Bangladéš je pritom mimoriadne príťažlivým svetom plným farieb, ľudí, príbehov a chaosu, aký si neviete predstaviť. Nájdete tu historické stopy Mugalov, trhoviská bez konca, riekami plávajú staré britské parníky a v národných parkoch viete stopovať gibony či bengálske tigre. Znie to ako rozprávka, ale pripravte sa na to, že Bangladéš nedáva svoje krásy na striebornom podnose. Treba si ich zaslúžiť!
Planéta menom Dháka
Bangladéšska Dháka patrí medzi menej navštevované hlavné mestá Ázie, a tak sa tu musíte pripraviť na poriadku dávku exotiky. Dháka nie je turisticky umelá, nemá svoje krásne miesta, kde sa striedajú turistické autobusy plné návštevníkov. Dháka je surová, chaotická, hlučná, miestami špinavá za hranicou únosnosti, no zároveň je príťažlivo podmanivá, farebná a po pár hodinách v nej stále máte zimomriavky. Nie, Dháka sa nedá v Ázii s ničím porovnať. Ak ste boli v Indii a nasali ste do seba chaos Kolkaty, Delhi či Mumbaja, tak Dháka to všetko strčí do vrecka. Medzi najunikátnejšie časti starého mesta patrí Chandi Chowk. Pamiatky sa tu stratia, historické miesta ostali ďaleko za vami a všetko, čo tu budete vnímať, je neskutočný život. Bangladéš je preľudnená krajina a v Dháke to cítite na každom kroku. Stačí sa zastaviť na rohu ulice, oprieť sa o stenu a len vnímať svet okolo seba. Nemusíte kráčať, nemusíte nič robiť a pred očami sa vám odvíja neskutočný film ako z dokumentu. Stará Dháka pripomína mravenisko, do ktorého akýsi obor zapichol paličku a poriadne ňou zavŕtal. V tom momente vybehli na ulicu ľudia a rozutekali sa do všetkých smerov, zapchali všetky ulice a niektorí akoby v tom zhone nahodili na hlavu obrovské balíky s tovarom od výmyslu sveta a kráčajú s nimi. Pred očami sa miešajú rikše s ľuďmi, školáci so žobrákmi, potulní predavači aj tí, čo nemajú čo do úst. Všetky ľudské osudy tečú starou Dhákou ako rozvodnená rieka, ktorá nemá ako zastaviť. Vyrazte do okolitých uličiek. Bez GPS, bez mapy, choďte len tak, pretože to, čo v starej Dháke zažijete, to vás dostane. V malých podnikoch pripravujú v prepálenom oleji vyprážané dobroty, cítiť tu vôňu kari omáčky a mnohí si vezmú jedlo do ruky, postavia sa na ulicu a vyjedajú ho z papierového tanierika či misky. Nazrite do obchodíkov, do malých, tmavých kutíc, kde sa krčia remeselníci či pracujúce deti, ktoré dedia už v mladom veku povolania svojich rodičov. Uličky sa prepletajú navzájom a strčili by do vrecka aj stredoveký, marocký Fez. Všade sa zjednáva, dohaduje, obchoduje, háda sa o cenu, do toho sa medzi ľudí prepletajú cyklorikše, zápachy, vône, ľudia a ďalší ľudia, Úzke uličky sa vždy po čase vylejú do väčších, hrubších tepien a tie v pravidelných intervaloch upchajú rikše. Miestami je dokonca náročné kráčať a snažiť sa držať tempo, pretože neustále musíte zastavovať, uhýbať sa tovaru či rikšiam, zdraviť sa s ľuďmi či neodmietnuť prosbu o fotku. Nad hlavou visia milióny elektrických káblov prepletených tak, že aj gordický uzol je oproti tomu len maličký uzlík na obyčajnej nitke. Stará Dháka akoby ani nepatrila na našu planétu. Akoby to bola planéta sama o sebe.
Záhrady aj farebné rikše
Najkrajšou pamiatkou celej starej Dháky je okázalá záhrada Lalbagh ozdobená najpríťažlivejšími stavbami hlavného mesta. Lalbagh je odkazom na slávnu éru Mugalovcov, ktorí si vybrali Dháku za dôležité mesto svojej ríše. Akoby to boli oni, kto vdýchol dušu do mesta na rieke Buriganga a dnes Dháka im vďačí za to, čím práve je. Akési mesto tu stálo už niekedy v 7. storočí, no až keď prišli Mugalovci v 17. storočí, všetko sa zmenilo a začala sa písať história týchto bengálskych končín. Obchod so vzácnym mušelínom katapultoval Dháku medzi najbohatšie mestá svojej doby na indickom subkontinente a Lalbagh je odleskom týchto príbehov. Záhrada Lalbagh sa na okraji starého mesta zjaví celkom nenápadne. Spleť uličiek sa odrazu otvorí do širšieho námestia a nad múrom sa dvíhajú kupoly historických stavieb. Akoby sa všetku krásu niekto rozhodol ukryť sem na jedno miesto obklopené starými, chaotickými štvrťami. Lalbagh kedysi ľudia poznali pod názvom Fort Aurangabad, hoci pevnosť tu nikdy nestihli dokončiť. Historický areál Lalbaghu začal stavať v roku 1678 Muhammad Azam Šáh, syn obávaného mugalského panovníka Aurangzeba, s ktorým skončila éra veľkých Mugalov. Okrem iného dala táto éra Indii aj Tádž Mahál či viaceré pevnosti, ktoré dodnes obdivujú turisti z celého sveta. Rozprávková hrobka Bibi Pari uprostred záhrady má predstavovať raj, ku ktorému sa zbiehajú všetky cestičky naokolo. Je krásna, má svoju vysokú kupolu a hrobka je naplnená tichom. Len niekoľko školákov v uniformách sem prišlo hľadať kúsok súkromia od hlučného mesta. Bibi Pari nikdy nebola kráľovnou, ale jej smrť zdrvila jej otca, panovníka Šaista Chána. Ten sa rozhodol, že jej daruje najkrajšiu hrobku v meste. Aj po stáročiach môžem povedať, že sa mu to podarilo. Z okolitých stavieb kričia orientálne vplyvy a Lalbagh aj vďaka nim pôsobí ako oáza uprostred Dháky. Ak milujete kontrasty, Dháka vás naplní radosťou. Pred chvíľkou ste kráčali tichom a pokojom záhrad a o pár minút nato naskočíte na cyklorikšu a spoznávate mesto v jeho chaotických uličkách, kde vás sprevádza trúbenie na každom jednom kroku.
Cyklorikše sú skutočným symbolom Dháky. Nie sú to stavby, nie je to bazár či paláce, ale práve rikše, ktoré križujú mesto sem i tam. Sú ich tu tisíce a mesto akoby im patrilo. Ulice sú cievami tohto obrovského tela menom Dháka a rikše sú červené krvinky rozvážajúce životodarný kyslík. Ak zastavia, zastaví sa život. Ak by sa Dháka jedného dňa prebudila do rána, keď by sa z mesta vytratili rikše, pohľad na ňu by bol smutne prázdny. Hodia sa však iba sem. Keby sme ich chceli vziať a priniesť k nám domov, už by to nebolo ono. Stratili by dušu a umreli by v našich nudných uliciach. Rikšiaci žijú v Dháke na prahu chudoby. Chudoba je, žiaľ, často synonymom pre Bangladéš a je to cyklus, z ktorého sa mnohí nedokážu vymaniť, aj keby chceli. Mnohí rikšiaci prespávajú na uliciach, pod mostmi, na nábreží Burigangy alebo si spoločne prenajímajú malé neútulné izbičky, kde spia viacerí na zemi, len aby zarobili nejaké taky a mohli ich poslať domov na vidiek alebo z nich žiť. Ich rikše sú však pýchou. Vyzdobili si ich farbami, obrázkami Dháky, tigrov, symbolmi, mešitami alebo dokonca bizarnými, akčnými výjavmi z bolywoodskych filmov či dokonca portrétmi slávnych hercov. Fantázii sa tu naozaj medze nekladú. Zažiť Dháku z rikše je unikátnym zážitkom. Máte pocit akoby ste sa ocitli v rozvodnenej rieke chaosu, no všetko v ňom funguje ako v perfektnom orchestri. Ako je to možné? Ako je možné, že tisíce ľudí a tisíce rikší sa navzájom prepletajú takmer s milimetrovou presnosťou? Rikše vám nedajú spať. Chcete za nimi kráčať, chcete ich spoznať lepšie, bližšie, chcete vidieť ako žijú, pretože viete, že Dháku tvoria práve oni. Podvečer sa nechajte vyhodiť na nábreží rieky Buriganga, ktorá preteká mestom. Táto rieka patrí, podľa mnohých, medzi najznečistenejšie rieky sveta, a hoci ste o tom nikdy nepočuli, pri pohľade na ňu vás to napadne. Na brehu sa tlačia desiatky drevených člnov, kde sa ich majitelia bijú o živobytie. Prevážajú domácich z jedného brehu na druhý ako moderní Cháronovia, no pokojne vás povozia aj po rieke, aby ste videli Dháku z iného uhlu. Malá drevená loďka sa hojdá na jemných vlnách, uhýba sa trajektom aj obrovským trúbiacim parníkom, zatiaľ čo pár metrov od brehu pulzuje mesto. Nie New York, ale bangladéšska Dháka je mesto, ktoré nikdy nespí.
Za bangladéšskym čajom
Vedeli ste, že Bangladéš je krajina, kde sa pestuje obrovské množstvo čaju? Indický subkontinent je na to ako stvorený a východný Bangladéš si uchmatol množstvo vzácnej pôdy, kde sa čaju mimoriadne darí. Ísť po stopách čaju znamená vydať sa na východ do oblasti zvanej Sylhet, kde nájdete čajové mestečko Srimangal. Starý vlak z Dháky opustí železničnú stanicu Kamalapur a za necelých päť hodín je na mieste. Cestou spraví len dvesto kilometrov, ale čas tu plynie inak než u nás doma. Malá provinčná stanica v Srimangale žije čulým životom a pomocníci sa hneď zbehli 
okolo vlaku, aby pomohli domácim za pár drobných s kuframi. Z vlaku nevystupujú žiadni turisti, a tak sme poriadnou atrakciou, dokonca takou, že niekoľko domácich od údivu zabudlo zatvoriť ústa. Srimangal na prvý pohľad nie je veľkým mestom, ale je rozťahaný na niekoľkých kilometroch. Centrum mesta má svojich niekoľko ulíc, no už tu nie je tak obrovský chaos ako v Dháke. Na oblečení žien však vidno, že sme sa ocitli v konzervatívnejších oblastiach krajiny. Vybrať sa za čajovými políčkami nie je žiaden problém, pretože tie prvé začínajú na okraji mesta. Srimangal nosí hrdo prezývku „hlavné mesto bangladéšskeho čaju“ a svojej povesti nechce ostať nič dlžný. Čajové plantáže majú všade svoje osobité čaro. Tieto v Srimangale sa neštverajú na pahorky ako v indickom Dardželingu či Munnare, ale ležia na rovine a aj to ich robí unikátne. Sme v nadmorskej výške iba okolo 75 metrov nad morom a vďaka tomuto číslu sa čaj zo Srimangalu považuje za jeden z najnižšie položených na svete. Za mestom sa krajina ponorí do pokojnej, ba priam až idylickej atmosféry ticha premiešaného s čajom. Medzi najdôležitejšie miesta patrí Čajový inštitút, ktorý založili ešte v roku 1957, teda v čase, keď mal Bangladéš spoločnú históriu s Pakistanom a tvorili jednu krajinu po rozpade britského impéria. Je síce zatvorené, ale stačí prehodiť pár slov so strážnikom, do ruky mu vtisnúť zväzok ošúchaných bankoviek a zo strážnika sa stane sprievodca čajovými cestičkami. Čaj sa sem, do Bangladéša dostal okolo roku 1840 a prvé čajovníky zakorenili v okolí Chittagongu. Stačí pár rokov a čaj príde aj sem do Srimangalu až sa napokon v okolí postupne otvorí cez 130 čajových záhrad. „Ročne sa v Bangladéši vyprodukuje 60 ton čaju“, prekvapí nás strážnik. Vďaka tomu je Bangladéš na desiatom mieste vo svetovej produkcii tohto lahodného nápoja. Všade naokolo rastú čajové kríky plné zelených lístkov.
Strážnik je aktívny, takmer sa rozbieha do ďalšej a ďalšej cestičky a nahlas sa zdraví každému, koho stretneme, akoby sa chcel pochváliť, akú má so sebou návštevu. Len pár metrov od čajovej záhrady inštitútu leží malá dedinka. Tvorí ju jedna široká ulica z udupanej hliny a po jej stranách vyrástlo niekoľko domov. Na okraji cesty parkuje rikša, medzi domami sú naťahané šnúry s vypranou bielizňou, pri studni je hlúčik žien, ktoré prišli pre vodu a pod nohami sa všetkým motajú hrajúce sa a naháňajúce sa deti. Žijú tu rodiny, ktorých osud sa preplietol s čajom. Všetky ženy z dedinky sú zberačky čaju, čo je práca takmer výlučne vyhradená pre ženy, nielen tu, v Bangladéši. Zaujímavosťou medzi čajovými plantážami sú aj malé, hinduistické svätyne či chrámy. Bangladéš je moslimskou krajinou, ale hinduisti sa do týchto končín dostali počas britskej éry, keď sem Angličania priniesli lacnú pracovnú silu z Indie, aby pracovali na čajových políčkach. Najdôležitejším je Šivov chrám pod vysokým, košatým stromom. Unikátom Srimangalu je aj gastronomický zážitok, ktorý predstavuje malá, takmer anonymná čajovňa na okraji cesty. Podávajú tu ikonický „Seven Layer Tea“, ktorý vytvoril Romesh Ram Gour a má sedem rôznych farieb. Hral sa s hustotou čaju pridávaním cukru a fenomén bol na svete. Farebné vrstvy čaju a sladká chuť v ústach je krásnou bodkou za krajinou posiatou čajom.
Koloniálny parník a stratené mešity
Večerná Dháka je rušnejšia ako to najrušnejšie hlavné mesto Európy. Nábrežie zvané Lalkuthi zdobí obrovský staručký parník zakotvený na rieke Buriganga. Na juh krajiny sa viete odviezť po ceste, ale nie je plavba koloniálnym parníkom zážitok na celý život? Parník PS Mahsud postavili ešte v roku 1926, a tak si pamätá koloniálnu ríšu Britov, jej rozpad, zažil vojnu aj vstup do tretieho tisícročia a stále brázdi pokojné rieky a kanály Bangladéšu. Nastúpime na parník, dostaneme kajutu obloženú drevom, a hoci cítiť ošarpanosť celého miesta, má v sebe akúsi zabudnutú noblesu časov, ktoré sa už nikdy nevrátia. Parník je plný nostalgie a pre mňa je aj splneným snom. Plavba na juh krajiny do Huralhatu trvá 15 hodín a najkrajším momentom je východ slnka, keď sa paluba lode rozsvieti a vy sledujete malé rybárske bárky nahadzujúce siete v krajine posiatej ryžovými políčkami alebo palmami. Skutočným cieľom nie je Hularhat, pretože ten predstavuje len rušné mólo a zopár ulíc, ale historický Bagerhat vzdialený len 35 kilometrov vedľa. Bagerhat je v našom stredoeurópskom priestore akýmsi neznámym miestom, no tu v Bangladéši, kedysi tvoril dejiny a dodnes patrí k najdôležitejším historickým miestam v krajine. Má prezývku „Mesto stratených mešít“ a tá znie tak romanticky, že sa sem jednoducho človek musí vybrať, no nie? Bagerhat je unikátne miesto, kde v 15. storočí bilo srdce celého Bengálskeho sultanátu. Založil ho Chán Džahán Alí a o niekoľko rokov sa tu na bazároch miešala perzština s arabčinou, bengálčina s čínštinou a neskôr pribudli aj Portugalci, Indonézania či Malajci. Bagerhat bol v 16. storočí kozmopolitným mestom kde prekvitala literatúra, poézia, obchod a kde vznikali najkrajšie stavby celého Bangladéšu. Ako to, že o ňom u nás doma takmer nikto nepočul? Dnešné mesto akoby prerástlo medzi staré hrobky a mešity, a tak ich musíte doslova hľadať v modernej zástavbe či na opustených miestach, ktoré pomaličky, ale isto pohlcuje príroda. Najdôležitejšou stavbou pre domácich je hrobka Chána Džahána Alího. Mnohí ho uctievajú ako svätca, a preto sa hrobka premenila na pútnické miesto. Možno vie plniť priania, tajné sny, vie pomôcť rozlúsknuť problém či poradiť. To preto sem prichádzajú zástupy miestnych, aby sa v tichosti ponorili do modlitby a potom sem uviazali šnúrku, aby tu ich želanie zostalo. Priamo oproti hrobke leží jazierko Thakur Dighi, kde dodnes žije niekoľko krokodílov. Podľa legendy na krokodílovi zvykol jazdiť aj samotný svätec, a tak si tieto zvieratá držia tiež v posvätnej úcte. Zopár pútnikov sa dokonca do jazierka ponorí, ale neviem, ako by to vyzeralo, keby sa naozaj z hladiny vynorila hlava krokodíla. Najkrajšou mešitou celého Bagerhatu je „mešita so šesťdesiatimi kupolami“. Je najväčšou mešitou široko-ďaleko a je žijúcou spomienkou na starobylý Bengálsky sultanát. Aj ona vznikla v 15. storočí a je mimoriadne fotogenická. Rastie z upraveného trávniku, v jej okolí sa motá niekoľko domácich a niekoľko z nich odpočíva v tieni košatého stromu. Nepočítajte, či má naozaj šesťdesiat kupol, pretože ich napočítate omnoho viac. „Číslovka šesťdesiat vyjadruje niečo, čoho je naozaj veľa, to preto prischla tejto mešite prezývka,“ spomenie lokálny sprievodca medzi rečou čakajúc na turistov, ktorí neprišli ani včera a zrejme neprídu ani zajtra. Práve začala modlitba a miesto nečakane ožilo. Desiatky mužov prúdia dnu do chladného priestoru a až von sa ozývajú ozveny modlitby. Hľadať menšie, menej známe mešity je krásne dobrodružstvo.
Rikšiak sa tvári, že pozná cestu, no keď príde na lámanie chleba, musíme sa pýtať domácich. Skladáme strohé informácie a vyrážame do malej, nenápadnej uličky. Cesta k zabudnutým mešitám pripomína kašu, je vymlátená, akoby ju vystlali výmoľmi takými veľkými, že ak do nich spadnete, možno sa prepadnete až do samotného pekla. Rikša padá do výmoľov, odhodlane vstáva, pokračuje ďalej, nevzdáva sa, no keby sa rozhodla nepokračovať, nikto by jej to nemal za zlé. Na konci cestičky stojí mešita Bibi Beganir Masjid. Výzorom a tehlovou farbou, ktorú nahlodáva čierna vlhkosť, sa podobá na iné, no je tu život. Vedľa nej visí na šnúre vypratá bielizeň, naháňajú sa tu deti a niekoľko chatrčí v tesnej blízkosti si žije svojím vlastným tempom. Podobne je na tom aj mešita Chunakola uprostred malých, poľnohospodárskych políčok. Pestuje sa tu ryža, na palmách dozrievajú kokosové orechy a zopár domácich sedí na prašnej zemi a bez slova sleduje, čo sa okolo nich deje. Akoby tu ešte stále v mysliach ľudí bol Bengálsky sultanát a nič sa tu nezmenilo.
Po stopách bengálskeho tigra
Ak sa chcete v Bangladéši vydať po stopách vzácnych bengálskych tigrov, musíte sa vybrať na juh krajiny neďaleko indickej hranice, kde sa rozprestiera národný park Sundarbans. Patrí k najunikátnejším regiónom celého Bangladéšu, pretože tu vládne džungľa a voda, nie ľudia. Malé, prístavné mestečko Mongla je bránou k Sundarbans, a tak je prístav pomerne rušný. Tu v Mongle končia cesty a ďalej sa dá pokračovať už iba loďou. Sundarbans leží na exotickom juhu Bangladéšu, kadiaľ tečú obrovské rieky akými sú Meghna, Brahmaputra či posvätná Ganga. Práve oni vytvorili ekosystém premenený na tisíce maličkých riečok, najväčší mangrovníkový les sveta a nabili ho exotikou, za ktorou sa oplatí putovať stovky kilometrov. Nasadneme na drevenú bárku a najbližšie dva dni budeme prečesávať okolie s cieľom nájsť bengálskeho tigra. Vidieť ho je obrovskou vzácnosťou, ale nádej umiera posledná, hoci tušíme, ako to celé skončí. Ak človek neuvidí tigra, stále mu bude odmenou to, že sa ocitol na jednom z najunikátnejších miest Ázie. Rieka Pasur je obrovskou vodnou tepnou. Križujú ju drevené loďky domácich, drevené bárky naplnené tovarom, ale aj nákladné trajekty či obrovské lode, ktoré zatienia celý horizont. Breh rieky sa v diaľke zahaľuje do jemnej, prízemnej hmly, z ktorej sa občas vynoria postavy s rybárskymi sieťami. Má to akúsi magickú atmosféru, ktorá sa vzápätí zmení na nádherné prekvapenie. Neďaleko lode sa objaví šplechot. „Delfíny“ sucho skonštatuje kapitán lode. Pre neho totálna rutina, pre nás niečo fantastické a nečakané. Sundarbans je oblasťou, kde vzácne, riečne delfíny žijú, ale že ich stretneme hneď, ako sa sem dostaneme, by mi ani vo sne nenapadlo. Je krásne pozorovať ich z paluby lode. Onedlho sa krajina zahalí do mangrovníkových lesov. Sú všade. Prepletajú sa medzi sebou, vytvárajú nepriechodný labyrint všemožných chodieb a niekde sú zapichnuté vo vode, inde v šedivom blate. Sú krásne, pretože svojím zjavom vás lákajú vojsť, no viete, že ak to spravíte, zrejme sa z nich už nikdy nevymotáte. Z ničoho nič sa na brehu rieky objaví Karamjal, lesná stanica, niečo ako malý park prerastený mangrovníkmi, ponad ktoré si razí cestu drevený chodník, aby ste sa mohli pozrieť na tento unikátny ekosystém z tesnej blízkosti. Zhruba v strede areálu stojí rozhľadňa, odkiaľ máme krásny výhľad na koruny stromov. Zhora už nevidno dômyselný systém mangrovníkov, ale len koruny stromov a exotické palmy, ktoré zaplnili celú panorámu. Tam pod nimi žije fascinujúci svet. Sundarbans je ako exotická Noemova archa, pretože tu žije viac než 40 druhov cicavcov, 35 druhov plazov, viac než sto druhov rýb a tri stovky druhov vtákov. Sundarbans tvoria tisíce úzkych vodných cestičiek, kde sa inak než na malej drevenej loďke či na kanoe nedostanete. Preskočíme do maličkého člnu a vydáme sa do mangrovníkového kráľovstva. Okolo nás je ticho, počuť len škriekanie vtákov, počuť, ako sa voda odráža od dreveného tela člnu a je to mimoriadne príjemné. Čln kĺže po tichej hladine a divočinu zvýrazňujú vodné vtáky trepotajúce krídlami. Raz zazrieme krásnych, pestrofarebných rybárikov, inokedy zase na strome odpočíva ďateľ so žltými a červenými odtieňmi a napokon nás fascinuje obrovský úľ divých včiel, ktoré dávajú neskutočne chutný med. K miestu zvanému Harbaria sa treba plaviť ďalšie dve hodiny. Plavíme sa popri brehu, preto, aby sme mohli sledovať, čo sa mihne v kríkoch, medzi stromami či v korunách stromov. Je to krásna hra. Postupne objavíme varanov na brehu rieky vtláčajúcich svoje kroky do bahna, v korunách stromov sa občas bláznia opice, najmä makaky a kde-tu sa k brehom Pasuru odvážia srnky či dokonca jelene. Harbaria je takmer prázdna a náš lodivod hovorí, že ak je niekde šanca zahliadnuť tigra, je to tu. Tá šanca je však minimálna, je menšia, než si človek vie predstaviť, je tak maličká, že je lepšie na to nemyslieť, ale aj tak tá myšlienka behá mysľou a človek to chce skúsiť. „Tigra sme stretli už aj tu pri jazierku,“ hovorí sprievodca a ukáže na pokojnú vodnú hladinu s lotosovými kvetmi.
Dnes žije v Bangladéši niečo medzi 300 až 500 tigrov (na celom svete ich je okolo 3000 kusov), a hoci sa to možno zdá ako vysoké číslo, tak opak je pravdou. Bengálsky tiger sa z nášho sveta vytráca a zazrieť ho či stretnúť ho je stále väčšou vzácnosťou. Podľa posledného sčítania je tu v národnom parku Sundarbans cca 114 bengálskych tigrov. Ani po hodine kráčania v Harbarii nezahliadneme náš bengálsky sen. „Pozrite sa na tie pazúry,“ ukáže ranger na hlboké stopy vyryté na strome. „Naposledy sme tu videli tigra pred pár dňami,“ povie. Pozeráme sa na zjazvený strom, no akosi jeho slová berieme s rezervou. Tigra sme nestretli, no o sklamaní nemôže byť ani reč. Samotný Bangladéš je predsa splneným snom.
BANGLADÉŠ
Rozloha: 148 460 km2
Obyvateľstvo 161 376 000
Zriadenie: republika na čele s prezidentom (prezident: Abdul Hamid)
Zloženie obyvateľstva: 98 % Bengálci (Bangladéšania)
Náboženstvo: islam 90,5 %, hinduizmus 8,5 %, budhizmus 0,6 %, kresťanstvo 0,4 %
Jazyk: bengálčina
Mena: bangladéšska taka
HDP: 5600 USD/osoba
Hlavné mesto: Dháka
Zíde sa vedieť:
Na návštevu Bangladéšu potrebujete platný cestovný pas a bangladéšske vízum, ktoré si však vybavíte aj priamo pri prílete do Dháky. Ak chcete cestovať pozemnou hranicou, vízum musíte mať vopred.
Bangladéš je síce chudobná krajina, ale je turisticky drahšia než susedná India, pretože tu takmer neexistuje turistická infraštruktúra.
Po krajine sa najrýchlejšie viete prepravovať autobusovými linkami, no občas vám dobre padne aj vlak. Čo si však určite nenechajte ujsť je plavba loďou či starým koloniálnym parníkom.
Bangladéš je síce moslimská krajina, kde je islam dominantným náboženstvom, ale na strane druhej tu nájdete aj unikátne hinduistické pamiatky na mieste, ktoré sa volá Puthia, či dokonca ruiny budhistickým miest a stup v Mahastangarhu či Paharpure.
Ak vás láka zažiť skutočne nepoznané pláže, aj Bangladéš ich má. Musíte sa za nimi vybrať na juhovýchod krajiny do okolia mesta Cox´s Bazar, kde nájdete kúsok raja, kde turistov rozhodne nestretnete.
Zaujímavým miestom na návštevu je Sonargaon s prezývkou „mesto duchov“. Kedysi tu žili bohatí obchodníci, no tí odišli, a tak ostali opustené honosné vily, ktoré sa náporom času rozpadávajú.
Na východe krajiny viete stretnúť aj exotické horské kmene žijúce v kopcoch. Môžete sa k nim vydať na príjemný trek a objaviť svet, o ktorom ste si mysleli, že už neexistuje.
Bangladéšska kuchyňa sa veľmi podobá na indickú, no nájdete tu aj niekoľko lokálnych chuťoviek, medzi ktoré patrí Doi Chira, domáci jogurt s medom alebo chlieb zvaný Bakharkhani, ktorý dostanete v malých pekárničkách v starej Dháke.
Ak sa vyberiete do NP Sundarbans, nechoďte tam len na jednodenný výlet. Neuvidíte takmer nič, pretože sa len loďou vyberiete k prvej lesnej stanici a otočíte sa. Na Sundarbans potrebujete čas, a teda minimálne dva dni.
Od autora ďalej odporúčame:
Madagaskar: Od lemurov k baobabom
Najkrajšia časť Ruska: Bajkalské jazero
Kuala Lumpur. Symbol modernej Malajzie
