Ich spoločná šou Boris a Brambor si získala postupne úspech, pričom určite ju fanúšikovia uvidia už čoskoro na verejnoprávnej RTVS. V našom exkluzívnom rozhovore Boris Valábik (35) odhaľuje aj trinástu komnatu života hokejistov, ktorou sú samovraždy a psychické zdravie športovcov.
NIE SME BULVÁR, ŠPORTOVCI NÁM VERIA
Dlhšie sme vás s Mariánom Gáboríkom nevideli na televíznej obrazovke, pokračuje vaša šou Boris a Brambor na obrazovkách verejnoprávnej RTVS?
Začína športový kanál, debaty čisto na športové témy nám pasujú a vrátime sa ešte pred koncom roka 2021, potom pokračuje aj budúci rok. Nezmizli sme, pokračujeme, tešíme sa z toho. Zatiaľ nechcem prezradiť hostí, lebo táto doba robí silné zmeny a nič nechcem predbiehať.
Máte problém dotiahnuť do relácie vašich bývalých hokejových spoluhráčov, z ktorých si často robíte žarty či vyberáte pikošky zo súkromia. Už niekto odmietol účasť v šou Boris a Brambor?
Nepamätám alebo ani neviem o tejto reakcii. Úprimne, nie sme žiadny bulvár a chalani vedia, čo od nás môžu očakávať, ale hlavne sú to športovci ako aj my, boli v jednej kabíne, pohybovali sa v športových kruhoch. Od bežných moderátorov je toto naša výhoda, avšak skôr sa chceme zamerať na menej známych ľudí so zaujímavými príbehmi. Pre mňa je motivujúci fakt, ak si niekto pozrie epizódu a povie: fúha, toto bolo dosť dobré!
Asi sa zhodneme, že ľudí dnes nezaujíma dlhé rozprávanie o hokejovej taktike, no veci zo zákulisia či osobného života, ktoré viete pekne vytiahnuť pred kamery. Tkvie v tomto úspech vašej šou?
Budeme vysielaní na športovom kanáli, teda prioritne sa bude šport očakávať. Ja som písal knihu, kde som bol maximálne otvorený a s Bramborom sme boli otvorení i úprimné v podcaste. Brambor v mojej knihe nebol. Takže ide len o otvorené rozprávanie o tom, čo sme prežili. To je dobré mať aj od hostí. Ak sa niekto zdráha otvoriť, tak to cítim a potom to nie je autentické. Samozrejme, ľudia toto prekuknú, že niekto chce byť za pekného. Málokedy sú športovci úzkoprsí, no nastupuje fenomén dôvery voči moderátorovi a v tomto nás berú športovci ako jedného z nich. Ľudia sa chcú zabaviť, zasmiať a nemusí to byť len pikantné či bulvárne. Je fajn, ak sa niekto zdôverí práve nám a to sú najlepšie časti ako časti s Tomášom Kopeckým, Marcelom Forgáčom, Petrom Bondrom alebo Jánom Lašákom. Pritom neboli všetko len pikantné veci.
Ktorá časť mala úspech bez pikantného náboja z tých, ktoré ste vymenovali?
Peter Bondra nám krásne opísal momenty, keď sa dostáva z vlastnej hernej minikrízy. Pozeral si svoje videá zápasov a takýmto spôsobom si pripomínal pozitívne veci ako vie dať gól či robiť správne veci na ľade. Takto tých ľudí nikto nepozná a nemusí to byť len bulvár typu kto, kedy, s kým niečo mal. Máme špeciálny produkt s prirodzeným charakterom, akoby sa rozprávame pri pive s naším hosťom, čo si, samozrejme, chceme zachovať.
Kto z vašej dvojice sa lepšie vžil s televíznymi kamerami a je, takpovediac, ryba vo vode?
Brambor sa určite cíti lepšie než ja. Ja každú kameru ignorujem v hocakej relácii, čo je najlepší recept a nerobím silené úsmevy. Marián je podľa mňa viac otvorenejší, má dar mať rád kameru a ona jeho. Sú pozitívne ohlasy, ako sa vyšvihol, lebo si dobre pamätáme natáčanie prvej časti, kde bolo cítiť amaterizmus nás oboch.
NAJKRAJŠIE VIANOCE VĎAKA DCÉRKE VIKTÓRII
Tešíte sa na Vianoce či tento sviatok ignorujete?
Za posledné roky som sa nikdy netešil ako teraz, pretože sa mi narodila dcérka Viktória. Som veriaci človek, no tie uplynulé sviatky vo mne nevyvolali detskú radosť i rozplynulo nadšenie, že vôbec môžem byť doma, lebo od 17 do 31 rokov som vždy mal hokejové povinnosti. S manželkou sa extrémne tešíme, ako sa desaťmesačná maličká bude tešiť zo svetielok i darčekov. Jednoznačne to bude niečo iné, no krásne a nádherné.
Ako ste si zvykli na rodičovské povinnosti, novopečení otcovia vraj majú najväčší problém s nočným spánkom. Je to u vás rovnako?
Trochu inak to máme doma, lebo dokonca by som bol rád s Viktóriou, no nemôžem byť. Zatiaľ s manželkou a malou nespávam posledné dva mesiace, pretože začala viac vnímať a po prebudení je dobré, ak tam nie som. Manželka ju ešte vie upokojiť, no pri mne to nejde a má v mysli, že je ráno, nahlas sa smeje a chce sa hrať.
A vy určite súhlasíte a idete sa s dcérkou hrať aj o tretej v noci?
Nie, urobil som ústupok, no je to pre mňa fantastický pocit vidieť, ako sa malá zo mňa teší, hoci na druhej strane žena nie je nadšená, pretože je ju náročnejšie potom uspať. Hlavne mám veľa času, aby som s dcérkou mohol byť. Pán Boh to tak zariadil, že vidím jej prvé kroky, úsmevy a radosti. Od konca kariéry som nemal toľko dlho doma ako teraz, som z toho skutočne nadšený.
Verejnosť si nevie dobre predstaviť, čo si musí vytrpieť profesionálny hokejista počas Vianoc. V NHL ste mohli o skutočných Vianociach iba snívať pre zápasovú vyťaženosť?
Za mojich čias boli v AHL i NHL dva povinné dni voľna, teraz sú to už tri. Samozrejme, ak sa hralo 26. decembra, tak 25 bol tréning a prakticky to bol iba jeden deň. Pre mňa to bolo najťažšie obdobie celej sezóny po psychickej stránke, pretože to bol rovnaký zápas o dôležité body ako napríklad 4. novembra. Bolo náročné sa mentálne pripraviť na zápas, ale Štefan už nebol pre mňa silný sviatok, ale minimálne komplet voľno od hokeja 23. až 25. december by som bral. Myslím, že tak to je v zámorí momentálne nastavené. To sú obete, ktoré si verejnosť neuvedomuje, ale športovci ich prinášajú.
JE NORMÁLNE MAŤ PSYCHICKÉ PROBLÉMY
Počas novembra ste vyzerali pre jedinečné fúziky vraj ako nemecký starodávny pornoherec. Týmto gestom pre podporili movember, čo je svetová aktivita športovcov v boji s rakovinou prostaty či semenníkov. Podarilo sa upozorniť na tento problém v spoločnosti?
Obaja spoločne s Bramborom sme si dobre uvedomovali, ako vyzerajú naše tváre, no bolo to pre dobrú vec. Je to súčasť kampane prevencie voči rakovine, ale v poslednom období dôležitý boj s mentálnym zdravím a doslova prevencií voči samovraždám. Tento rok sme poukázali na potrebu prevencie, pretože je úplne normálne, ak sa niekto cíti vnútorne zle a má psychické problémy. Na Slovensku je táto téma veľké tabu, no vo vyspelom svete sú návštevy psychológov bežnou súčasťou úspešného človeka. Má toho veľa v práci, v rodine, každý deň chce byť produktívny a títo ľudia sú pre mňa vzory, lebo si nájdu čas a idú tam, keď majú vnútornú potrebu. Slovensko má zaužívanú predstavu, že len slabí ľudia hľadajú psychológa, no opak je pravdou.
Dobrovoľne ukončiť vlastný život nie je podľa vás prejavom totálneho zúfalstva?
Samovražda nie je pre mňa hrdinstvo, pričom sám seba považujem za tvrdého chlapa a celý život to v podstate dokazujem, lebo sa nebojím načrieť psychicky a fyzicky do svojich síl. Tento moment je o zodpovednosti nie už voči sebe, ale voči svojej rodine. Okej, ja si ukončím život, odoberiem si problém, ale moji blízki musia znášať šialene väčšie utrpenie. Samozrejme, nechcem nikoho súdiť. Je to veľká téma, o ktorej sa treba rozprávať a aj preto som do akcie „movember“ sám išiel.
Športovou verejnosťou otriasla samovražda Dušana Pašeka mladšieho. Nemyslíte, že by každý klub na Slovensku mal mať vlastného tímového psychológa?
Nechcem nič hodnotiť, ale stopercentne sa dalo samovražde Dušana Pašeka predísť. Povinnosťou našej spoločnosti je takýmto tragédiám mladých ľudí predchádzať. A ohľadom psychológa by bolo jednoduché hodiť všetko na kluby. V slovenských podmienkach každý jeden športový klub, obzvlášť hokej bez veľkých zárobkov, udržať pri živote aj bez starostlivosti o mentálne zdravie je náročné. Manažéri nemajú tie peniaze, ktoré by radi dali hráčom a ja tvrdím, že naša slovenská extraliga je najťažšia na svete v pomere kvalita verzus finančné ohodnotenie. Za tým si stojím, lebo poďme za hranice do Maďarska, Rakúska či aj na Ukrajinu. Tam sú mnohokrát hráči viac ocenení ako na Slovensku, no nájdu sa svetlé výnimky a tie slovenská verejnosť vníma za nadštandard. To sú jeden-dvaja z klubu a ostatní hráči zarábajú peniaze, ktoré by si inak zarobili v hocakej podpriemernej práci na Slovensku. Hokej ich neuživí do konca života, ak hrajú 16 rokov slovenskú extraligu.
Mal by prevziať viac úloh na seba štát, aby šport patrili medzi priority našej spoločnosti?
Podpora od štátu, ktorý berie od revolúcie šport ako niečo nedôležité. Vidíme aj teraz, že je na periférii záujmu elít a vždy sa peniaze škrtajú ihneď zo športu. Nebolo by rozumné aj pre tieto smutné momenty v našom hokeji tlačiť na kluby, aby mali svojho psychológa. Šport nie je len zábava, no spôsob, ako vychovávať lepších ľudí, nech si o mne myslí, kto chce, čo chce. Neexistuje žiadne odvetvie, ktoré by prirodzenou cestou tak formovalo deti ako je šport.
Nežijú súčasní slovenskí hokejisti v peknej bubline, no nie sú s platmi žiadni frajeri. Neboli by na čase odtajniť ich platy pre verejnosť, lebo nie je brutálna výsada byť hokejistom na slovenských ľadoch?
Po finančnej stránke to nie je výsada, ale dokázali niečo, čo pred ním stovky až tisícky detí nedokázali. Napriek nezáujmu štátu o šport je ešte stále fascinujúce, akú hokejovú kvalitu fanúšikom ponúkame.
Aký je odkaz Borisa Valábika pre čitateľov nášho časopisu BREAK?
Buďte vďační za čas strávení s rodinou, lebo to nie je úplná samozrejmosť. Na dobré sa ľahko zvyká, každý človek to berie za zvyk a normu, že hlavne počas Vianoc strávi čas s rodinou. Preto vážte si tento magický čas počas Vianoc, to vám prajem z celého srdca.
Mohlo by vás ešte zaujať:
Ako sa darí slovenským hviezdam v KHL?
Peter Sagan pobláznil slovenských fanúšikov
Železný muž za oponou Oktagonu
