Martin Suchý: Človek sa nemá hnať za šťastným životom

Nielen o nej bol náš spoločný rozhovor s dlhoročným slovenským cestovateľom, horolezcom a podnikateľom Martinom Suchým (47).

Skúste nám prezradiť niečo o vašich cestovateľských začiatkoch ?
Moje prvé cestovateľské zážitky, ak nerátame rodinné zájazdy ROH na Zemplínsku Šíravu alebo návštevu Budapešti, ktorá bola v čase minulého režimu v našom meste mimoriadnym počinom, tak to bolo určite to, keď mi môj otec vybavil detský „pioniersky“ tábor do Francúzska. Tam som prvýkrát uvidel západný svet a zacítil niečo ako slobodu. Rok predtým sme boli na podobnom zájazde v tábore v ZSSR, tesne za hranicami pri Užgorode. Kúpil som si tam foťák Villia Auto Sovietskej výroby za 15 rubľov. Mal som vtedy 13 rokov, ale ten rozdiel sa nedal nevidieť. Pochopil som, že existuje viac svetov ako som si myslel. A neskôr sa to už vyvíjalo v súlade s tým, že som začal liezť a moje cestovateľské destinácie sa začali tomuto športu prispôsobovať.

Martin, ktoré zaujímavé destinácie a s tým spojené zážitky máte na svojom konte?
V Japonsku som pochopil, že je to krajina zodpovedných a pracovitých ľudí, ktorých je tam veľmi veľa a všetci sú vzájomne silno prepojení, inak by sa tam nepomestili. V Izraeli som s úžasom zistil, že všetko, čo poznáme zo správ, všetky tie notoricky známe názvy ako napríklad „pravý breh Jordánu“, „pásmo Gazy“, „Jeruzalem“, „Golanské výšiny“ sú miesta takmer na dohľad od seba, vidieť ich z hory Mosada. Múr nárekov je čoby kameňom dohodil od chrámu Božieho hrobu Ježiša Krista a ten je na pár stoviek metrov od Zlatej kupoly mešity Al Aksa. To miesto má ohromné historické a kultúrne posolstvo, ale zároveň žije a bude žiť ďalej a bude stále jedným zo stredobodov sveta. Z horolezeckých výprav ma najviac ovplyvnila návšteva Patagónie. Došiel som zrazu na miesto, kde sa koncentrovali všetci najlepší horolezci sveta. V pár krčmách od seba v mestečku Chalten pod Fitz Royom a Cero Torre som zažil atmosféru, o akej som ani nesníval. Tam sa dodnes píše história alpinizmu. Nikdy som nešiel niekam preto, aby som objavil nové miesto, ale hlavne preto, aby som zažil čo najväčšiu autenticitu. Keď dnes prídete napríklad do Monaka, vidíte z neho len kulisy a jedine zo starých fotiek na vás dýcha dávna atmosféra tohto miesta, ktorú už márne hľadáte. Iba kúsok vedľa je lezecká oblasť Finale Ligure v Taliansku, kde sa stretnete s ľuďmi, ktorí tam reálne žijú svoje životy autenticky. My lezci tam nie sme len kvôli turizmu, ale kvôli tomu, že chceme liezť.

Aký je rozdiel napríklad v tom, ako cestoval M. R. Štefánik? Keď bol v Prahe, aby študoval. Do Paríža šiel, aby tam prerazil. Ja som tiež nešiel do Japonska len tak, ale bol som na majstrovstvách sveta v lietaní teplovzdušným balónom v Slovenskej posádke. V Himalájach som bol, aby som tam vyliezol. Aj v Alpách, v Pakistane, v Patagónii a inde. V Nórsku som mal priateľku, cestoval som tam za ňou. Na Seycheloch som sa ocitol ako svedok na svadbe. Ak ma dobre rozumiete, myslím si, že v cestovaní má byť väčší význam ako len konzumovať rezorty „all inclusive“. Aj pracovné cesty pre mňa majú väčší význam. Koho by napadlo ísť do Liverpoolu? Málokoho. Ale mňa tam zaviala pracovná povinnosť a bol to ohromný zážitok. Stretol som tam super chalana, ktorého som si v krčme najal ako sprievodcu. Mal Saaba, kabriolet. Bola to jazda, keď sme dorazili na Mathew Street, kde sú všetky tie slávne puby a hlavne Cavern club – posvätný chrám Rocku, začínali tam aj Beatles!

Priblížte našim čitateľom, ako vyzerajú expedície v čase pandémie? Určite je to stokrát náročnejšie hlavne na kompletnú logistiku, nemýlim sa?
Keď bola pandémia ešte len v začiatkoch boli sme lyžovať v Gruzínsku. Moja rodina lyžovala a ja som skúšal heli sking. Nebol som počas ostrého covidu na expedícii, ale od priateľov viem, že záleží, v akom čase a na akom mieste ste. Napríklad dnes som sa dozvedel, že dvojica Kryštoffy – Húserka sú v Chaltene v Patagónii a bez problémov podnikajú prípravy na výstup. Pred dvomi rokmi som bol Petrovi Hámorovi a Mišovi Sabovčíkovi odniesť do Gabčíkova (kde boli v karanténe po tom, čo im Nepálci zavreli base camp pod Dhaulágíri) banány a karty, aby sa nenudili. Rozprávali sme sa tak, že stáli na 4. poschodí na balkóne a ja som stál dole pod ním. Oni sa cítili ako odsúdení vyhnanci, takže je to rôzne. Mám priateľov, ktorí celý covidový čas prebrázdili na plachetnici. Plavia sa okolo sveta.

V ktorej krajine ste sa cítili najlepšie a na ktorú máte najkrajšie spomienky?
Keď sme sa s Mišom Sabovčíkom vracali z Patagónie a Antarktídy, my sme to spojili do jednej expedície, šli sme autom po diaľnici. Niekde pri Važci sme sa pozerali na Vysoké Tatry a ja som mu povedal: „My sa trepeme na koniec sveta, aby sme videli to isté, čo máme doma.“ A Mišo, keď s niečím súhlasí, pokýve hlavou. A keď to chce ešte zdôrazniť, povie aj: „Uhmm.“ Vtedy pokýval hlavou a povedal: „Uhmm, uhmm.“ Toto je také klišé Slovenských lezcov, už Galffy to vravieval vždy, keď sa vrátil z výprav. Ale ak sa pýtate aj na inú krajinu, tak nedám dopustiť na Argentínu. Je to jedna vysoko civilizovaná kultúra, spojená dvoma úžasnými kresťanskými národmi – taliansky a španielsky – v neobyčajne pestrej prírodnej scenérii. Ľudia sú tam veľmi milí, úctiví, slušní a rozmýšľajú poctivo. Netvrdím, že nemajú svoje problémy, ale z hľadiska mojich životných hodnôt je mi Argentína najbližšia.

S ktorými slávnymi horolezcami a osobnosťami ste boli na výpravách?
V Antarktíde som bol s Michalom Sabovčíkom. Na tej istej expedícii aj s Márom Holečkom, teraz dostal druhýkrát ocenenie Piolet d´or, to je v horolezeckom svete niečo, ako keď Messi získa ballon d´or vo futbale. Ale neliezli sme spolu. Ak mám spomenúť výrazné lezecké osobnosti, s ktorými som liezol, tak pre mňa sú to Erik Rabatín, Tibor Hromádka, Gabo Čmárik, Andy Kolárik, Marián Šajnoha, Stano Melek, Tóno Suchý, Jano Čech a Radek Žemlička.

Máme v rukách vašu knihu, v akú šťastnú hviezdu veríte vy celý život?
Musí niečo byť. Nie je možné, že som, kde som a mám čo mám len tak. Buď je to šťastná hviezda, alebo nado mnou bdie z neba niekto, kto už je tam. Alebo sa na mňa zameral a dáva na mňa pozor nejaký anjel, v každom prípade to niečo bude.

V čom je krásna, a naopak, nebezpečná Antarktída? Viete nám povedať najväčšie radosti i úskalia expedície?
Antarktída bola pre mňa krásna najmä tým, akých špičkových ľudí som na tej výprave stretol. Ako sa to mohlo len tak spontánne zložiť je záhadou. Veď aj mňa tam kamarát Mišo zavolal iba náhodou, keby som mu v ten deň nezavolal, že: „Nazdar, som tu, si doma?“ Tak mi ani nemá kedy povedať o takej možnosti, akou bola expedícia na Antarktídu. Potom je už oveľa ľahšie zažiť radosti a starosti. Je to ako v živote – je ľahší, ak ste obklopení skvelými ľuďmi, milujúcou rodinou a podobne. No aby som prešiel k vašej otázke, tak Antarktída je prosto úžasná! Nebezpečná sama o sebe nie je Antarktída, ale to, ako sme sa tam rozhodli dostať. My sme sa totiž celkom dobrovoľne a navyše plánovane rozhodli, že skúsime preplávať Drakeov prieliv z Ushuhaie plachetnicou do Antarktídy. Neviete si predstaviť nič strašnejšie, to mi verte. Neboli sme ani prví, ani výnimoční v tomto ohľade, ale stále je to dokonalá masochistická záležitosť. Tam sa stretávajú dva oceány, fúka tam neustále víchrica, vlny sa menia zo strašných na strašnejšie a potom sa ešte spenia a vy sa tam hojdáte ako v orechovej škrupinke, no hrôza! Trvá to 6 – 7 dní a na konci? Zrazu vplávate do pokojných vôd a… Antarktída! Čistá, panenská, nádhera. Chápete? Ona je nádherná sama o sebe, ale po tom zážitku z plavby sa za malú chvíľu dostanete z ukrutného pekla do nadpozemského raja a ten zážitok je skrátka neopísateľný. Zdá sa vám, že možné je čokoľvek. A je jasné, že nie je možné, aby to bolo len tak, že musí byť niečo, čo to stvorilo a čo vás sem doviedlo.

V anotácii knihy nás zaujalo slovné spojenie „z autentických textov“. Ktorý autentický zážitok sa vám osobne najviac vryl do pamäti?
Najviac spomínam na absolútnu pohodu a na tých skvelých sedem chlapov, s ktorými som tam bol. Ak sa však pýtate na konkrétny zážitok mimo toho, keď sme sa vylodili v Ushuhaji po ceste nazad, ktorá bola ešte desivejšia ako cesta tam, tak to bol deň, o ktorom som napísal, že bol najkrajším v histórii zemegule. Boli sme zakotvení pri Chillskej polárnej základni Gonzalez Videla a šli sme vyliezť na neďaleký kopec. Bolo prekrásne, dohľadnosť priam nekonečná. More bolo silno modré, obloha žiarivo modrá, sneh priam reflexne biely. Občas sme počas stúpania nahor akoby preťali jemné, tenké obláčiky. Všade okolo more, hory, čistota. Všetko klapalo, nálada bola super. Žiadne ťažkosti. Všetci chalani boli profi lezci a všetko prebehlo hladko. Náš kameraman čakal dole spojený s nami vysielačkou a stihol sa včas pripraviť, bola sranda. Keď sme došli na vrchol kopca, Mišo s Ďurom odštartovali na lyžiach a odleteli z kopca na padákoch. A potom sa iba tak vzniesli a už sa len hojdali pod oblohou a zároveň nad oceánom. Mišovi sa zaleskli lyže od odrazu slnka. My traja, čo sme ostali na kopci aj s kameramanom dole pod nami sme v jednu chvíľu naraz zahrešili, lebo sme sa na nič iné nezmohli. Na to asi nikdy nezabudnem.

V knihe si kladiete otázky zmyslu života. Aký je váš pomyselný elixír na spokojný a šťastný život? Dnes je to už akoby hotová alchýmia…
Táto vec má viac rovín. Podľa mňa sa človek nemá hnať za šťastným životom. To je predsa kravina. Podľa mňa je život dobrý, ak je ťažký. Lebo potom za niečo stál. Dnes je akoby posadnutosť v honbe za šťastím. Politici ho sľubujú, voliči ho od nich očakávajú, rodičia ho deťom plánujú a vychovávajú ich tak, aby boli šťastné. Ja si myslím, že majú byť pripravené. Ak si prečítate nejakú knihu od Jacka Londona, tak tam sa dozviete, že nebolo šťastím, ak ste našli na Klondiku zlato, ale ak ste zažili ten život, ktorý ste museli viesť, aby ste ho našli. Aj v horolezectve je to tak. Nemá taký zmysel vyliezť na kopec najľahšou cestou, lebo ak zvolíte ťažšiu, tak tá má väčšiu hodnotu a cenu. Ak pre vec alebo pre niekoho niečo v živote obetujete, potom možno budete šťastný. Ale to sa nedá len tak naplánovať. Isto neexistuje recept, že urob toto, potom tamto a budeš šťastný. To som povedal ako za A a za B som nevyliečiteľný romantik, a určite som presvedčený, že šťastný môžete byť len vtedy, ak ste milovaný. Čo zároveň obnáša aj všetko ostatné, hlavne, že ste toho hoden. Ak toto človek nezažije, nemôže byť podľa mňa šťastný. Mám veľa kamarátov, čo sa ženú za šťastím. Ale pokiaľ sú sami, nikdy šťastie nenájdu.

Martin, môžeme očakávať, že napíšete aj ďalšiu zaujímavú knihu?
Už som napísal 17 000 znakov z novej knihy. Smejem sa, lebo to vyplýva z nadšenia, že mi vyšla prvotina „Ver v šťastnú hviezdu“ o Antarktíde. Tak ma to ešte drží.