Nejde tu len o šedivú krajinu bývalého Sovietskeho zväzu, ale dokonalú rozprávku pretkanú príbehmi Hodvábnej cesty. Boli totiž roky, keď bol Uzbekistan nielen dušou, ale aj srdcom najlegendárnejšej cesty tejto planéty a v tieni krásnych mešít, palác či medries sa tu stretával celý svet. Národy, civilizácie, koreniny, karavany naplnené bohatstvom aj dobyvatelia sveta. Uzbekistan patrí k najväčším a najpríjemnejším prekvapeniam celej Ázie!
Bazár Čorsu a najstarší Korán
Taškent je síce hlavným mestom dnešného Uzbekistanu, ale história mu nenadelila toľko krásnych pamiatok ako Chive, Buchare či Samarkandu. V jeho uliciach sa mieša nedávna sovietska minulosť v podobe panelákov, ošarpaných sídlisk, starých áut, ale aj orientálna krása Strednej Ázie, ktorá k sebe prilákala za tie roky nejedného dobrodruha. Sem-tam sa vystrčí minaret mešity, čajovňa alebo podnik s niekoľkými drevenými lavicami, kde sa griluje mäso priamo pod stromom. Taškent má niekoľko tvári. Za tou najkrajšou treba ísť do starého mesta, kde stojí na vŕšku Piatková mešita so svojimi kupolami a medresa Kukeldaš, kam stále po všetkých tých rokoch prichádzajú žiaci ako káže tradícia. Už od medresy sa začína širokou ulicou rozprestierať bazár, ktorý sa zbieha až pod krytú strechu. Desiatky stánkov stoja vedľa seba a všade sa predáva. Toľko farieb, hlasov či zvukov na jednom mieste človek len tak ľahko nenájde. Bazár Čorsu je krajší ako som si ho dokázal predstaviť. Dievčatá a ženy s úsmevom ponúkajú zeleninu alebo ovocie. Dedko sedí za nízkym stolom plným bronzových kanvíc, ktoré ho takmer celého zakrývajú. Pri zlatých kolesách miestneho chleba sa háda dvojica mužov a malý chlapec s vypätím všetkých síl tlačí pred sebou škrípajúci vozík. Do toho sa cez strechu dostávajú slnečné lúče a osvetľujú zvírený prach. Práve oni dodávajú tomuto miestu akési pozlátko histórie. Ak niekto nikdy nezažil chaos stredoázijského bazáru, nebude si ho vedieť predstaviť. Všetky tie vône, hlasy, tváre, úsmevy, všetko to zjednávanie, ochutnávanie a krátke, neformálne rozhovory s predavačmi. Toto sú presne tie miesta, ktoré vám napokon doma budú chýbať. Čorsu je ako obrovský organizmus prepletený uličkami a keď už si myslíte, že odchádzate, opäť vás jedno z jeho chápadiel stiahne nazad, aby vám ukázalo ďalšie zákutie naplnené exotikou. Ani neviete ako a v batohu si odnesiete balíček sušených marhúľ, pistácie, oriešky, granátové jablká, strapec hrozna a kopec ďalších chutných drobností.
Čorsu je lákadlom Taškentu, no stačí prejsť kilometer, možno o kúsok viac cez staré, takmer zabudnuté uličky, kde sa zastavil pred desiatkami rokov čas a ocitnete sa na okázalom námestí Chošt Imom. To je výkladnou skriňou Taškentu, pretože kam sa pozriete, vidíte krásu so šmrncom Orientu. Na jednej strane stojí medresa Barakchon zo 16. storočia, oproti nej sa dvíha Piatková mešita s vysokými minaretmi a krásnymi, drevenými, vyrezávanými stĺpmi a niekde medzi oboma stavbami sa nenápadne krčí Moje Mubrak ukrývajúca poklad. Nie, nečakajte tu zlato, šperky ani drahokamy, ale ak sa vyzujete a nazriete dnu, pred očami sa objaví najstarší Korán na svete a pre moslimov tak Moje Mubrak dostane punc obrovskej posvätnosti. Je písaný na koži, čierna kaligrafia je pietne vtlačená do jeho strán a sleduje ho strážnik. Aj napriek tomu, že Taškent nie je o pamiatkach, bude sa vám tu páčiť. Jeho tvár navždy zmenilo obrovské a ničivé zemetrasenie z roku 1966, ktoré zhltlo takmer celé staré mesto a viac než štvrť milióna ľudí sa ocitlo bez domova. Sovieti sa spojili, vyslali sem tímy ľudí a Taškent vstal z popola, čím sa stal jedným z najmodernejších miest vtedajšej Strednej Ázie. Ak chcete zažiť niečo unikátne, vyberte sa do podzemia a objavte taškentské metro. Už na prvý pohľad vám udrie do očí to, že sa mimoriadne nápadne podobá na slávne moskovské metro a v tomto prípade zdanie neklame. Niektoré stanice sú ako malé paláce ukryté pred slnečným svetlom. Stačí polhodinka a uvidíte tie najkrajšie a napokon sa ocitnete v modernejších častiach mesta. Socha Lenina sa už stratila a na jeho mieste dnes sedí matka s novonarodeným dieťaťom, ktoré symbolizuje Uzbekistan a jeho úsilie mať vlastnú krajinu. Ďalšiemu námestiu dominuje Timur Veľký, dobyvateľ z prelomu 14-15. storočia, ktorý utopil mnohé krajiny v krvi, no dodnes je národným hrdinom. Okolitá Univerzita sem chrlí mladé skupinky dievčat či chlapcov a priestor vďaka nim krásne ožil. Už si len sadnúť do podniku na kanvicu čaju, grilované šašlíky, zeleninové šaláty a s prichádzajúcim večerom si človek povie, že Taškent, hoci je neznámy, tak rozhodne stojí za to!
Najunikátnejšie mesto Uzbekistanu
Chiva ležiaca na západe krajiny patrí dosiaľ k neobjaveným drahokamom Uzbekistanu. Môžeme sa len domnievať, či ľudí odradí dvojhodinový prelet z Taškentu, alebo najmenej sedem- či osemhodinová cesta polo rozbitou cestou z Buchary. Ak sa cez tieto drobnosti prenesiete, objavíte svet, o ktorom ste ani len netušili, že existuje. Chiva totiž nikdy neležala na žiadnej z hlavných vetiev Hodvábnej cesty, a tak sa nenormálne dobre zachovala. Ešte v 19. storočí bolo mesto tak tajomné, že do neho mali cudzinci prísne zakázaný vstup a ak by ste sa o to pokúsili a prišli by na vás, mohli ste tu nadobro skoncovať so svojím životom. Aj napriek tomu sa to niekoľkým dobrodruhom podarilo, podali o Chive správu a od týchto dôb zaplnila hlavu nejednému cestovateľovi, ktorý toto mesto jednoducho musel vidieť na vlastné oči. Dnes je to jednoduché, stačí sem prísť a hoci nestratíte hlavu, možno stratíte srdce, pretože krása Chivy vás položí na kolená. O Buchare či Samarkande ste určite počuli, no o Chive nikdy a o to väčší je šok z tejto návštevy. Okolo starej Chivy dnes leží moderné mesto, ale hradby, za ktorými sa ukrýva mesto, je fantastickým zážitkom. Kráčam k nim bližšie a cítim ako sa mi zvyšuje tep, pretože viem, čo sa za nimi skrýva. Za bránou sa totiž rozkladá iné storočie ako všade navôkol. Hlinené domy, vysoké minarety mešít, emírov palác, kúpele, malé svätyne s hrobkami významných ľudí, medresy či koránové školy a všadeprítomné obchodíky. Pod stromom odpočíva ťava, symbol karavánnej cesty a zaprášené ulice zaplnili ľudia. Dedkovia v huňatých turkménskych čapiciach fajčia pred svojím obchodom a sem-tam niečo predajú. Ženy sú tu krásne, príťažlivé, majú výrazné črty tváre, ktoré tu zachovali mnohé národy a ich hlboké oči sú snáď elektrizujúce. Sme v islamskom svete, ale zahalená žena je skôr výnimkou, a preto ulice rozkvitli vďaka ich šatám plnými malých kvietkov či ornamentov. Islam pripomínajú vysoké minarety, ale ako vravia miestni ľudia, neberú ho príliš vážne a radi si vypijú aj lokálnu vodku. Najčastejšie sa tu stále pije zelený čaj z malých zdobených, modrobielych misiek a keď k nemu začnú podávať grilovaný šašlík s vôňou dreveného uhlia, človek získa pocit, akoby do tejto atmosféry patril. Kto vybehne niekoľko desiatok schodov na vysokánsky minaret Hodža Ismajl, ten dostane za odmenu výhľad na celé starobylé mesto. Hradby sa kľukatia a obtáčajú okolo domov, oddeľujú starý a nový svet, zatiaľ čo v ich vnútri leží jeden domček nalepený vedľa druhého. Panorámu im dotvárajú tyrkysové či zelené kupoly vykladané malými farebnými obkladačkami. Akoby si ani nebolo ťažké predstaviť to, aké to tu muselo byť pred sto rokmi, keď bola Chiva zastretá orientálnym tajomstvom. Dnes tu panuje pokoj, ticho by sa dalo krájať a preruší ho akurát trepot vtáčích krídel, no kedysi bola Chiva najväčším bazárovým mestom, kde ste prišli, ak ste potrebovali predať alebo nakúpiť otrokov. Zvážali ich sem z ďalekého okolia a na trhovisku sa ocitli všetci tí, ktorí nemali šťastie a padli do rúk kočovným Turkménom, Kazachom či Tatárom. Najpútavejšou pamiatkou Chivy je nedostavaný minaret Kalta Minor, len pár metrov od Západnej brány mesta. Jeho priemer je obdivuhodný a ak by sa miestnemu chánovi splnil sen a svoju stavbu by dokončil, išlo by o najväčší minaret vtedajšieho sveta. Chánove dielo prerušila smrť, no možno by bol spokojný, keby videl, ako jeho dielo obdivujú ľudia z celého sveta. V noci sa dokonca krásne rozsvieti a pôsobí ako maják v tichom, staručkom meste. Medzi miesta, ktoré vás dostanú, patrí aj palác Toš Hovli. Vojdete cez drevenú bránu a modré vzory vás doslova vtiahnu do centra diania. Akoby mal každý centimeter tejto stavby svoju výzdobu a palácové miestnosti pokojne strčia do vrecka aj osmanské háremy v Istanbule. Chán z Chivy mal mimoriadne silné postavenie a tu je vznešenosť tejto doby rozhodne cítiť. Nočná Chiva je unikátna. Nestretnete tu takmer nikoho, len v čajovniach posedávajú ľudia tak ako kedysi. Premiešajte zážitok z Chivy s miskami čaju, v ktorých plávajú hviezdy padajúce z nočnej oblohy a do smrti na toto miesto nezabudnete!
Amu Darya, Kyzylkum a bavlna
Cesta z Chivy do legendárnej Buchary trvá dnes sedem, možno osem hodín. Ešte pred pár rokmi to bolo o niekoľko hodín viac, pretože cesta bola nenormálne rozbitá. Staré Ikarusy s prasknutými čelnými sklami uháňali jedným aj druhým smerom, no čas ste nikdy nevedeli stiahnuť. Dnes je to o čosi lepšie a dokonca na tejto trase už jazdí aj skvelý, moderný vlak, no predsa len ísť po ceste je zážitkom. Za Chivou sa človek stretne s mohutnou riekou Amu Darya. Kedysi bola bájnym Oxusom, ktorý na svojom ťažení zdolával aj Alexander Veľký. Dnes sa kľukatí v uzbecko-turkménskom pohraničí a raz preteká Turkmenistanom, inokedy sa zase dostane do Uzbekistanu. Časy, keď voda z tejto rieky napájala Aralské jazero, sú už nenávratne preč, a tak sa po ceste jednoducho stratí. Obrovská rieka plná vody sa z ničoho nič vyparí. Všetko to súvisí s tým, čo uvidíte po ceste o čosi neskôr a to sú široké roviny, ktorými sa rozutekali polia. Rastú na nich malé biele chumáčiky bavlny. Tá patrí medzi najdôležitejšie plodiny a stojí a padá na nej celé uzbecké poľnohospodárstvo. Ženy, muži, kedysi aj školáci, úradníci a skrátka všetci od rána chodili cez sezónu pomedzi bavlnu a neustále sú zhrbení, aby ju mohli odtrhnúť a hodiť do pripraveného vaku. Počas sezóny sú bavlníkové polia rušnejšie než mestá a neraz uvidíte obrovské kopce z bieleho zlata. Bavlníky sa stratia a žezlo nad krajinou prevezme piesok, prach, suché kríky a ničota. Za oknami autobusu vládne púšť Kyzylkum, jedna z dvoch veľkých púšti Strednej Ázie. Susedná Karakum je už na juhu v Turkmenistane, ale Kyzylkum zaberá pomerne veľkú plochu centrálneho Uzbekistanu. Nečakajte tu krásne, zlatisté duny ako na Sahare, pretože budete sklamaní. Kyzylkum je len vyprahnutá krajina, ktorú občas osvieži malá, nenápadná dedinka a najviac vás vytrhne zo stereotypu pohľad na túlajúce sa ťavy. Ak máte dobrodružnú dušu, môžete na púšti aj prespať, pretože tu nájdete niekoľko táborov s jurtami. Skúsiť si tak môžete aspoň na pár hodín život nomádov, ktorí kedysi tieto končiny križovali hľadajúc živobytie pre seba a svoje stáda. Byť v jurte je zážitok, pretože ste mimo civilizácie a tak si užijete prázdnu krajinu, večerný oheň, hviezdy a ak budete mať šťastie, stretnete aj domácich, ktorí sa radi podelia o svoje ťahavé, nomádske melódie.
Symbol Hodvábnej cesty
Hodvábna cesta je fenoménom viacerých krajín, no najčastejšie sa jej kľukaté cestičky spájajú s oázami roztrúsenými v Strednej Ázii či v západnej Číne. Mnohé mestá by o sebe radi povedali, že sú symbolom tejto cesty, no uzbecká Buchara to o sebe môže tvrdiť kedykoľvek. Stala sa skutočným symbolom, stala sa splneným snom, najdôležitejším mestom, najunikátnejšou zastávkou a mestom, ktoré dávalo život, vzdelanie, kultúru a odkiaľ sa rozlievala civilizácia široko ďaleko. V minulosti sa tu zastavil každý obchodník, každý pútnik či vojak križujúci región a dnes tomu nie je inak. Patrí k najväčším ťahákom celého Uzbekistanu. Hlavné námestie Ljabi Chauz obkolesili nádherné stavby. Vždy večer sa odtiaľto dvíha vôňa pripravovaného jedla, no cez deň vynikne ich famózna architektúra. Medresa Kukeldaš bola svojho času najväčšou islamskou školou celej Strednej Ázie. Za jej mohutnými dvermi sa rozkladá námestie a niekdajšie triedy si obchodníci prisvojili a umiestnili do nich svoje obchodíky. Šatky, drevené lyžice, stojany na Korán, maľované obrázky, šaty, mydlá, to všetko tu ručne vyrábajú ako za starých čias. Podobne to vyzerá aj v susednej medrese Nadir Divanbegi, ale tu sa nádvorím rozliehajú aj tóny uzbeckej hudby. Huslista sa na každého usmeje svojimi zlatými zubami, aké tu zvyknú mať starší ľudia a dúfa, že mu ktosi prihodí nejakú bankovku. Stred námestia je zvláštny, možno pre Európu netypický, ale vypĺňa ho veľká vodná nádrž nad ktorú sa skláňajú staručké moruše. Jazierko v lete neskutočne ochladzuje vzduch a ak si sadnete na drevený tapčan vyplnený kobercom a užívajte si svoju kanvicu čaju, cítite sa ako na prahu raja. Buchara má povesť obchodníckeho mesta a stačí len pár krokov z námestia a ocitnete sa vo víre farieb, vôní, zjednávania a nakupovania. Štvrť oproti námestiu kedysi obývali bucharskí Židia, no dnes tu z nich zostalo len torzo, akási spomienka na slávnu minulosť, hoci synagógu tu nájdete aj teraz. Bucharské bazáre boli lákadlom Hodvábnej cesty a dnes vás prichýlia pod svojimi klenbami. Len sa prechádzajte a exotika si vás nájde aj sama. Tu môžete nakúpiť koreniny ako tisíce obchodníkov pred vami, inde vám namiešajú čaj so škoricou či šafranom, vedľa vám kováč predvedie slávne bucharské nože či nožničky v tvare bociana a za rohom natrafíte na najkrajšie koberce aké ste videli.
Bucharské vzory a farby kobercov sa stali fenoménom a nejeden návštevník pri pohľade na tradičné nomádske vzory na hodvábe povolí a odnesie si ho domov. Buchara pripomína jedno veľké trhovisko, pretože kým v iných mestách majú tržnice, tu sa stánky, obchody a predajne ťahajú celým mestom. Maličkú mešitu Magoki Attari si možno mnohí ani nevšimnú, ale je unikátom. Má v sebe prvky starého, zoroastriánskeho náboženstva, kedysi si túto mešitu s moslimami delili dokonca Židia a tak so sebou nosí príbeh náboženskej tolerancie. Okolité karavanseraje sú zatvorené, no cestička vás logicky vedie ďalej až k okázalým medresám Ulugbega a Abdulazízchána. Stoja oproti sebe, hoci ich oddeľuje neviditeľný múr dvoch storočí. Pred nimi sa naháňajú deti a starší chlapci tu jazdia na bicykloch. Najznámejšou pamiatkou Buchary je unikátny minaret Kalon. Jiný ako ostatné minarety, pretože mu chýba plášť v podobe farebných obkladačiek, no to je tým, že keď vznikal, ešte ani neboli v móde. Zato však jeho telo zdobí reliéfna výzdoba a arabská kaligrafia. Na svojom mieste stojí už od roku 1127. Podľa miestnej legendy zabil Arslan Chán miestneho imáma a ten sa mu zjavil v sne, aby ho pochoval na miesto, kam už nikdy nevkročí žiadna noha. Od tých čias sa k nebu dvíha obrovský minaret. Džingischán, ktorý tiahol krajmi Strednej Ázie, bol stavbou natoľko ohromený, že prikázal, aby ju jeho krvilačné vojská ušetrili. Priľahlou mešitou sa prechádza niekoľko ľudí, ale len hŕstka z nich sa sem dnu prišla pomodliť. Ak by sa dalo vyjsť na minaret, hneď by ste si všimli, že len pár stoviek metrov odtiaľto sa dvíha obrovská pevnosť Ark. Stáročia bola symbolom moci a práve tu sídlil bucharský panovník. Spomedzi všetkých vošiel do dejín najmä emír Nasrulláh Chán s prezývkou „mäsiar“, ktorý nechal popraviť dvoch britských dôstojníkov Stoddarta a Conollyho počas éry tzv. Veľkej hry. Tú hrali v Strednej Ázii Briti s Rusmi a rozpútali tu takú sériu špionáží, že by sa za ne nehanbili ani filmoví producenti. Dnes je pevnosť Ark len akousi spomienkou na slávne časy, pretože boľševici na čele s Frunzem ju zničili a vybombardovali z nej dušu. Okrem múzea a zrekonštruovanej trónnej sály dnes hore na pahorku nič nie je. Preto sa radšej oplatí vrátiť sa nazad do starého srdca Buchary a oddávať sa bezcieľnym potulkám. Nepátrajte tu len po pamiatkach, ale straťte sa v bočných uličkách, ktoré sa sem tam prepletajú ako labyrint. Budete to tu milovať a ak sa vám to podarí, odrazu sa ocitnete na malom, ukrytom námestí s perfektnou stavbou Čár Minár. Kedysi bola okázalou bránou a dnes teší všetkých, ktorí k nej merajú cestu. Nie je stará ako bucharské medresy, no má v sebe šarm vzácnej doby. Jej štyri tyrkysové „čiapočky“ na neveľkých minaretoch, na tie budete dlho spomínať. Večer sa námestie Ljabi Chauz zaplní do posledného miesta. Ožijú príbehy Hodžu Nasreddina a čaj v miskách sa nebezpečne míňa.
V rodisku Timura Veľkého
Buchara so Samarkandom majú takú auru, že zatienia aj mnoho iných krásnych a historických miest v Uzbekistane. Presne takýmto miestom je Šachrisabz, ktorí väčšina návštevníkov krajiny žiaľ obíde. Pritom je mimoriadne dôležité pri chápaní histórie Uzbekistanu, pretože práve tu neďaleko od mesta v malej dedinke Hodža Ilghar sa v roku 1336 narodil Timur, ktorému tu dnes nik nepovie inak, než Timur Veľký. Jeho postava zmenila svet 14. storočia a nebyť predčasnej smrti v roku 1405, možno by zmenil svet aj 15. storočia. Cestou zo Samarkandu sem do Šachrisabzu sa horizont zaplní kopcami a len kde-tu sa zjaví mesto či dedina. Tradičný spôsob života tu ešte nevymrel a tak sa za oknami mikrobusu odohrávajú každodenné rituály. Stretnúť starčeka jazdiaceho na oslíkovi alebo ženy pracujúce na poli s melónmi nie sú žiadnym prekvapením. Šachrisabz je dnes miesto, ktoré sa dostalo až na zoznam UNESCO a jeho najvýraznejšou pamiatkou je Aksaray, Biely palác, ktorý slúžil ako letný palác Timura Veľkého. Hoci sa Timurovi pripisuje to, že vystaval okázalý Samarkand, práve tento palác bol jeho najambicióznejší projekt. Hľadiac dnes na jeho 40 metrov vysoké ruiny, musela to byť vo svojej dobe neskutočná stavba. Tisíce farebných obkladačiek, prelínanie modrej, zelenej aj tyrkysovej farby, orientálne ornamenty, vzácne kamene a kedysi dokonca palác zdobili aj kúsky zlata či vzácny biely mramor. Rozbehnite sa dnu, vyšliapte 116 schodov a zhora uvidíte krásnu panorámu Timurovho mesta. Panovník by ho dnes už veľmi nepoznal, ale jeho socha, pri ktorej sa radi fotia svadobčania – tá s mestom zrástla. Timur mal jeden sen a tým bolo to, aby ho pochovali tu v Šachrisabze. Neďaleko komplexu Doru Tilavat a mešity Kok Gumbaz leží park, v ktorom stojí hrobka Džehangira, najstaršieho a najobľúbenejšieho spomedzi všetkých Timurových synov. Osud mu nedoprial vyniknúť, zomrel mladý a Timur sa z toho nikdy nespamätal. To preto chcel byť pochovaný vedľa neho a dokonca si tu ešte počas života postavil hrobku. Vojdem dnu do šera a stojí tu sarkofág s kaligrafiou vyleštenou od ľudských dotykov. Práve tu malo spočinúť jeho telo, no dejiny to zariadili inak. Keď totiž Timur Veľký v roku 1405 zomrel na mieste kazašského Otratu, priesmyky medzi Samarkandom a Šachrisabzom boli pod zemou a tak ho pochovali v samarkandskom mauzóleu Gur Emir. Práve do neho sa v Samarkande vyberieme!
Samarkand s najkrajším námestím sveta
Bájny Samarkand sa môže pokojne porovnávať s legendárnou Bucharou, hoci obe tieto miesta tú totálne odlišné. Buchara je kompaktné stredoveké mesto, Samarkand je mesto posiate monumentálnymi stavbami pamätajúcimi si niekoľko stáročí. Tak ako sa v Ríme vždy všetci skôr či neskôr dostanú ku Koloseu, tak sa v Samarkande všetci ocitnú na námestí Registan. Námestie Registan patrí k Uzbekistanu asi tak ako Eifelovka k Parížu či Big Ben k Londýnu. Je srdcom Samarkandu a zároveň ho mnohí označujú za najkrajšie námestie sveta. Je to miesto, kde sa stretávajú ľudia, kde sa stretáva história, deň s nocou a všetko, čo sa v Samarkande deje. Je ťažké si predstaviť, že kedysi tu bola krajina pokrytá pieskom a bažinami a dnes tu stojí jedno z najkrajších námestí sveta. Vždy, keď podvečer zapadá slnko, tak jeho posledné lúče rozjasnia fasádu medresy Šer Dor, ktorá je neprehliadnuteľná vďaka postavičkám levov. Islam síce hovorí o tom, že by sa živé bytosti znázorňovať nemali, ale ani to im neprekážalo, aby nimi ozdobili svoje stavby. Naproti stojaca medresa nesúca meno Ulugbeka sa premenila na malé trhovisko plné obchodníkov, ktorí hrdo ponúkajú vlastné výrobky od zdobených ťavích kostí až po čajové kanvice. Trojlístok stavieb uzatvára maličká medresa s mešitou Tilla Kari s nádhernými kupolami. Cez leto vonia Samarkand po ružiach, morušiach, marhuliach, mede či lekvári. Misky s bielymi či fialovými morušami sú v každej reštaurácii či čajcháne – ako sa tu volajú čajovne. Každý si do čaju pridá namiesto cukru slivkový lekvár a vychutnáva si pohľad na obrovskú mešitu Bibi Chanum. Prichádzajú k nej ženy v pestrofarebných šatách, niektoré dokonca so zvláštnym klobúčikom na hlave a modlia sa k patrónke Bibi Chanum, ktorá ich ochráni. V minulosti kvôli plodnosti prichádzali podliezať obrovský kamenný Korán stojaci na nádvorí, ale dnes sa už o to nikto nesnaží, pretože ho obohnali špagátom. Bibi Chanum bola manželkou obávaného dobyvateľa Timura Veľkého. Aj jeho hrobku zvanú Gur Emir nájdeme v dnešnom Samarkande.
Spoločne s námestím Registan patrí k nesmrteľným symbolom mesta. Jej rebrovaná kupola svieti už z diaľky a perzskí básnici o nej hovorili len v superlatívoch. Ak jedného dňa zmizne nebo, kupola Gur Emir ho nahradí, to hovorili a vy cítite jemné zimomriavky pri pohľade na tú krásu. Vo vnútri je viac domácich než turistov. Uzbeci veľmi často navštevujú svoje pamiatky po celej krajine a sú na ne patrične hrdí. Vnútrom sa rozlieva ticho a jemný šepot návštevníkov, ktorý sa odráža od hrobiek a stien vykladaných miniatúrnymi detailmi, často ozubenými zlatými fóliami. Môžete tu byť hodinu a viete že ani jedna z tých šesťdesiatich minút nebude premrhaným časom. Ak chcete v Samarkande zažiť ikonický obed, vyberte sa do tzv. Plov centra. Miestni ho niekedy volajú aj Oš centre, nie preto, aby vás zmiatli, ale preto, že svoje národné jedlo, ktorým je plov, jednoducho hovoria aj Oš. Plov je spoločne so šašlíkom jedlo, s ktorým sa v Uzbekistane nedá nestretnúť. Tu v Samarkande ho robia perfektný, ale poponáhľajte sa, pretože ak do centra prídete okolo jednej hodiny poobede, už sa vám neujde. Plov center, ktorý patrí medzi najvyhlásenejšie, leží na dosah slávneho Ulugbegovho observatória. Okolo obeda je tu naozaj plno a stoly sa prehýbajú pod obrovskými taniermi plovu. Ryža, bavlníkový olej, dusená zelenina, sem-tam hrozienka a kusy jahňacieho, baranieho či hovädzieho mäsa. Nič viac, nič menej a dokonalý výsledok je na svete. Plov sa jedáva každý deň, nechýba na svadbách, oslavách, karoch, jedáva sa na obed inokedy na večeru a Uzbekov sprevádza od narodenia až po smrť. Toto musíte ochutnať! Keď sa poriadne najete, vyberte sa opäť k mešite Bibi Chanum, nájdite si svoju čajchánu a vychutnávajte si siestu v tieni nádherných stavieb. Však ste nečakali, že Uzbekistan môže byť takýto farebný, lákavý a podmanivý? O tejto krajine ešte rozhodne budeme počuť!
Uzbekistan
rozloha: 448 978 km2
obyvateľstvo: 35 000 000
zriadenie: republika (prezident: Shavkat Mirziyoyev)
zloženie obyvateľov: 84 % Uzbeci, 5 % Tadžikovia, 2,5 % Kazaši, 2 % Karakalpakovia
náboženstvo: islam 93 %, kresťanstvo 5 %
jazyk: uzbečtina
mena: uzbecký som
HDP: 1740 USD/osoba
hlavné mesto: Taškent
Zaujímavosti:
Uzbekistan je najhistorickejšou krajinou celej Strednej Ázie. Tadžikistan a Kirgizsko lákajú na svoje nádherné hory. Kazachstan má svoje stepi, Turkmenistan púšte, tak Uzbekistan má najhistorickejšie mestá, ale aj hory, púšte, jazerá či iné lákadlá.
Chcete byť v Uzbekistane milionári? Stačí si zameniť 80 € a dostanete 1 milión somov. Za posledné roky zaznamenal uzbecký som prepad a dnes je pre našinca jedna z najlacnejších krajín sveta. Naobedujete sa tu za euro, čapované pivo si kúpite za pol eura a za fľašku vody zaplatíte bez problémov tri eurá.
Cestovanie po Uzbekistane je jednoduché, pretože dnes už funguje aj sieť moderných železníc, ktoré vás šetria čas. Rýchlostné vlaky Afrosiyab sú unikátne na svoj región a napríklad cesta zo Samarkandu do Taškentu nimi trvá len cca dve a štvrť hodiny. Ak by ste tú istú cestu išli autobusom, išli by ste ju cca 5 hodín. Vlak už spája aj Samarkand, Bucharu a dokonca aj Chivu. Okrem vlakom budete cestovať autobusmi alebo mikrobusmi, ktoré tu volajú maršrutky.
Ak by ste chceli trekovať v Uzbekistane, vydajte sa do mestečka Nurata, kde ležia ruiny pevnosti Alexandra Veľkého. Tu v Čiernych horách nájdete množstvo zaujímavostí, kam sa oplatí vydať na cestu. Aj v okolí Taškentu nájdete nádherné hory Chimgan, kde je dokonca ja lanovka a lyžiarske stredisko.
Aralské jazero je uzbeckým fenoménom a hoci leží na hranici medzi Uzbekistanom a Kazachstanom, viac sa spája práve s Uzbekistanom. Ak sa k nemu chcete vydať, pripravte sa na to, že potrebujete auto 4×4, aby ste sa mohli vydať vyschnutým korytom jazera za zaujímavými miestami. Vychutnáte si Moynaq s cintorínom hrdzavých lodí roztrúsených na púšti, bývalé rybárske mestečko Urga a miesta, kde boli kedysi prístavy, sú dnes od vody vzdialené stovky kilometrov. Aralské jazero je obrovskou ekologickou katastrofou, ktorú spustili Sovieti, pretože rieky Amu Darya a Syr Darya natoľko vyčerpali na bavlníkových poliach, až sa ich voda stratila.
Buchara aj Samarkand sú najznámejšie mestá Uzbekistanu, no všetko mohlo byť inak. Obe majú v sebe veľmi silnú perzskú a tadžickú stopu a v Uzbekistane tieto miesta skončili po tom ako Stalin kreslil v Strednej Ázii hranice. Nebyť tejto „drobnosti“ možno by sme kvôli ním dnes cestovali do Tadžikistanu.
Uzbekistan leží na Hodvábnej ceste a najviac hodvábu dnes uvidíte vo Ferganskej kotline východne od Taškentu. Je to najúrodnejšia oblasť Strednej Ázie a práve tu v mestečku Margilon dodnes stojí unikátna továreň na spracovanie hodvábu, a tak sa o ňom viete dozvedieť všetko od priadky morušovej až po krásne výsledné produkty.
Ak by ste chceli kupovať v Uzbekistane suveníry, kupujte ich v Buchare, kde nájdete najkrajší výber a najväčšiu ponuku. Za zmienku stoja najmä unikátne bucharské koberce, ktoré spoločne s perzskými patria k tomu najkvalitnejšiemu čo v regióne zoženiete.
Chcete skúsiť tradičný uzbecký hammam? Stredoveká Buchara vám tento zážitok môže splniť, pretože v bazárových uličkách je dodnes unikátny hammam starý niekoľko stoviek rokov a môžete tak zažiť to, čo zažívali obchodníci v karavanách križujúcich svet. Toto si rozhodne nenechajte ujsť!
Mohlo by vás od autora ešte zaujať:
Spojené arabské emiráty. Orient s víziou futurizmu
Grécke ostrovy. Zo Santorini na Mykonos
Bali, ostrov posiaty krásou
