Otčina je miesto, kde sa vždy radi vrátime

Hity v jeho podaní ako Slnko nevychádzaj, Jan Amos Džínsový či Zaľúbená žaba poznal na Slovensku snáď každý. Aktuálne dokončuje nový album, ktorý obsahuje viaceré zaujímavé skladby a rád by zaspieval aj oficiálnu hymnu slovenskej futbalovej reprezentácie.

Kam ste sa vytratili v posledných rokoch? Bolo o vás počuť menej…
Nikam som neodišiel. Stále som sa venoval hudbe, len médiá o tom menej písali. Mám na konte pätnásť albumov, desať s Metalindou a päť sólových. Tie posledné už neboli natoľko mediálne prezentované a navyše sa to v roku 2019 celé zastavilo. Prišla pandémia a vzala nám naše sny. COVID-19 nám postupne znemožnil, aby sme vystupovali na turné. Už takmer dva roky nekoncertujem, čo sa negatívne prejavilo na mojej životnej situácii. Z hudby sa už momentálne nedá vyžiť, preto robím dobrovoľníka na mobilných odberových miestach wa chodím na brigády.

Avšak hudba vás neprestala baviť. Ako ste sa dostali na vrchol?
Pôvodne som pracoval ako šofér sanitky, ktorá ma paradoxne priviedla do kapely Metalinda. V práci som mal kolegu Milana Šebeňa a ten bol kamarátom Dušana Horeckého, ktorý v Metalinde spieval, ale v roku 1987 musel narukovať na vojnu. Nastúpil som na jeho miesto a zostal som dlhých štrnásť rokov.

Prečo ste sa napokon rozhodli osamostatniť?
Niekedy okolo roku 2000, keď mi zomrel otec, som dospel k takému rozhodnutiu, že sa potrebujem viac venovať rodine. Prehodnotil som svoj doterajší život a uvedomil som si, čo je dôležité. Bol najvyšší čas. Hudba mi dala mnoho nádherných zážitkov, ale takmer mi vzala to najvzácnejšie.

S manželkou Janette ste spolu už 33 rokov…
To áno, ale nemala to so mnou jednoduché. Takmer som prišiel o rodinu, ale chvalabohu sme všetko ustáli. S Janettkou sme spolu a máme krásneho syna Miška, ktorý má už 30 rokov.

Ako populárny spevák ste nemali núdzu o atraktívne fanúšičky, však?
Nemal, ale vždy som bol proti týmto veciam pomerne odolný. Bola iná doba ako dnes, neexistovali mobily a sociálne siete, ale fanúšikovia si vždy našli cestu k svojim idolom. Spomínam si, že na dverách garsónky, kde sme bývali s manželkou a synom, nechávali rôzne predmety, najčastejšie bábiky a rôznych plyšiakov.

Je teda pravda, že manželka, pochopiteľne, žiarlila?
Nebolo to jednoduché. Volávali jej rôzne ženy, či vie, kde som. Že sú práve so mnou a podobne. A to aj vtedy, keď som bol práve doma. Kto to nezažije, nepochopí. Ale ustáli sme to, hoci to bolo kruté.

Čo vaša sólová kariéra? Naplnila očakávania?
Pár mesiacov po odchode z Metalindy som sa hľadal, ale pochopil som, že bez hudby neviem žiť, hoci rodina musí ostať na prvom mieste. Založil som novú kapelu pod názvom Palo Drapák Band a svoje pocity som vyjadril v skladbe Už prišiel čas. Pokračoval som v tom, čo ma baví až do roku 2019, keď sme vydali album s názvom Dvanásť.

Na vašej popularite sa počas istej doby chceli priživiť aj politici. Neľutujete to?
Na politike som sa popálil a zistil som, že politici sú jedna partia, ktorá si plní svoje ciele a dnes by som so žiadnou stranou nespolupracoval. Neverím im. Už začiatkom 90. rokov ma volali do rozličných kampaní, ale ja som v skutočnosti nikdy nechcel robiť politiku, len muziku. Fedor Flašík nás vtedy oslovil, aby sme odohrali nejaké koncerty. Začali nás však kritizovať tí, ktorí sa rozhodli vystupovať po boku iných politikov. Ja som však skoro pochopil, že politika je obyčajné panské huncútstvo.

Lepšie to nie je ani dnes. Čo hovoríte na emócie, ktoré sa objavujú v spoločnosti?
Agresivita je maximálna, ľudia sú rozdelení na dva tábory a vidím to aj v zahraničí. Akoby to bolo účelové, politické strany sa s nami hrajú. Ešte aj v domácnostiach sa ľudia navzájom hádajú.

Poďme späť k hudbe. Čo nový album?
Prvou piesňou nového albumu je už známa skladba Bejby, ktorú napísala Lenka LERA Rakárová. Spievame spoločne, sprevádza nás skladateľ a klavirista Martin Kráľ, ktorý zložil túto krásnu hudbu. Ďalšou by mala byť bigbítová skladba Rocker v talári, ktorá je o mojom priateľovi a sudcovi Romanovi Benedikovičovi. Tu sa prejavil talent hudobníkov, ako sú Martin Vago z kapely Inside, ďalej učiteľ hudby z Pezinka Martin Hodál či Peter Tahotný a Matúš Ferko s Patrikom Kazíkom.

Nedávno sa v éteri objavila zaujímavá pieseň Otčina. Snažíte sa zahrať na národnú strunu poslucháčov?
Tu by som sa pristavil. Spomínanú melódiu som si hrával pred koncertmi už 15 či 20 rokov a nikdy som nevedel, čo s ňou. Dúfal som, že ju niekedy dokončím. Koncom minulého roka som začal spolupracovať s novinárom Daliborom Skladanom, ktorý mi posunul niektoré svoje texty. Naznačil som mu, že potrebujem pre túto hudbu text, ktorý bude o rodnej krajine, aby to dokázal každý precítiť. O miestach, kde sa každý rád vráti, aj keď odíde, ale srdcom vždy zostane na Slovensku. Podľa mňa sa to podarilo, zatiaľ dostávam len pozitívne reakcie.

Keď ste spomenuli predošlé skladby, hudobne i žánrovo sú odlišné. S kým ešte spolupracujete?
Tých mien je veľa. Oslovil som mnoho dobrých muzikantov. V Palo Drapák Band pôsobili alebo pôsobia Samo Mižičko, Patrik Neuhaus, Robin Hladík, Marek Gešo, Dušan Janečka a celé to má pod patronátom manažér Peter Kramár, ktorý mi posunul aj kontakt na Dalibora Skladana, inak bývalého redaktora magazínu BREAK. Aktuálne pracujem na piesni, ktorú už dávno napísal. Volá sa Zakázaná láska a som veľmi zvedavý, ako zareagujú ľudia. Tiež mám v talóne taký džipsy čáves v štýle rock flamenco od textára Riša Lauka. Myslím, že španielsky prejav bude osviežením pre slovenské publikum. Väčšinu skladieb pripravujeme v štúdiu Content Factory, za čo im patrí veľká vďaka.

Najnovšie vraj chystáte futbalovú hymnu pre našich reprezentantov. Aký je váš vzťah k športu?
Veľmi dobrý. Moji dvaja bratia hrávali futbal, jeden dokonca najvyššiu súťaž. Na sklonku kariéry prestúpil do Baníka Ostrava, ale zrazilo ho auto a musel s futbalom skončiť. Osobne sa snažím stále športovať a cvičiť, v každej situácii. Môj kamarát Denis Miško, ktorý hral v prvej zostave Metalindy na gitare, trénoval viacerých adeptov na MS vo fitness, jazdievali sme spolu ešte na sanitkách.

Späť k hymne…
Zachytil som výzvu nahratie hymny, ktorá by sprevádzala našich futbalistov na blížiacich sa majstrovstvách Európy. Oslovili ma Maroš Repík a Aďo Katona. Text nám napísal Dalibor Skladan a dúfam, že skladba, ktorú okoreníme ruchmi z futbalových zápasov, sa bude porote páčiť a motyka vystrelí. A keď nie, aspoň sme urobili dobrú vec.