Naproti tomu náramkové hodinky dostávali nové prvky: svetielkujúce ručičky pre viditeľnosť v noci, puzdra odolné voči otrasom či nepoškriabateľné sklíčka. V 20. rokoch 20. storočia prišli ďalšie vylepšenia ako samonaťahovanie či vodeodolnosť. V časoch Veľkej hospodárskej krízy sa už ale náramkové hodinky predávali viac než tie vreckové. A s príchodom druhej svetovej vojny už boli vreckové hodinky len reliktom minulosti.

Mechanická kríza
V 30. rokoch prišli dokonca prvé elektronické hodinky. Boli však drahé, ťažké, objemné a spoliehali sa buď na neustále pripojenie k elektrickej sieti (čo bolo nepraktické), alebo na obrovské neprenosné batérie (čo nebolo o nič praktickejšie). V 60. rokoch sa ale vďaka pokroku v technológiách všetko zmenilo a trh zaplavili kvantá lacných a presných hodiniek, čomu mnohé firmy, ktoré sa zaoberali výrobou mechanických zariadení, nemohli konkurovať. V roku 1970 tak napríklad vo Švajčiarsku fungovalo už iba 600 z 1600 hodinárskych spoločností.

Trh sa spamätal až koncom 90. rokov, keď sa mechanické náramkové hodinky opäť stali populárnymi, a to najmä tie drahšie. Dnes, ako sme už spomínali, sú hodinky opäť aj investíciou, ale nielen to. Najmä tie drahšie, mechanické, majú pre majiteľov, na rozdiel od lacných elektronických náprotivkov, aj citovú hodnotu. Nie je výnimkou, že sa v rodine posúvajú z generácie na generáciu, samozrejme v prípade, ak boli skutočne kvalitne vyrobené. No a s cenami takýchto hodiniek je to podobné ako s koňakom či whiskey: ak sa o ne človek správne stará, ich cena rastie.

Z ruky späť do vrecka. V súčasnosti už pekných pár rokov zažívame presun ukazovateľov (nielen) času späť do vreciek. A hoci sa mobilné telefóny nenosia na retiazke ako kedysi vreckové hodinky, história sa opakuje. V tomto prípade s a však reliktom minulosti pomaly stávajú hodinky náramkové.