Aj keď tieto pokusy treba brať s určitou rezervou a vnímať ich skôr ako snahu astronómov poukázať na jedinečnosť a krehkosť ľudskej civilizácie. Napríklad v roku 1974 smerovalo do vesmíru Arecibské posolstvo. Bola to správa vo forme rádiových vĺn, vyslaná z rádioteleskopu Arecibo, nachádzajúcom sa na ostrove Portoriko.
Rádiové vlny sú totiž schopné prechádzať cez prachové častice a plyn. Rozptýlené po vesmíre sú lepšie než viditeľné svetlo, a preto sú odbornou komunitou vnímané ako najvhodnejší spôsob, ako kontaktovať vzdialenú civilizáciu. Keď v roku 1967 skupina britských astronómov z cambridgeského observatória zachytila silný a pravidelný rádiový signál, nemohla vylúčiť ani možnosť, že narazila na posolstvo zaslané vyspelou civilizáciou. Teda, že vlastne narazila na podobný typ správy, aký sa k vzdialeným hviezdam a galaxiám pokúša vysielať aj samotné ľudstvo. Jeho zdroj dokonca označili ako LGM-1, teda skratkou slov „Little Green Men“.
Ako to oznámiť verejnosti
Zachytený signál sa pravidelne opakoval približne každú 1,3 sekundy, zakaždým bol na tej istej frekvencii a trval len veľmi krátko: 4 stotiny sekundy. Vedci vtedy nepoznali nič, čo by vysielalo takýto signál. Keď vylúčili, že by mohlo ísť o náhodne zachytený pozemský zdroj, museli pripustiť aj možnosť, že signál nie je prírodný, ale umelý, a teda, že jeho pôvodcom je vyspelá civilizácia. Tento neznámy objekt dostal názov LGM-1 ako „Litt le Green Men“, teda v preklade do slovenčiny „malí zelení mužíčkovia“. Bolo to polovážne – položartovné označenie. „Neverili sme tomu, že sme zachytili signál od inej civilizácie, ale je jasné, že nám to prebehlo mysľou a zároveň sme nemali žiadny dôkaz o tom, že by išlo o prírodný rádiový signál. Je to zaujímavá otázka: Ak si niekto myslí, že narazil na život vo vesmíre, ako má svoje zistenie oznámiť? Čo má povedať ako prvé?“ vyjadrila sa Jocelyn Bellová Burnellová, ktorá signál objavila, o niekoľko rokov neskôr na vedeckom sympóziu v Dallase. Bellová Burnellová bola v čase objavu postgraduálnou študentkou Cambridgeskej univerzity a členkou vedeckého tímu, ktorý začal pracovať s novým rádioteleskopom vybudovaným na okraji Cambridgu. Jej hlavnou pracovnou náplňou bola analýza obrovského množstva dát, ktoré teleskop zachytil. Predmetný signál zo zdroja LGM-1 zachytil rádioteleskop 6. augusta 1967, no Bellová Burnellová naň narazila až koncom novembra, teda až po viac ako troch mesiacoch. Záznamy z prístrojov boli totiž v papierovej forme a musela ich prechádzať ručne, čo bola veľmi zdĺhavá práca. „Chcela som dokončiť svoju doktorandskú prácu a nejaká bláznivá skupinka mimozemšťanov si vybrala moju anténu a moju frekvenciu, aby s nami komunikovala,“ vtipkovala po rokoch Bellová Burnellová. Koncom roka 1967 však vedecký tím, ktorého súčasťou bola, skutočne riešil aj otázku toho, ako správu o možnom zachytení signálu od mimozemskej civilizácie oznámiť verejnosti tak, aby to nevyvolalo zbytočný chaos a média túto informáciu hneď nenafúkli.
Našli prvý vesmírny maják
Riešenie celého problému sa napokon objavilo samé. Už zakrátko totiž v záznamoch narazila na druhý podobný signál, ktorý však mal svoj zdroj v inej časti oblohy. „S hypotézou o malých zelených mužíčkoch bol v tej chvíli koniec. Bolo totiž vysoko nepravdepodobné, že by sa dve skupinky mimozemšťanov z opačných častí vesmíru naraz rozhodli vyslať signál k jednej nenápadnej malej planéte, použijúc pritom rovnakú techniku a rovnakú frekvenciu,“ vyjadrila sa Bellová Burnellová v dokumente pre BBC v roku 2010. Ako sa neskôr ukázalo, v skutočnosti objavila prvý pulzar – rotujúcu neutrónovú hviezdu, ktorej zväzok žiarenia náhodou zasahuje Zem a pozorovateľovi sa tak signál objavuje v pravidelných intervaloch. Priblížiť si to môžeme na analógii s majákom, ktorý vysiela nepretržitý lúč svetla, ale keďže zdroj svetla sa zároveň otáča, človeku stojacemu na jednom mieste sa môže javiť, že sa maják v pravidelných intervaloch zapína a vypína.
Pulzary pritom nevysielajú iba rádiové vlny, ktoré sú časťou elektromagnetického spektra a majú vlnovú dĺžku od 1 mm až po viac ako 1 km, ale aj viditeľné svetlo či gama žiarenie. Ich označenie pochádza zo skratky slov „pulzujúci rádiový zdroj“ a prvýkrát ho použil redaktor britského denníka The Daily Telegraph, keď informoval o objave z cambridgeského rádioteleskopu.
Mala dostať Nobelovu cenu
Keď bola v roku 1974 udelená Nobelova cena za fyziku dvojici Antony Hewish a Martin Ryle za ich prácu v oblasti rádioastronómie, vyvolalo to určité kontroverzie. Veľká časť vedeckej obce bola totiž presvedčená, že jednou z držiteliek ceny mala byť aj Bellová Burnellová a mal tak byť ocenený jej prínos pre oblasť rádioastronómie. Hewish bol vedúcim cambridgeského tímu, a teda jej priamym nadriadeným. Preto sa jeho meno uvádzalo vždy ako prvé v prácach, ktoré členovia tímu publikovali.
Mohlo by vás zaujať:
Obežná dráha, Mesiac, Mars: Japonský miliardár chce byť priekopníkom
Vysoké ako mrakodrap a rýchlejšie ako stíhačka
Odkiaľ sa vlastne vzala voda?
