Ahmad Šáh Masúd sa narodil 2. septembra 1953 v Pandžšírskom údolí v Afganistane. Hoci študoval civilné inžinierstvo v Kábule, vďaka otcovi, ktorý bol armádnym plukovníkom, ho to od mladosti ťahalo k vojenstvu. Považovali ho za veľmi nadaného a inteligentného mladého muža, ktorý mal podnetné prostredie nielen na univerzite, ale aj doma. Jeho otca často navštevovali vzdelaní známi, priatelia a debaty o vnútroštátnej i medzinárodnej politike boli v domácnosti na dennom poriadku.
Do čela odporu
Už ako 22-ročný organizoval protivládne povstanie, ktoré však dopadlo fiaskom. V rámci analýzy svojho zlyhania začal vo veľkom študovať vojenskú literatúru a tieto diela mu v nasledujúcich rokoch výrazne pomohli v boji proti novému nepriateľovi: Sovietskemu zväzu. V roku 1978 sa moci chopila vďaka prevratu Ľudovodemokratická strana Afganistanu, ktorá okamžite začala s tvrdým a bezohľadným uvádzaním marxisticko-leninských myšlienok do praxe. Odhaduje sa, že len na vidieku zabili komunisti v rámci represálií najmenej 50-tisíc ľudí, čo sa, samozrejme, stretlo s odporom bežného obyvateľstva. Na jar 1979 už zúrili nepokoje v 24 z 28 afganských provincií a polovica vládneho vojska buď dezertovala, alebo sa pridala k povstalcom. Jedným z rebelov bol v domovskom Pandžšírskom údolí aj Ahmad Šáh Masúd, ktorý zvolil stratégiu partizánskej vojny a podarilo sa mu z údolia vytlačiť vládne jednotky.
Štyri fázy boja
Medzi Afgancami sa stával čoraz obľúbenejším a sovietska invázia do Afganistanu koncom roka 1979 jeho popularitu len posilnila. Vojvodca vypracoval štvorfázový plán boja proti Sovietom, ktorý postupne uvádzal do praxe. Spočíval vo vybudovaní ozbrojených síl podporovaných civilistami, aktívnej obrane Pandžšírskeho údolia, prechodu do protiútoku a následnej aplikácii predchádzajúcich troch princípov v rámci celej krajiny. Masúdova stratégia asymetrickej vojny fungovala na výbornú. Podobne ako iné veľmoci v dejinách, aj ZSSR sa márne snažil poraziť gerilové jednotky. Afgancom hral do karát aj členitý hornatý terén, ktorý znemožňoval nasadenie štandardných bojových taktík. Pandžšírske údolie sa pre sovietskych vojakov stalo nedobytnou pevnosťou. V rokoch 1980 až 1985 organizovali dve ofenzívy ročne, pričom každá bola mohutnejšia než tá predošlá. Žiaden výsledok však Sovieti nedosiahli. Keď aj dobyli a obsadili časť Pandžšíru, povstalci sa stiahli do opevnení v menších údoliach a operovali odtiaľ. Pri snahe o dobytie týchto pozícií padali Sovieti do pascí a mohli hovoriť o obrovskom šťastí, ak z boja vyviazli živí a dostali sa do Masúdovho zajatia. Vojvodca bol totiž k zajatcom mimoriadne vľúdny, zakazoval mučenie a väzňov nenechával strádať. Niet divu, že viacerí ostali aj po prepustení bojovať za Masúda.
Podpora od MI6
Vďaka už spomenutej literatúre dokázal vojvodca vybudovať veľmi efektívnu partizánsku silu, ktorá pozostávala z viacerých typov jednotiek. Masúd nenechával svojich najlepších mudžahedínov brániť statické pozície, na túto úlohu stačili aj menej skúsení muži. Partizánska elita, ktorá pozostávala z profesionálnych platených vojakov, bola, naopak, určená na misie v tyle nepriateľa neraz až desiatky kilometrov za hranicami Pandžšíru. Určite ste už počuli o tom, ako mudžahedínov vyzbrojovala a financovala americká CIA. To ale zrejme nepoznáte celú pravdu. V prípade Masúda a jeho mužov bola najvýznamnejším zahraničným zdrojom peňazí a vojenského materiálu britská MI6. Od CIA sa Masúdovi dostávalo len málo podpory, Američania totiž nechávali prerozdeľovanie svojich statkov na Pakistancov. No a tí pred Masúdom favorizovali iného vodcu povstalcov menom Gulbuddín Hekmatjár. V roku 1986 začal Masúd realizovať štvrtú časť svojho plánu a Afgancom sa začalo dariť získavať späť provincie na severe krajiny. Už vo februári toho istého roka sa Gorbačov nechal počuť, že sovietska prítomnosť v Afganistane je „krvácajúcou ranou“. O tri roky neskôr opustil Afganistan posledný sovietsky vojak.
Masúd vs. Taliban
Afganským vládnym vojskám sa paradoxne začalo dariť lepšie, keď Sovieti odišli, finančná a materiálna pomoc zo ZSSR totiž prúdila aj naďalej. Po páde Sovietskeho zväzu sa ale Ľudovodemokratická strana Afganistanu neudržala pri moci dlho. Nasledoval politický chaos a rozpútala sa vojna mudžahedínov. Masúd sa stal ministrom obrany a de facto hlavným veliteľom ozbrojených síl, krajina však ani zďaleka nebola jednotná. Jeho milície museli brániť Kábul pred jednotkami Hekmatjára a neskôr aj Talibanu. Mesto držal v rukách do septembra 1996, vtedy sa ale ocitol v obkľúčení a nariadil ústup do severných provincií. Sile Talibanu, ktorý bol vojensky podporovaný Pakistanom a finančne Saudskou Arábiou, sa už nedokázal brániť. Na severe krajiny vytvoril Masúd takzvanú Severnú alianciu, v ktorej žilo asi 30 percent obyvateľov Afganistanu. Práve sem smerovali z Talibanom ovládaných území tisíce utečencov. Postupom času sa Masúd stal jedinou z popredných osobností Severnej aliancie, ktorá ostala v Afganistane. Ostatní odišli do exilu.
Atentát v predvečer útoku na WTC
Masúd bránil sever krajiny až do 9. septembra 2001. Vtedy prišiel jeho posledný rozhovor s „novinármi“. V skutočnosti išlo o samovražedných atentátnikov napojených na al-Káidu. Jeden z nich mal bombu ukrytú v kamere, druhý v opasku. Počas interview odpálili výbušniny a Masúd zomrel pri prevoze vrtuľníkom do nemocnice. O dva dni neskôr došlo k útokom na budovy WTC. Severnej aliancii sa ale podarilo prežiť aj po smrti jej najcharizmatickejšieho veliteľa a po invázii USA do Afganistanu sa práve z jej územia darilo úspešne napádať jednotky Talibanu. Po porážke Talibanu Severná aliancia zanikla a mnohí jej predstavitelia sa stali členmi dočasnej afganskej vlády. Ahmad Šáh Masúd, jediný vojvodca, ktorý neopustil Afganistan počas sovietskej okupácie ani vojny s Talibanom, sa po svojej smrti dočkal titulu Hrdina afganského národa.
Pandžšírske údolie: Leží asi 150 kilometrov severne od Kábulu a je domovom viac než 100- tisíc ľudí. Ubránilo sa Sovietom a Talibanu odolávalo až do jesene 2021. Hnutie síce vyhlásilo, že údolie celkom ovláda, stále tu však dochádza k ozbrojeným s tretom medzi miestnymi a členmi Talibanu.
Od autora ďalej ponúkame:
Otto Skorzeny: Hitlerov zjazvený SS-ák
Maximilián I.: Mexický cisár z Rakúska
Ivar Bezkostný: Vikingský postrach Anglicka
