Niektoré v pozitívnom, iné zas v negatívnom zmysle. Dodnes zostávajú nielen najväčšími momentami histórie zimných olympijských hier, ale aj celého športového odvetvia
Klammer musel ísť až na hranu
Veľká odvaha alebo už hazard za hranou? Túto otázku si kládli zrejme mnohí priaznivci zjazdového lyžovania, keď sledovali, čo na svahu predvádza Rakúšan Franz Klammer. Najslávnejší moment jeho kariéry je spojený s olympijskými hrami 1976, ktoré sa konali v Innsbrucku. Rakúšania čakali od svojho miláčika jednoznačný útok na zlato a tlak pred domácim publikom zvyšovala aj skutočnosť, že Klammer krátko predtým vyhral tri zjazdy Svetového pohára. Za jeho najväčšieho súpera bol pasovaný Švajčiar Bernhard Russi, víťaz olympiády spred štyroch rokov. Ako prvý sa z tejto dvojice postavil na štart Russi, ktorý predviedol svoje kvality a do cieľa prišiel s výrazným náskokom zhruba pol sekundy pred ostatnými pretekármi. Klammer bol posledný zo silných jazdcov, ktorý ho mohol ešte ohroziť. Vedel, že na náročnej zjazdovke Patscherkofel s dĺžkou 3000 metrov a klesaním 870 metrov musí ísť na hrane a bezchybne. Na oboch medzičasoch však zaostával a fanúšikovia už neverili, že to ešte môže zvrátiť. Záver trate a najmä posledná zákruta mu však vyšiel dokonale a cieľovú líniu preťal s náskokom 33 stotín sekundy. Hovorí sa, že domáci rakúski priaznivci burácali tak hlasno, až ich počuli ostatní pretekári pripravujúci sa hore na štart.
Zázrak na ľade
Sovietski hokejisti v zostave s hráčmi ako Treťjak, Fetisov, Kasatonov, Krutov, Larionov a Makarov boli jednoznačnými favoritmi hokejového turnaja na olympiáde v Lake Placid 1980. „Zborná“ sa chystala získať svoje piate olympijské zlato za sebou. Hokejový turnaj sa vtedy ešte nehral systémom play-off, ale štyri najlepšie tímy po základnej časti sa stretli vo finálovej skupine. Okrem USA a ZSSR do nej postúpili aj Švédsko a Fínsko. Rozhodujúci pre celý vývoj turnaja bol zápas medzi domácimi Američanmi a Sovietmi, ktorý mal svoj náboj aj kvôli prebiehajúcej studenej vojne. Keď za stavu 3:3 zostávalo do konca tretej tretiny presne desať minút, dostali sa vôbec po prvý raz v zápase do vedenia Američania, a to vďaka gólu kapitána Mikea Eruzioneho. Favorit bol zaskočený a s pribúdajúcimi minútami začal čoraz viac panikáriť, k čomu napomohla aj hra Američanov, ktorí sa nestiahli do obrany. Posledné sekundy zápasu už mohli diváci na štadióne nahlas odpočítavať a komentátor Al Michael vyslovil dnes už legendárnu vetu: „Veríte na zázraky?“ Olympijské zlato Američania definitívne potvrdili o dva dni neskôr po výhre nad Fínskom 4:2.
Kokosy na snehu
„Nikto neverí, že sa to môže stať, že Jamajka bobistov bude mať,“ spievajú postavy vo filme Kokosy na snehu. Táto komédia pritom vychádza zo skutočného príbehu jamajských bobistov, ktorí štartovali na zimnej olympiáde v Calgary 1988. Kvôli tomu, že reprezentovali tropickú krajinu z Karibiku a mali takmer nulové skúsenosti s jazdou v tobogane, si vyslúžili veľkú pozornosť médií a sympatie verejnosti. Priateľsky sa k nim správali aj ostatní bobisti, ktorí im pomáhali svojimi radami a požičiavali rezervné boby. Jamajský štvorbob skončil v Calgary na poslednom 26. mieste, keďže vo svojej poslednej štvrtej jazde v záverečnej časti trate havaroval. Do cieľa tak Jamajčania dokráčali za potlesku divákov. V súťaži dvojíc však skončili na 30. mieste spomedzi 41 štartujúcich a neskôr štartovali ešte na ďalších piatich olympiádach.
Orol Eddie
„Nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa,“ znie známe coubertinovské heslo. Zrejme najznámejším z tých, ktorí si chceli splniť svoj životný sen o účasti na olympiáde, je britský skokan na lyžiach Michael Edward známy ako „Orol Eddie“. Olympijských hier sa zúčastnil rovnako ako jamajskí bobisti v roku 1988. Na hry sa mohol kvalifikovať vďaka tomu, že vo Veľkej Británii nemal v súboji o miestenku žiadneho iného súpera. Okrem toho, že si všetky svoje výdavky spojené s prípravou musel hradiť z vlastného vrecka, veľký problém pre neho predstavovali aj silné dioptrické okuliare, ktoré nosil pri skákaní pod lyžiarskymi okuliarmi. Na olympiáde štartoval na strednom a veľkom mostíku, v oboch súťažiach skončil beznádejne na poslednom mieste. Po hrách v Calgary zaviedli nové pravidlá, ktoré zaručovali, že už žiadny iný skokan nebude môcť napodobniť Edwardsov príklad.
Prečo? Prečo?
„Prečo? Prečo?“ plakala americká krasokorčuliarka Nancy Kerriganová po tom, ako ju počas tréningu pred americkou kvalifikáciou na olympiádu do Lillehammeri napadol v útrobách štadióna v Detroitu neznámy muž. Obuškom ju udrel nad pravé koleno s cieľom spôsobiť jej zranenie, ktoré by jej znemožnilo bojovať o miestenku na olympijské hry. Ako sa neskôr ukázalo, tým útočníkom bol istý Shane Stant, ktorého si za 6500 dolárov najal Jeff Gillooly, ex-manžel Tonyi Hardingovej – veľkej Kerriganovej súperky. Tá síce nemala zlomenú nohu, ale kvôli zraneniu sa nemohla zúčastniť kvalifikácie. Na olympiádu však napokon cestovali obe športovkyne – Hardingová, ktorá si vybojovala účasť v kvalifikácii, aj Kerriganová, ktorá po rozhodnutí Americkej krasokorčuliarskej asociácie dostala druhú miestenku. Súťaž žien sa konala len sedem týždňov po útoku. Kerriganová skončila napokon tesne druhá za Ukrajinkou Bajulovou. Hardingová bola ôsma. Hoci tieň podozrenia na ňu padol už pár dní po útoku a viackrát bola vypočúvaná na polícii, až po olympiáde sa napokon priznala k tomu, že sa na prípravách útoku podieľala.
Nezničiteľný Herminátor
Prezývka Herminátor patrí bývalému rakúskemu lyžiarovi Hermannovi Maierovi, ktorý si ju vyslúžil nielen vďaka svojej mohutnej postave, ale aj kvôli nepoddajnej povahe. Jeho priaznivci neraz získali pocit, že je doslova nezničiteľný. Jedným z prvých takýchto momentov boli olympijské hry v Nagane 1998. Ako prvá bola na programe súťaž v zjazde, písal sa piatok 13. februára. Maier štartoval s ambíciou na dobré umiestnenie, ale asi dvadsať sekúnd po štarte nezvládol prejazd pravotočivou zákrutou, vymrštilo ho do vzduchu a po nekoordinovanom lete ho nedokázali zastaviť ani dva rady záchranných sietí. Mnohí si po sérii jeho kotrmelcov mysleli, že je vážne zranený či dokonca, že si z tohto pádu odnesie trvalé následky. Maier však zakrátko vstal, do kamery ukázal gesto, že je všetko v poriadku a zlyžoval do cieľa. O tri dni neskôr sa postavil na štart Super G. Už len to si zaslúžilo veľký obdiv, no svojmu príbehu dal pointu tým, že sa stal olympijským víťazom. A to ešte nebolo všetko, keďže o tri dni neskôr pridal druhé zlato v obrovskom slalome.
Ako Česi zarmútili Gretzkeho
Hokejový turnaj na olympijských hrách v Nagane 1998 bol nazývaný tiež „Turnaj storočia“, a to preto, že na ňom vôbec po prvýkrát mohli štartovať hráči z NHL. Svoje najlepšie možné tímy tak do Japonska poslali nielen Kanada s USA, ale aj silné európske krajiny ako Rusko, Švédsko, Fínsko či Česko. A boli to práve Česi, ktorí najskôr vo štvrťfinále poslali domov jedného z kandidátov na zlato mužstvo USA a potom v semifinále vyradili po výsledku 2:1 na samostatné nájazdy aj Kanadu. Zámorský tím bol nabitý hviezdami na čele s najlepším hokejistom všetkých čias Waynom Gretzkym, pre ktorého bolo Nagano prvou a zároveň aj poslednou možnosťou, ako získať olympijské zlato. Vo finále sa Česi, ktorí mali v kádri Dominika Hašeka, Jaromíra Jágra či kapitána Vladimíra Růžičku, stretli s Rusmi a o zlate napokon rozhodol jediný gól. V 49. minúte ho dosiahol netradičný strelec, obranca Petr Svoboda. Pamätným zostal aj návrat hokejistov do vlasti, a to najmä tlačová konferencia oslavujúcich hráčov a trénera Ivana Hlinku.
Posledný stojaci muž
Zlatá medaila austrálskeho šortrekára Stevena Bradburyho býva považovaná za najväčšie prekvapenie histórie zimných olympijských hier. Na hrách v Salt Lake City 2002 postúpil do finále na 1000 metrov vďaka tomu, že najskôr bol vo štvrťfinále jeden z jeho súperov diskvalifikovaný a potom v semifinále traja pretekári pred ním padli. Do rozhodujúcej jazdy tak druhý najstarší šortrekár v štartovom poli vstupoval ako najväčší outsider, čo si aj sám uvedomoval. Preto sa rovnako ako v semifinále rozhodol zvoliť taktiku, že pôjde o niečo pomalšie za ostatnými súpermi dúfajúc v ich zaváhanie. Rýchlokorčuľovanie na krátkej dráhe je totiž známe svojimi častými kontaktmi a hromadnými pádmi. Bradbury zaostával za štvoricou súperov už od prvého z deviatich kôl a postupne naberal stratu. V poslednej zákrute posledného kola však všetci štyria súperi bojujúci v tesnom kontakte o medaily spadli, čo uvoľnilo cestu k zlatu pre outsidera z Austrálie, kde nie sú zimné športy práve populárne.
Škandál v známkovaní
Súťaž krasokorčuliarskych športových dvojíc na olympiáde v Salt Lake City 2002 mala hneď dva víťazné páry. Podľa pôvodného známkovania rozhodcov skončila na prvom mieste ruská dvojica Jelena Berežná a Anton Sicharulidze, ktorí na striebornú priečku odsunuli Kanaďanov Jamie Saléovú a Davida Pelletiera. Hoci kanadský pár získal lepšie technické ohodnotenie, v konečnom dôsledku sa na prvú priečku dostali Rusi vďaka lepším známkam za umelecký dojem, hoci pokazili dvojitý axel. Tlak médií a verejnosti napokon prispel k tomu, že sa francúzska rozhodkyňa Marie-Reine Le Gougneová priznala, že úmyselne dala lepšie známky ruskému páru, aby na revanš ruský rozhodca potom v súťaži tanečných párov pomohol francúzskej dvojici. Hoci Le Gougneová neskôr svoje priznanie poprela, direktoriát rozhodol o tom, že aj pôvodne druhí Saléová a Pelletiere dostanú zlaté medaily. Po prvýkrát v histórii hier bol tak slávnostný ceremoniál zopakovaný a tento škandál v konečnom dôsledku viedol k zmene známkovania a zavedeniu nového objektívnejšieho systému.
Smrť v ľadovom togbogáne
Jeden z najsmutnejším príbehov olympijských hier je spojený s tréningovými jazdami sánkarov na olympiáde vo Vancouvri 2010. O život vtedy prišiel 21-ročný gruzínsky sánkar Nodar Kumaritašvili. Osudnou sa mu stala posledná šestnásta zákruta, keď vrazil do vnútornej steny zákruty, vymrštilo ho zo saní aj z dráhy a narazil do blízkej oceľovej konštrukcie. Napriek okamžitému zásahu záchranárov svoj boj o život prehral. Kumaritašvili pritom nebol v tobogane žiadny nováčik, jazdil preteky Svetového pohára. Ľadové koryto vo Whistleri však označovali za jednu z najnebezpečnejších tratí na svete, keďže je extrémne strmá a pretekári dosahujú rýchlosť aj viac ako 140 kilometrov za hodinu. Kumaritašvili mal havarovať pri rýchlosti 143 km/hod. K tragédii došlo deň pred otváracím ceremoniálom hier, počas ktorého vzdali gruzínskemu pretekárovi hold.
Mohlo by vás zaujať:
Uveril svojim snom, vyhral medailu a vytvoril olympijský rekord
Ľubomír Souček: Účasť na hrách je česť, víťazstvo je výnimočná vec
Hokejisti na iných nestačia. Chára hrá len za „drobné“
