Je to krajina, ktorá je taká obrovská, že ma 11 časových pásiem a život v európskej a ázijskej časti Ruska je diametrálne odlišný. Na to, aby ste ju spoznali, potrebujete niekoľko životov, no na to, aby ste si ju vychutnali, stačí chuť objavovať. Moskva či Petrohrad sú notoricky známe miesta, ale viete, kde hľadať najkrajšie časti Ruska? Vyberte sa na Sibír za nádherným Bajkalom a spoznajte aj kultúrny a historický Irkutsk, dedinku Listvjanka či mnoho iných zaujímavostí.
Transsibírskou magistrálou smer Bajkal
Cestovať po Rusku môžete viacerými spôsobmi a ak si dnes chcete namočiť nohy do legendárneho Bajkalu, stačí si kúpiť letenku z Moskvy do Irkutsku a onedlho ste tam. Bolo by to však ono? Nepatrí predsa len k cestovaniu po Rusku vlak so svojimi príbehmi? Lietadlo je pohodlné, ale na spoznanie ruskej duše sa predsa len viac hodí slávna Transsibírska magistrála. Nasadnite v Moskve na Jaroslavskom vokzale do vlaku a ten vás vezme priamo do Irkutsku, odkiaľ je to k Bajkalskému jazeru už len hodina cesty. Cesta z Moskvy až takmer k brehom Bajkalu nebude krátka, vo vlaku strávite niečo medzi 75 – 80 hodinami a hoci to znie nepredstaviteľne, uvidíte, že to ubehne rýchlejšie, než si viete predstaviť. Vlak pretína ruskú krajinu a za oknami sa odvíja fantastický dokumentárny film. V uličke vlaku si pripravte v samovare čierny čaj a sledujte, ako sa Rusko bude predvádzať. Za Moskvou ešte pretína mestečká či dedinky, tie sa neskôr stratia, krajina pozvoľna stúpa do Uralu a keď si všimnete biely stĺpik, to ste sa pozreli na hranicu medzi Európu a Áziou. Prejdete Jekaterinburg, Omsk, Novosibirsk či Krasnojarsk, pretnete mohutné rieky Volgu, Irtyš, Ob či Jenisej a tam za miliónom briez sa odrazu objaví Irkutsk. Ešte ste ani nedočítali Vojnu a Mier, ešte ste si nepripili stakančikom vodky s každým vo vagóne a odrazu vystupujete. Stálo to za to, však?
Vitajte na Sibíri
Ruská Sibír je lákavý kút sveta. Drsný, vzdialený, miestami brutálny so smutnou históriou, no je aj plný krásnej prírody, za ktorou sa sem oplatí cestovať. Na Sibír sa nechodí za mestami a ich atmosférou, no Irkutsk je príjemnou výnimkou. Toto mesto si vás podmaní, nielen pretože, že nosí hrdú prezývku „Paríž Sibíri“, ale aj preto, že v ňom objavíte niekoľko svetov. Irkutsk je totiž skladačka starých drevených domčekov, ktoré sa z roka na rok strácajú, cárskej architektúry 19. storočia, ale aj moderných štvrtí s reštauráciami či obchodnými centrami. Irkutsk to je kus histórie, ktorú by tu na „konci sveta“ čakal málokto. Prečo je toto miesto takým príťažlivým magnetom? Vyberme sa do jeho ulíc hľadať odpovede. Vlak z Moskvy zabrzdí v železničnej stanici, ktorá je spomienkou na koniec 19. storočia. Vtedy sa neznáme mesto transformovalo na jedno z najvýznamnejších miest Ruska. Prvý vlak tu dorazil v roku 1898 a Irkutsk sa vtedy zmenil. Jedna udalosť zmení tok dejín. Bol to sen ruského cára Alexandra III. a jeho syna, posledného cára Mikuláša II., aby sa naprieč obrovskou krajinou rozprestreli koľajnice, ktoré by prepojili Moskvu s Vladivostokom. Kam prišla železnica, tam prišiel život a aj Irkutsk je toho krásnym dôkazom. Je síce ráno, ale ulice pred stanicou žijú čulým ruchom. Vŕzga tu stará električka, otáčajú sa tu maršrutky s cestujúcimi, okolité bistrá servírujú raňajky, kávu a čaj a šofér postávajú pred svojimi taxíkmi čakajúc pasažierov. Kúsok za stanicou už stojíme na Glazkovskom moste pretínajúcom mohutnú rieku Angara. Ak by jej nebolo, zrejme by Irkutsk nikdy nevznikol.
Kde to všetko začalo
Práve na jej brehoch sa odvíja príbeh mesta a každý, kto ho chce spoznať, sa musí vydať týmto smerom. Rieky zohrávali pri osídľovaní Sibíri v 17. storočí dôležitú úlohu, pretože cesty, ako ich poznáme dnes, a o železnici nesnívali ani najodvážnejší rojkovia. Písal sa rok 1652, keď sem so svojou skupinou Kozákov prišiel Ivan Pochabov a neďaleko Angary postavil zimovisko, kde sa obchodovalo so zlatom či kožušinami. V 1661 tu Jakov Pochabov postavil ostrog, teda drevenú pevnosť a o 27 rokov neskôr obdržal Irkutsk mestské práva. Spomienkou na tieto udalosti je nábrežie a miesto, kde sa vlieva malá riečka Irkut do Angary. Založenie mesta pripomína socha Ivana Pochabova vo svojej kozáckej uniforme s puškou v ruke. Hrdo hľadí na mesto, ktorému pomaličky pomáhal vdychovať dušu a za ním si pokojne tečie Angara. Niekoľko ľudí sa prišlo prejsť nábrežím, iní hľadia na Moskovskú bránu či hľadajú vstup do Katedrály zvestovania. Práve ona dnes patrí medzi symboly mesta a ak si chcete pozrieť len jednu jedinú pamiatku, nech je to toto miesto. Kto vie, ako by vyzerala, ak by v 17. storočí nevyhorela, no aj dnes pôsobí príťažlivo. Jej telo je potiahnuté zvodným sibírskym barokom, ktoré vzniklo práve v týchto končinách. Architekti vzali barokové predstavy z Ukrajiny, budhistické detaily lokálnych Burjatov, všetko premiešali a vznikol nový štýl. Interiér katedrály je akýsi primalý, ale steny zdobia krásne fresky a pred nimi počuť pukať tenučké sviečky. Sovietska doba bojovala proti viere, a tak premenila katedrálu na pekáreň, no, našťastie, ju nezničili. Obrovský priestor vedľa katedrály patrí sovietskym pamätníkom. Má ich každé mesto v Rusku. Čím väčšie mesto, tým okázalejšie pamätníky, no aj v malých mestečkách nájdete aspoň stĺp, stélu či tabuľku. Všetky pamätníky v sebe spájajú tragédiu druhej svetovej vojny. Spoločná stigma krajiny je tak stále živá a tak sa tu mnohí zastavia pri večnom ohni. Vence z umelých kvetov, červené hviezdy, mená tých, ktorým nezmyselná vojna ukradla život a zopár čiernobielych fotografií. Na všetko dozerá Kostol Krista Spasiteľa s pôdorysom lode.
Drevenice, dekabristi aj Lenin
Centrum irkutského života je veľká tržnica v strede mesta. Niektoré jej časti sú kryté, no najviac života sa odohráva vonku pod šírym nebom. Nie celoročne, pretože počas zimy tu na Sibíri klesá teplota bez problémov na mínus 30 – 40 stupňov. Hlavné ulice Irkutska lemujú dnes už často moderné domy, ale sem-tam sa stále objavia drevené fasády pripomínajúce to, ako mohol Irkutsk kedysi dávno vyzerať. Šum trhoviska sa rozlieva ulicami dávno predtým, než sa v ňom človek ocitne. Predávajú tu všetko z blízkeho i ďalekého okolia. Ženy sedia pri svojich stánkoch a ponúkajú čerstvé syry, mlieko, kýble voňavého tvarohu, koláčiky, sirniky, bliny plnené džemom, domáci lekvár, nazbierané čučoriedky, maliny, lesné jahôdky, bylinky aj bylinkové čaje z neďalekého Bajkalu. Vôňu trhoviska poznačia sušené ryby od maličkých kúskov až po väčšie bajkalské ryby. Staré drevenice pripomínajú v Irkutsku staré, takmer zabudnuté časy. Boli tu ešte predtým, než sa v krajina rozprestrela červená zástava Sovietskeho zväzu a hoci ten padol, domčeky tu zostali. Mnohé sú síce zjazvené, rozpadávajú sa, no odolávajú času a kým budú v meste stáť, to bude mať svoju starobylú dušu. Je ľahké ich nájsť, stačí sa v centre vydať do bočných uličiek a oni si vás nájdu samé. Nielen tie, ale aj vznešené rezidencie poznačené kultúrnosťou cárskeho obdobia majú čo povedať. Tá najkrajšia patrila aristokratickej rodine Volkonských a Trubeckých. Obe rodiny postihol rovnaký osud, taký typický pre aristokraciu mesta. Irkutsk sa totiž v prvej polovici 19. storočia stal miestom vyhnanstva pre tých, ktorí sa vzbúrili voči autorite cára Mikuláša I. Nazývali ich dekabristi, cár ich tvrdo potlačil a viac než 600 mužov muselo opustiť komfort Petrohradu a odísť na koniec sveta, kde zima zabíjala viac než chrípka. Čo čert nechcel, dekabristi zmenili Irkutsk na kultúrne mesto, pretože v zlatom období sa tu objavili básnici, vedci, profesori, herci, literáti, spisovatelia, umelci či maliari a Irkutsk sa stal Mekkou bohémov a vzdelancov. Sovietsky režim ho premaľoval do šedivých farieb a najvýraznejšou spomienkou je obrovská socha večne živého Lenina. Hľadí do diaľky so vztýčenou rukou, no budúcnosť je už niekde úplne inde. Pár stoviek metrov od Lenina sa dnes rozlieva moderná štvrť Kvartal 130. Na zrekonštruovanej ulici vás vítajú bary, podniky s kvalitným pivom, vínom, vodkou, reštaurácie, predajne suvenírov a napokon aj nákupné centrum. Kvartal 130 je magnetom pre mladých, ktorí sa sem chodia prechádzať a kde chcú byť videní. Vstup do štvrte stráži „Babr“, ikona Irkutsku. Babr je symbolom Irkutsku a predstavuje sibírskeho leoparda v miestnom jazyku. Nikto neodíde z mesta bez fotky s babrom. Podvečer si už len stačí sadnúť na skvelý boršč, pelemeni so smotanou, údeného omuľa, zapiť to stakančekmi vodky a Irkutsk sa vám dostane pod kožu.
Sibírsky skanzen
Medzi Irkutskom a dedinkou Listvjanka na brehu Bajkalu leží Taltsy, skanzen sibírskej tradičnej architektúry. Je krásnym kamienkom sibírskej mozaiky a jeho poloha priamo na brehu Angary je viac, než čarovná. Angara sa od Bajkalu oddelí za Šamanovou skalou a ďalej už tečie ako mohutná rieka prinášajúca život. Kým Irkutsk je sibírske mesto, tu v Taltsy si dokážete predstaviť to, ako mohli tieto končiny vyzerať v dobrodružných časoch 17. – 18. storočia, teda v dobe, keď tu prichádzali prví ľudia snažiac sa premeniť nehostinný kraj s divokou prírodou na svoj domov. Naokolo sa rozutekali neodmysliteľné brezy a z krajiny sa vynorí ostrog, drevená pevnosť, v akej kedysi dávno na začiatku tohto príbehu žili Kozáci. Hradby vytvorili z hrubých kmeňov stromov a keď vojdete dnu, pozrie sa na vás nádherný Kazanský kostol z roku 1679. Je najstarším na Sibíri a dodnes sa používa“ hrdo povie Vasilij, potomok Kozákov, ktorý sprevádza areálom. „Keď sú dôležité sviatky, ľudia prichádzajú a hoci sa dnu zmestí len niekoľko z nich, ostatní stoja vonku,“ dodá. Nájsť v týchto končinách stavby zo 17. storočia je skôr unikátom. Skanzen má svoju školu, drevenice s krojmi, svadobnými šatami, kožušinami, nájdete tu kuchyňu, pece a neubránite sa pocitu, že niečo podobné vidíte aj v našich skanzenoch. Slovanský element sa tu jednoducho nedá zaprieť. Najkrajším zážitkom Taltsy je malé múzeum, kde už čaká štvorica mladíkov s kozáckymi piesňami na perách. Čakajú, kým návštevníci vojdú do prítmia a spustia nádherné piesne. Zatvoríte oči a cestujete v čase. Tieto isté piesne tu zneli v dobách, keď sa rúbali prvé stromy na stavbu dreveníc, keď sa ešte netušilo, či sa tu bude dať žiť. Sú krásne, majú potenciál lomcovať telom s dávkou zimomriavok. Medzi najobľúbenejšie miesta v skanzene patrí aj tradičná reštaurácia s lokálnymi špecialitami ku ktorým sa podáva jemne alkoholický nápoj z medu zvaný medovucha.
Brána k Bajkalskému jazeru
Z Irkutsku je to k brehom Bajkalského jazera necelých 60 kilometrov, teda niečo okolo jednej hodiny. Za túto hodinu sa zmení všetko. Stratí sa mesto, objavia sa husté lesy, neskôr pribudnú brezy a napokon sa v diaľke zaleskne breh legendárneho jazera, ktoré je najznámejším v celom Rusku. Bránou k Bajkalu je dnes malá dedinka menom Listvjanka, ktorá sa v lete mení na zaujímavé letovisko. S koncom letnej sezóny sa ponorí do ticha a v zime je v obkľúčení snehu a ľadu. Listvjanka má svoje dve tváre. Tou prvou je nábrežie, kde vyrástlo niekoľko hotelov, súkromných ubytovaní či reštaurácií, a druhou je vidiecka duša na okraji dedinky, kde dodnes nájdete drevený kostol sv. Mikuláša, cintorín a staré domčeky s domácimi a farebnými okenicami. Tieto dva svety sa tu krásne prelínajú a bola by škoda, spoznať len jeden z nich. Promenáda je príjemne živé miesto. Domáci dovolenkári snáď zo všetkých kútov Ruska si prišli užiť niekoľko dní na Bajkale tak ako za starých čias, keď nad Ruskom levitoval Sovietsky zväz. Miestami sa dokonca zaplnila aj pláž, no vo vode je len hŕstka ľudí. Bude to tým, že Bajkal je stále pomerne chladným jazerom a jeho teplota sa aj v lete pohybuje v jednociferných číslach. Namočiť nohy si príde veľa ľudí, no nie každý sa napokon odváži ísť si zaplávať. Aj napriek tomu máte z tohto miesta prímorskú atmosféru. V blízkom hoteli sa všetko schyľuje ku svadbe, a tak vonku pred luxusnými autami pobehuje partia mladíkov s pohármi šampanského v ruke.
Plavba krásnym jazerom
Byť na Bajkale a nenasadnúť na loďku, aby ste si mohli pozrieť jazero aj z inej perspektívy by bola poriadna škoda. Z prístavu odchádzajú loďky v pravidelnom intervale, a tak si stačí vybrať to, na čo máte chuť. Krátka plavba so zakotvením v tajomnej zátoke alebo niekoľko hodinové plavby jazerom? Posledné zatrúbenie, kapitán s modrobielou čapicou a vyrážame! Bajkal je obrovský a svojím spôsobom sa naozaj podobá na more. Keď sa nad hladinou vznáša jemný opar, nevidno na druhý breh, a tak si nikto nevie predstaviť, aké je jazero skutočne veľké. Pri krásnom počasí sa však v diaľke rysujú kopce. Tam leží Burjatsko. Zaujímavý ruský región, kde žijú ľudia pripomínajúci Mongolov či Kirgizov so šikmejšími očami a ktorí dodnes neopustili svoje tradičné predstavy o náboženstve prepletené šamanizmom. Tam sa zastavil čas a to je na tom krásne. Bajkal nie je obyčajným jazerom, ale skrýva v sebe niekoľko prvenstiev či superlatívov. Všade sa dočítate, že je najhlbším jazerom sveta vďaka svojej hĺbke okolo 1642 metrov a mnohí na neho ukážu prstom aj pri informácii o najstaršom jazere sveta. Bajkal sa rád popýši aj tým, že jeho voda patrí k najčistejším na svete a domáci z neho dodnes pijú. Samozrejme, nenaberajte si vodu priamo v Listvjanke, ale keď budete v malej, tichej zátoke, budete fascinovaní tým, aká je táto voda priezračná. Mnohí sem vyrážajú aj počas zimy. Hladinu ukryje hrubý ľad a dokonca sa na ňom vytvoria cesty, po ktorých sa dá premávať autami. Kde toto zažijete? Bajkal je takou celoročnou destináciou, hoci tvrdá sibírska zima určite nie je pre každého. Loďka sa plaví tichou hladinou a keď sa zapozeráte do diaľky, občas si všimnete, že z vody vykukne malá hlava. Človek by si pomyslel, že možno ide o ryby, ale nie je to tak. Bajkalské jazero je domovom pre bajkalské tulene nerpy. Dnes sa už úplne presne nevie, ako sa do jazera dostali, ale sú unikátom miestnej fauny. Vedci sa domnievajú, že aj dnes ich v celom jazere ešte žije okolo 100-tisíc, no ak budete vidieť dve či tri, tak budete mať šťastie. Ak by sa vám to náhodou počas plavby nepošťastilo, nezúfajte, skočte do Múzea Bajkalu, kde ich budete tiež vidieť na vlastné oči.
Vôňa bajkalských rýb
Centrom dnešnej Listvjanky je neveľké trhovisko s lokálnymi, tradičnými produktmi, údenými rybami, ale aj suvenírmi či darčekmi. Trhoviská sú v ruských mestách akýmsi portálom v čase aj priestore. Stačí prvý krok a ovanie vás nádherná, podmanivá vôňa rýb. Aj keby ste na ne nemali chuť, o chvíľku si z nich kupujete, pretože odolať sa jednoducho nedá. Najtradičnejšou rybou Bajkalu je omuľ. Nevyskytuje sa nikde inde na svete, a preto je tým najlepším jedlom, ktoré by tu mal každý ochutnať. Omule predáva skoro každý. Maličké, stredné aj väčšie kusy a rozdiely medzi nimi sú v rádovo desiatkach rubľov. Kúpime si stredne veľký kus a dáme si ho hneď na trhovisku. Neuveriteľne chutí. Akoby sa v ňom spájala chuť čerstvého pstruha s lososom. Zahryzujeme si k nemu čerstvý chlieb a mám pocit, akoby som jedol najlepšie jedlo celého Bajkalu. Ak niekde vedia ako údiť ryby, tak je to práve na tomto mieste. Okrem voňavých rýb vám do nosa udrie aj príjemná vôňa byliniek na čaj typických pre Bajkal. Predavačky vám ochotne porozprávajú ich príbeh, vysvetlia, kam ich chodia zbierať a na čo ktoré bylinky slúžia. Medzi najznámejšie a najunikátnejšie patrí Sagandailja, ktorú nazbierali na Sajanských lúkach neďaleko od brehov Bajkalu. Zaujmú aj drevené výrobky, ruské suveníry, medovina, no svoje majú čo povedať aj okolité podniky s jedlom. V obrovských kotloch sa pripravuje ryžový plov a aby to bolo autentickejšie, robia ho tu Tadžici presne tak ako boli zvyknutí zo svojho stredoázijského domova. Život je tu podvečer, keď sa zaplnia podniky, ľudia sem prichádzajú na pivo a na grilované či údené ryby. Toto je vôňa, ktorú si z Bajkalu budete pamätať aj dávno po tom, ako sa vrátite domov.
Tajomné príbehy Burjatov
Pár kilometrov za Listvjankou leží tajomná Šamanova skala. Maličký kúsok kameňa dvíhajúci sa nad hladinu na mieste, kde sa mohutná rieka Angara vylieva z Bajkalu a smeruje do Irkutsku. Do Bajkalu sa vlieva cca 330 riek, no len jedna jediná z neho odchádza. Podľa starej legendy hodil do Bajkalu skalu muž, aby zabránil svojej dcére Angare odísť z jazera za svojim milovaným mužom menom Jenisej. Kedysi sa dokonca priamo na skale odohrávali šamanské rituály a Burjati používali skalu aj ako súdny dvor. „Previnilého človeka doniesli na skalu, nechali ho tam cez noc a ak sa na nej objavil aj ráno, bol nevinný. Ak bol vinný, voda ho potrestala,“ hovorí Jelena, rodáčka z neďalekého Irkutsku. Nad jazerom sa vznáša jemná hmla, ktorá sa obtiera o skalu a pohlcuje do seba malé rybárske loďky. Vďaka tomu získa scéna neopísateľnú magickú atmosféru. Na opačnom brehu rieky Angara sa pod pahorkom krčí niekoľko domov a telegrafické stĺpy. Rybári na svojich loďkách chytajú ryby a život sa tam zastavil. Tým miestom je Port Baikal, dôležité miesto, odkiaľ chodia trajekty do Listvjanky a odkiaľ vyráža aj známa Krugobajkalská železnica. Kedysi dokonca vlaky aj pasažierov cez jazero prevážali ľadoborce. Ten väčší menom Bajkal však neprežil občiansku vojnu a dnes je potopený niekde na dne jazera a menší menom Angara stojí na okraji Irkutsku ako múzeum. Akoby tu na Bajkale malo všetko svoj zaujímavý príbeh. Ak si chcete z Bajkalu vychutnať viac, vyberte sa na sever o ostrovu zvanému Olchon. Z burjatského jazyka to znamená „malý les“, pretože z neveľkého ostrova zhltnú lesy takmer tretinu. Olchon je unikátnym miestom. Je najväčším ostrovom celého Bajkalu a ukrýva v sebe skalu zvanú Šamanka, ktorá patrí k symbolom jazera. Aj tu sa podobne ako pri Listvjanke odohrávali šamanské rituály Burjatov. Podľa ich mytológie na ostrove sídlili desiví duchovia Bajkalu. Ducha menom Chan Choto Babaj sem zoslali samotní bohovia a usadil sa priamo v skale Šamanke. To preto sa Burjati skaly boja a hoci ju uctievajú, nechodia priamo na ňu. Je to krásne miesto na konci sveta. Vychutnajte si tu drevenice, pokoj, unikátnu atmosféru miesta, kde prišla elektrika len pred 15 rokmi, nechajte sa zlákať na Pozy, burjatské taštičky plnené mäsom a zaspávajte pod oblohou posiatou hviezdami, ktoré sa zrkadlia na Bajkale. Toto jazero bude tým najväčším ruským zážitkom!
Zíde sa vedieť:
Na cestu do Ruska potrebujete vízum, takže si ho vybavte vopred. Rusko začalo aj s vydávaním elektronických víz a hoci ich pandémia zastavila, určite sa k tomu vrátia.
Pre našinca je Rusko lacnejšie ako pred rokmi, keď ste za 1 euro dostali okolo 40 rubľov. Dnes za to isté euro dostanete cez 80 rubľov, a tak za svoje peniaze môžete zažiť viac.
Naplánujte si návštevu Bajkalského jazera po železnici a príďte do Irkutsku Transsibírskou magistrálou. Cestou si môžete pozrieť známe ruské miesta, akými sú Jekaterinburg, Omsk, Novosibirsk či Krasnojarsk. V každom z nich sa oplatí zastaviť a vychutnať si jeho atmosféru.
Ochutnávajte ruskú kuchyňu v malých, rodinných podnikoch. Pripravia vám tam tradičné jedlá ako pelemeni, pirôžky, boršč, soľjanku či uchu. Na brehu Bajkalu si doprajte údené ryby a ak chcete, skúste tradičné burjatské jedlo, zvoľte si Pozy.
Vedeli ste, že Transsibírska magistrála a tieto končiny sa prepletajú aj s príbehmi československých legionárov? Aj oni kráčali týmito miestami a pri kláštore Znamenskij nájdete dokonca sochu Kolčaka.
Ak máte dobrodružnú povahu, príďte na Bajkal v zime. Všetko bude zamrznuté, pod ľadom a na ľade budú cesty, po ktorých sa môžete preháňať na špeciálnych autách. Rozprávková, no drsná krajina.
Ubytovať sa v Listvjanke nie je žiaden problém. Môžete si vybrať hotely, apartmány alebo dokonca ubytovanie u domácich, kde máte k svojej izbe aj kus ruskej duše. Niektoré ubytovania majú aj pravú ruskú saunu a to je niečo, čo rozhodne chcete skúsiť.
Zaujímavým miestom v okolí Bajkalu je aj Ulan Ude, kde nájdete dodnes stáť obrovskú hlavu Lenina. Ulan Ude má v sebe kus burjatskej histórie a ak vás tento takmer zabudnutý národ zaujíma, toto miesto neobíďte.
Zaujíma vás história Bajkalu? Navštívte Bajkalské múzeum, ktoré patrí dokonca medzi najmodernejšie v Rusku. Pomyselná ponorka vás vezme až na dno jazera, mikroskopmi preskúmate aj tie najmenšie živočíchy a stretnete sa aj s tuleňmi.
RUSKO
Rozloha: 17 098 246 km2
Obyvateľstvo: 146 170 000
Zriadenie: federácia na čele s prezidentom (prezident: Vladimir Putin)
Zloženie obyvateľov: 81 % Rusi, 4 % Tatári, 1,5 % Ukrajinci, 1,1 % Baškirovia, 1 % Čečenci
Náboženstvo: kresťanstvo 73 %, bez vyznania 15%, islam 10%
Jazyk: ruština
Mena: ruský rubeľ
HDP: 10 115 USD/osoba
Hlavné mesto: Moskva
Ďalej od autora ponúkame:
Kuala Lumpur. Symbol modernej Malajzie
Nepál. Krása pod himalájskymi pahorkami
Uzbekistan: Rozprávka Hodvábnej cesty
