Vďaka svojej unikátnej polohe v Indickom oceáne neďaleko Afriky sa tento ostrov stal ôsmym svetadielom, kde uvidíte a zažijete veci, o akých by sa vám inde ani nesnívalo. Madagaskar je ako živá Noemova archa zážitkov, kde objavíte vzácne baobaby, stretnete sa s tajomnými lemurmi, stratíte sa v dažďových lesoch, okúpete sa na rajských plážach a napokon nakúpite najlepšiu vanilku sveta. Sem-tam natrafíte na stopy Mórica Beňovského a po chvíli sa vám ostrov dostane hlboko pod kožu. Madagaskar je unikátne miesto!
Medzi pahorkami Antananariva
Vedeli by ste hneď uhádnuť, ako sa volá hlavné mesto exotického Madagaskaru? Jeho meno znie ako africké zaklínadlo a chvíľku trvá, kým ho začnete rýchlo vyslovovať. Hlavným mestom je totiž Antananarivo a aby sa ľudia neplietli, tak ho volajú familiárne a skrátene iba Tana. Jeho meno skrýva dobrodružstvo čiernej Afriky, mieša v sebe chaos trhovísk, exotiku a jemný závan nebezpečenstva. Antananarivo stojí vznešene rozťahané po pahorkoch, ktorých je viac, než mal samotný staroveký Rím. Už roky tu platí poučka, čím vyššie žijete, tým vyšší je aj váš status a aby to nebolo len obyčajné tvrdenie, stačí sa pozrieť na najvyšší z pahorkov, kde dodnes stojí monumentálna stavba menom Rova. Je najznámejšou pamiatkou celého hlavného mesta a ak má mať Tana akýsi symbol, bude to práve toto miesto. Rova predstavuje Kráľovnin palác a odkazuje na doby, keď bol Madagaskar kráľovstvom. Jeho predchodca zhotovený z dreva tu mal stáť už začiatkom 17. storočia, ale ako plynul čas, drevo sa vymenilo za kameň a bola to slávna kráľovná Ranavolana II., ktorá mala s pomocou Francúza Jeana Labordeho palác prestavať do dnešnej podoby. Je najhistorickejším miestom celého Antananariva a skutočnou dominantou mesta, pretože ho vidieť snáď zo všetkých štvrtí. Dnes je z paláca, žiaľ, len pôsobivá ruina, pretože v roku 1995 ho zachvátil ničivý požiar. Ten zničil všetko, čo mu stálo v ceste, a tak len rekonštrukcia mu dokázala vdýchnuť dušu, ktorú pohltili plamene. Nádvorím paláca sa túla len hŕstka turistov, pretože Madagaskar nikdy nezažil nápor turistických skupín. Väčšina návštevníkov sú domáci, ktorí si prišli oddýchnuť od chaotických ulíc, ukryť sa do tieňa, ukradnúť si pre seba niekoľko chvíľ alebo prišli ako my za najkrajšou panorámou celého mesta. Antananarivo je fascinujúco zasadené v prírode, kde sa striedajú pahorky posiate mestom s ryžovými políčkami až sa mesto zastavuje na okrajových štvrtiach s rozpadávajúcimi sa drevenými chatrčami. Odtiaľto máte pocit, že je Antananarivo obrovské mesto, no žije v ňom len niečo cez milión a pol ľudí. Tu hore túžite ponoriť sa do jeho ulíc a začať objavovať, čím toto zaujímavé miesto žije. Stačí zísť z pahorku a obklopí vás farebný a ukričaný chaos.
Francúzsky šarm, divoké trhoviská a vanilka
Hlavná cesta z pahorku s palácom klesá nadol až sa zastaví v parku, kde sa odohráva futbalový zápas. Zopár dospelých sedí na lavičkách, sleduje, ako sa deti naháňajú za loptou a čas tu plynie pomedzi góly. Tu niekde v zástavbe domov by sa mal nachádzať aj historický dom, kde žil Jean Labrode a ktorý slúžil ako prvá francúzska ambasáda mesta, ale nájsť ho v spleti anonymných ulíc je ako hľadanie ihly v kope sena. Neďaleko odtiaľto sa objaví krásna katedrála Andohalo. Je najväčšou na celom Madagaskare a na prvý pohľad pôsobí, akoby niekto vzal malý kúsok Európy a hodil ho do ulíc Antananariva. Vo vnútri panuje ticho a len niekoľko ľudí si prišlo posedieť do drevených lavíc. V nedeľu tu bude zase plno a nebude si mať človek kam sadnúť, pretože Malgaši sú dnes prevažne kresťania. Srdcom dnešného mesta je široký bulvár Avenue de l´Independance, kde sa neustále niečo deje. Pravá časť bulváru ústi do Námestia nezávislosti a ľavá sa zastaví pri historickej budove železničnej stanice. Pod arkádami sa povaľuje niekoľko žobrákov, na rohoch ulíc sa predáva ovocie, zelenina či iné drobnosti a neustále máte pocit, že vás sledujú desiatky snehobielych očí. Pohľad na architektúru s francúzskymi črtami či vysoké palmy vás na chvíľku prenesú do Stredomoria, no stačí zopár krokov a zomelie vás africký chaos. Z okolitých uličiek sa začína vylievať divoké trhovisko. Aj tržnica tu má svoju budovu, no práve uličky a život v nich mu vdychujú pomyselnú krásu. Zmrzlinári ťahajú svoje vozíky, desiatky ľudí nosí na hlavách nákup, mnohí sedia na zemi a ponúkajú čokoľvek, čo našli doma a z akvária sa predávajú sladké šišky. Medzi najexotickejšie jedlo patrí dezert zvaný Koba. Z profilu pripomína veľký trojuholník a ukrýva v sebe zmes ryžovej múky, arašidov a cukru. Všetko sa to napokon obalí do banánového listu a nechá dusiť a piecť niekoľko hodín. Najfarebnejšie sú trhy s ovocím. Kým v niektorých mestách sa tovar scvrkol na banány, mandarínky či ananás, tu sa objavujú aj papáje, jahody, soursop či iné delikatesy. Z vedier predávajú ryby, kraby, krevety a vzduchom sa šíri aj nevábna aróma sušených rýb či kalamárov. Je tu všetko a človek by sa tu vedel túlať hodiny bez toho, aby ho to omrzelo. Skôr či neskôr sa návštevník ocitne aj na trhovisku Zoma. To zriadil už na konci 18. storočia kráľ Andrianampoinimerina a dnes vo vnútri pod strechami prevládajú topánky, oblečenie, kuchynské potreby a kopec iných, nezaujímavých vecí. Tržnica rozsypaná na ulici vás bude fascinovať stonásobne viac. Najzaujímavejšími vecami, ktoré na ulici nájdete sú zväzky čerstvej vanilky, ktorá po otvorení neskutočne vonia. Predávajú ich po desať či dvadsať kusov a ceny sú také nízke, že sa nimi veľmi rýchlo zaplní batoh. Madagaskar tak skutočne vonia po vanilke. Súčasťou trhoviska sú aj domáci, ktorí, zdá sa, akoby boli zmesou viacerých národov. Mnohí majú ázijské, ba priam indonézske črty, pretože sa sem na lodiach mali kedysi dávno prepraviť námorníci z Bornea a usadiť sa tu.
Jazero v tvare srdca
Byť v Antananarive a neodviezť sa staručkým, ikonickým Citroenom by bola veľká škoda. Autá, aké poznáte zo starých francúzskych filmov, dodnes zapĺňajú ulice hlavného mesta a mnohé fungujú ako taxíky. Šofér ukáže päť vystretých prstov – teda, že chce za cestu k jazeru Lac Anosy iba 5000 ariárov a môžeme štartovať. Chvíľku máme pocit, že sa staré auto na nekvalitných cestách rozpadne, ale toto auto vydrží všetko. Lac Anosy je zaujímavé jazero, ktoré vidíte aj z pahorku nad mestom. Kedysi tu ležali nevábne bažiny, a tak kráľ Radama I. poveril počiatkom 19. storočia škótskeho misionára Camerona, aby ich premenil na jazero. Ten sa na ňom celkom vyhral, pretože mu vdýchol tvar srdca, ktoré má dodnes. V strede jazera leží ostrovček, ktorý je s brehom spojený úzkou cestičkou. Kráľ Radama I. na ňom mal továrničku na pušný prach, kráľovná Ranavalona I. svoju malú rezidenciu a v roku 1927 sem Francúzi osadili Monument mŕtvych ako spomienku na svojich padlých počas 1. svetovej vojny. „Treba zaplatiť vstupné,“ prirúti sa k nám chlap a svojím telom zatarasil cestu. Vstupné sa tu neplatí, ale, ako zdôrazňuje, „je to dobré pre našu bezpečnosť“. Monument predstavuje anjela s rukami natiahnutými k nebu. Príjemný večer môžete v Antananarive stráviť v blízkosti starej železničnej stanici Gare Soarano. Kedysi bola pýchou Antananariva, ale keď upadla železnica, upadla s ňou aj najkrajšia stanica v krajine. Historická budova s nádychom kolonializmu má dnes vedľa seba reštauráciu s pochúťkami francúzskej aj lokálnej kuchyne.
Tam, kde jazdia pešie rikše
Niekoľko hodín južne od Antananariva leží mesto zvané Antsirabe. Je úplne iné ako Tana, menšie, kompaktnejšie, má silnejší koloniálny nádych, no jeho symbolom sú tvrdo pracujúci muži, ktorí patria medzi posledných peších rikšiakov sveta. Rikša ťahaná kráčajúcim či utekajúcim človekom nie je len madagaskarská rarita, podobné by sme našli aj v indickej Kolkate, no tieto v Antsirabe sú najznámejšie v Afrike. Madagaskarské mestá ožívajú skoro ráno. Keď sa objavia prvé slnečné lúče, mestá už žijú. Antsirabe nie je mesto nabité pamiatkami, ale jeho atmosféra tento hendikep vyrovná. Najdôležitejšia promenáda mesta Avenue d´Independence vystreľuje priamo zo staničného námestia a nesie na svojich pleciach niekoľko monumentov. Neďaleko odtiaľto je dokonca ulica Mórica Beňovského, ktorý sa nám silno spája s Madagaskarom, no tu ho mnohí ani len nepoznajú. Pomník nezávislosti je miestom, kde sa stretávajú rikšiaci čakajúci na svojich zákazníkov. Nie je to turistická záležitosť, pretože ak by to robili len pre turistov, nedočkali by sa ich. Vozia sa na nich domáci a je to zvláštny pohľad. Akoby sa všetko odrazu vrátilo o sto rokov či viac dozadu a ľudia dodnes majú svojich sluhov. Poctivo zarobené peniaze. Väčšina rikšiakov je bez akýchkoľvek topánok, čo sa pri teréne plnom výtlkov, jám, špiny a narozhadzovaných kamienkoch veľmi ťažko predstavuje. Často tak bosý rikšiak zadychčane uteká ulicou, zatiaľ čo má zákazník so slastným výrazom na tvári vyložené nohy a ťuká do mobilu. Bizarné pohľady, no patria k tomuto mestu. Pešie rikše sa tu na Madagaskare označujú francúzskym termínom pousse-pousse, teda v preklade niečo ako „tlač-tlač“, pretože ak takáto rikša išla do kopca, musel prísť na pomoc druhý človek, ktorý ju zozadu tlačil nahor. Hlavná ulica Jean Ralaimongo prepojí niekoľko štvrtí s dôležitou Katedrálou. V parku sa vyníma busta Thorkilda Rosaasa, nórskeho zakladateľa mesta. Antsirabe svojou históriou skutočne neprestáva prekvapovať. Boli to napokon Nóri, kto dnešné mesto založili. Kedysi tu bolo kráľovstvo Andrantsay, neskôr sa tieto končiny stali súčasťou dôležitejšieho kráľovstva Imerina, no v roku 1868 sa tu objavili nórski misionári. Až o štyri roky neskôr sa Rosaas rozhodol, že Antsirabe bude stáť na mieste dnešného mesta, pretože tu bola veľmi príjemná klíma. Dnešné Antsirabe leží vo výške 1500 m. n. m. a slúžilo ako horská stanica, kam si chodili Nóri oddýchnuť. Katedrálu postavili ešte v koloniálnom štýle. Je vznešená, tehlová a vyššia než akákoľvek budova naokolo. Ak sa chce človek v Antsirbe najesť má samozrejme na výber viacero reštaurácii, no ak chce lokálnu skúsenosť, musí pohľadať miesto zvané „hotely“. Nebýva sa tu, ale predstavuje domácu vývarovňu s lacným a miestnym jedlom, kam si radi zájdu aj obyvatelia mesta. Turisti do nich takmer nechodia, a tak je vo vnútri unikátna atmosféra. Pohľady všetkých sediacich sa zdvihnú a na chvíľku sa akoby všetko zastavilo. Dohovoriť sa tu inak než po malgašsky je problém, ale pomáhajú kreslené obrázky, ktoré tu niekto pred rokmi namaľoval na stenu. Miniatúrne kura sprevádza kopec ryže, šťava a ku všetkému sa podáva horúci nápoj pripomínajúci čaj.
Stretnutie s lemurmi
Každý, kto sa na Madagaskare zastaví, túži vidieť na vlastné oči lemure, nádherné symboly ostrova, ktoré sa preháňajú v korunách stromov. Môžete ich vidieť na mnohých miestach, pretože lemurov je tu viacero druhov a každý typ potrebuje pre život iné podnebie či krajinu. Celý výlet na ostrov sa tak môže premeniť na hľadanie lemurov. Ak chcete mať istotu, že sa s nimi stretnete zoči voči, vyberte sa do národného parku Anja, ktoré leží asi hodinu a pol jazdy od mesta Fianarantsoa. Akonáhle sa z krajiny posiatej údoliami a ryžovými políčkami vynorí trojica zaoblených skalnatých kopcov, Anja je už na dosah ruky. Národný park Anja patrí k novším, pretože ho zriadili len v roku 1999 a na svojich 30 hektároch sa ukrýva bohatá fauna a flóra, ktorú by sme mimo Madagaskar hľadali len márne. Niekoľko sprievodcov vylihuje v tieni stromu a čaká na návštevníkov. „Park je pre nás posvätné miesto“ začne rozprávanie John, tridsiatnik z neďalekej dedinky, ktorý tu našiel prácu. „Naši predkovia tu žili a dodnes sú tu jaskyne, kde vykonávali rôzne náboženské obrady či sa v nich dokonca pochovávalo“ dodá. Trojicu zaoblených skál volajú domáci Tri sestry a príroda naokolo je skutočne čarovná. Parkom prechádza jazero, kde žijú krokodíly a jeden z nich sa práve vyhrieva na kameni. Na strome odpočíva niekoľko menších chameleónov. 
Niektoré z nich sú hnedé, iné prenikavo zelené a len veľmi pomaličky sa presúvajú po konároch stromu, aby sa neprezradili. Prírodná kamufláž dokonale splýva s ich prostredím. Chameleóny sú podobne ako lemury typickými predstaviteľmi madagaskarskej fauny, hoci by sme ich našli aj v iných kútoch sveta. Do dnešných dní ich dokonca existuje viac než 200 rôznych druhov! Už to netrvá dlho, kým o sebe dajú vedieť prvé lemure. Keď sa v diaľke pohnú koruny stromov, srdce bije rýchlejšie a vy už viete, že sa váš madagaskarský sen splní. Lemure zoskočia na zem a zastavia sa na skale nad jazerom. Majú dlhé, čiernobiele chvosty a práve oni sú charakteristické pre najznámejší druh, ktorým je Lemur Catta. Domáci ho prezývajú Maki a s jeho menom sa môžete stretnúť po celej krajine. Dospelé jedince sú väčšie, majú niečo cez 2 kilogramy, tak na ne dravce neútočia, no mláďatá, ktoré sa až v šiestich mesiacoch osamostatnia, tie sú veľmi ľahkým a dostupným terčom. Anja je na pozorovanie lemurov ako stvorená, pretože tu žije viac než 300 kusov a lemure tvoria väčšinou svorky, kde je spolu 20 až 30 zvierat. Človek stojí pod korunami stromov a nad hlavou sa preháňajú neposedné zvieratá.
Skáču obratne z konára na konár a dokážu pomerne dlho letieť a prekonať tak slušnú dĺžku. Je zaujímavé, že ich chvost je dokonca dlhší než celé telo a hoci by sa mohlo zdať, že sa živia kadečím, tak lemure sú prevažne vegetariáni. Aj teraz sediac na konári oberajú malé, oranžové bobule rastúce na strome a vidno ako si na nich pochutnávajú. Hlbšie v lese, kde sa dvíha terén rastúci do pahorku sa v korunách stromov objaví druhá skupina lemurov. Ako hovorí miestny sprievodca, majú teraz svoj poobedný odpočinok. Každý deň sa na hodinku či dve stratia vysoko v stromoch, ľahnú si na konáre či na seba a oddychujú. Tretia črieda má svoje teritórium o pár stoviek metrov ďalej. Tu však niekoľko lemurov sedí na kameni a len tak hľadí do okolia. Sem-tam vydávajú zaujímavé zvuky, akoby ostatné chceli varovať, že sa niečo deje. Najhlučnejšie sú lemure ráno, keď vydávajú zvuk podobný plačlivému náreku dieťaťa. Veď, koniec koncov, aj ich meno lemur je odvodené od rímskych duchov zvaných lemures, ktorých spomínajú vo svojich dielach aj básnici Horácius či Ovídius, kvôli tomu, že aj oni podobne ako zvieratá majú vydávať temné zvuky a náreky. Tu v NP Anja v obklopení týmito krásnymi zvieratami by človeka ani nenapadlo, že je lemur veľmi ohrozený druh až natoľko, že sa dokonca skloňuje ich vyhynutie. Madagaskar by stratil kúsok svojej duše, ak by sa tak stalo.
Dažďový les a zlatý lemur
Cesta naprieč madagaskarskou Vysočinou má svoje osobité čaro. Krajinu pokryli kopce a pod nimi sa v nížinách krčia ryžové políčka s občasnými dedinkami. Väčšina terénu sa nachádza v nadmorskej výške okolo 1000 m. n. m., no špičky hôr pretínajú bez problémov aj 2000-metrovú hranicu. Niektoré dedinky tvorí len dvadsať či tridsať domčekov. Tie sú prevažne z hliny, ktorá tu má červenkastý nádych a sú pomerne štíhle, vysoké dve až tri poschodia. Miestne domy predstavujú tzv. horskú architektúru typickú pre tieto končiny. Dnes sú typickou črtou krajiny aj tehelne. Stačí pole s hlinou, rieka a tehly sa vyrábajú ako na bežiacom páse. Práca v tehelni je najčastejším zamestnaním vidieckych detí. Deti u nás sa v tomto veku hrajú vonku a tu už vyrábajú tehly a musia dospieť, hoci nemajú ani šesť či sedem rokov. Neďaleko NP Ranomafana sa krajina radikálne zmení. Ocitneme sa v oblasti dažďového lesa, ktorý patrí medzi posledné svojho druhu na celom ostrove. Krajinu pokryla hmla a čoskoro sa z neba spustia dažďové kvapky. Vyspíme sa v drevených domčekoch takmer na brehu rieky Namorony a ráno sa vydáme do dažďového lesa hľadať vzácne zlaté lemury. Ranomafana znamená v preklade z malgaštiny „horúca voda“ vďaka prameňom, ktoré sa v okolí nachádzajú. Tento národný park je unikátny preto, že práve tu žijú mimoriadne vzácne „zlaté, bambusové lemury“, ktoré objavili len v roku 1986. Hoci by sa mohli zdať, že koncom 20. storočia je už „všetko“ objavené, Madagaskar so svojou netypickou faunou aj flórou je krásnym príkladom, že to nie je úplne pravda. Dažďový prales nezostal nič dlžný svojmu menu a hneď ako sa vyberieme smerom do lesa, zem začnú bičovať teplé kvapky. Vojdeme do hustého lesa, kde sa prelínajú úzke kamenné či blatisté cestičky a neustále stúpame alebo klesáme. Akoby tu nebolo kúska roviny. Vždy, keď zastavíme, prales akoby utíchne a jediné čo je počuť, sú dažďové kvapky rozbíjajúce sa o stromy. Pohladenie pre dušu. Ocitneme sa v hustom bambusovom lesíku plnom vysokánskych čiernych bambusov. Povaľuje sa pod nimi veľa malých lístkov. Tie šedé či sčernalé nás nezaujímajú, tie sú tu už dlho, ale miestny sprievodca Sono ukazuje na zelené čerstvé lístky. Tie sem museli spadnúť nedávno a tam, kde sa zelené lístky ocitnú, tam musel byť pred chvíľkou zlatý lemur. „Takto sa dajú lemury vystopovať, pretože lemur odtrhne list, čerstvú stopku zje a zvyšok listu hodí na zem,“ vraví Sono. Sú tu! Skáču v korunách stromov a bambusoch nad nami. Veľmi ťažko sa fotia, ale aj tak som šťastný, že ich vidíme. Patria totiž k najvzácnejším druhom na celom ostrove. Dnes by ich na celom Madagaskare malo žiť len okolo tisíc. Ranomafana však ani po tomto krásnom a unikátnom stretnutí nevydala všetky svoje tajomstvá. Prejde hodina v dažďovom lese a na konci vychodenej cestičky posiatej blatom sa objaví veľký Lemur Vari, ktorého prezývajú Indri. Sú najväčším druhom lemura žijúceho na ostrove a nie je prekvapením, keď má dospelý jedinec 1-1,2 metra. Niekoľko lemurov sa skutočne v korunách stromov ukáže, ale tvária sa veľmi placho. Madagaskar je dokonalý „ôsmy svetadiel“.
Najkrajšie baobaby Madagaskaru
Cesta z Antananariva na západ ostrova do Morondavy trvá takmer jedenásť hodín. Možno sa to zdá dlho, ale keď poviem, že práve tu na prahu Morondavy stoja najkrajšie baobaby Madagaskaru, čas sa rozplynie a už nehrá rolu. Morondava má nádych divokého mesta. Ráno je na konci výbežku Nosy Kely celkom pokojné. Niekoľko farebných lodiek, ktoré tu volajú pirogy odpočíva na pláži do ktorej udierajú vlny Mozambického prieplavu. Rybári sa už vrátili z mora a ženy v kýbľoch a nádobách nosia čerstvé ryby na miestne trhovisko. To je ukryté v centre mesta, odkiaľ to nie je ďaleko ani do kostola či mešít. Okolité domy hrajú farbami, z ktorých sa odlupuje omietka a koloniálne črty domov v tejto zaprášenej scéne pripomínajú akoby boli z iného sveta. Necháme Morondavu za sebou a vydáme sa k Aleji Baobabov, ako volajú najkrajšie miesto celého okolia. Netrvá dlho a za mestom rastú prvé baobaby. Medzi nimi sa rozlievajú ryžové políčka a je to snáď jediná krajina sveta, kde môžete vidieť tieto dva pohľady v jednej scéne. Baobaby sú spoločne s lemurmi nekorunovanými symbolmi celého ostrova. Poznal ich aj Exupéryho Malý Princ, ktorý sa dozvedel, že sú obrovské ako kostoly a keď ich tu človek sleduje rozsiate v africkej krajine, na chvíľku sa mu zastaví dych. Alej Baobabov je ako vystrihnutá z rozprávky. Pod ich košatými korunami kráčajú ľudia oblečení do mnohých pestrých farieb a vďaka nim celá prašná scéna ožíva. Baobaby ma dostali. Nechápem, ako môže tieto obrovské stromy vyžarovať takú krásnu energiu. Alej nie je dlhá, meria len necelých 300 metrov, ale človek nemusí kráčať len cestičkou, a tak dostáva okolie nový rozmer. Akoby sa nad alejou týčili tie najväčšie a najmajestátnejšie zo všetkých baobabov. Niektoré z nich merajú dokonca viac než 30 metrov. Baobaby sú unikátne stromy a na svete ich existuje dokopy len deväť rôznych druhov, pričom hneď šesť z nich sa nachádza tu na Madagaskare. Obrovské stromy vyzerajú tak, akoby ich niekto vytrhol s koreňom, otočil a zapichol do zeme. Miestna legenda to dokonca potvrdí a hovorí o diablovi, ktorý si zamiloval baobaby natoľko, že to mal byť on, kto ich všetky vytrhal a obrátil, aby mu rástli smerom do pekla. Človek sa nevie vynadívať na tú krásu. Niektoré zo stromov majú vraj až 800 rokov!
Hneď vedľa aleje je niekoľko jednoduchých chatrčí z dreva, konárov a so sedlovými strechami. Život je tu drsný a za posledné desaťročia sa takmer vôbec nezmenil. Deti sa chodia kúpať do neďalekého jazierka s kačicami, staršie dievčatá s kýbľami na hlavách šliapu kilometre pre vodu, chlapci pasú zebu a muži sa ohýbajú na poli či ryžovom políčku. Ženy odeté vo farebných šatách predávajú niekoľko veľkých hnedých gulí. Ukazujú na baobab. Vnútro je svetlo hnedej farby a konzistencia pripomína hustú vatu, ktorú si z neho treba trhať. Baobab má sladko-kyslú chuť a vnútorná vata sa príjemne rozplýva na jazyku. Západ slnka nad baobabmi patrí k najkrajším zážitkom celého Madagaskaru.
Zíde sa vedieť
Na návštevu Madagaskaru vám netreba žiadne víza, pretože krajina garantuje 30 dní pre občanov Slovenska, ak majú platný cestovný pas.
Prepravovať sa po krajine verejnou dopravou je síce veľmi lacné, ale veľmi nespoľahlivé a časovo náročné, preto veľa ľudí volí možnosť prenajať si auto so šoférom. Po zotmení by sa kvôli bezpečnosti nemalo jazdiť po cestách, tak si treba cestu dobre naplánovať.
S angličtinou tu človek veľa vecí nevybaví, pretože miestni preferujú francúzštinu, ktorá je tu pozostatkom koloniálnej éry.
Madagaskar je spoločne s Reuniónom a Komorskými ostrovmi najväčší vývozca vanilky na svete. Nájdete ju v obchodoch, na trhoviskách alebo vám ju budú ponúkať na ulici.
Ochutnajte národné jedlo ravintoto, ktoré predstavuje dusené mäso so zeleninou alebo vynikajúci steak zo zebu. Ak si chcete vychutnať miestny alkohol, nevynechajte rum s príchuťou vanilky, ktorý je tradičným nápojom ostrova.
Morbídnym zvykom na ostrove je slávnosť zvaná Famadihana, keď domáci vyberú svojich zosnulých z hrobiek a stretávajú sa s nimi a oslavujú smrť.
Večer sa v meste rýchlo zotmie a takmer absentuje verejné osvetlenie, tak je vhodné mať so sebou baterku.
Ak hľadáte spomienky na Mórica Beňovského, pohľadajte v Antananarive či v Antsirabe ulice, ktoré nosia jeho meno.
Ak by ste hľadali na Madagaskare rajské pláže, skúste sa vybrať na ostrovček Nosy Be a nájdete tam jednu z najkrajších pláží Indického oceánu.
Madagaskar je štvrtý najväčší ostrov na svete a najväčší ostrov celej Afriky. Pred Madagaskarom je iba Grónsko, Nová Guinea a Borneo.
MADAGASKAR
Rozloha: 587 041 km2
Obyvateľstvo: 28 420 000
Zriadenie: republika čele s prezidentom (Andry Rajoelina)
Zloženie obyvateľstva: 26 % Merina, 15 % Betsimisaraka, 12 % Betsileo, 7 % Tsimihety
Náboženstvo: kresťanstvo 85 %, bez vyznania 7%, tradičný animizmus 4%, islam 3%
Jazyk: malgaština
Mena: malgašský ariary
HDP: 459 USD/osoba
Hlavné mesto: Antananarivo
Mohlo by vás od autora ešte zaujať:
Kuala Lumpur. Symbol modernej Malajzie
Nepál. Krása pod himalájskymi pahorkami
Uzbekistan: Rozprávka Hodvábnej cesty
