Spomedzi stredoázijskej päťky vyniká vo svete Kazachstan, ktorý vytiahol na svetlo sveta Borat. Kedysi nenávidený sa dnes v krajine mení na reklamnú značku s cieľom ukázať svoje krásy ľuďom z celého sveta. Chytľavý slogan s charakteristickým prízvukom „Very nice“ si dnes Kazachovia vzali za svoje turistické heslo a veria, že im to pomôže. Kazachstan je totiž krásny a kto ho spozná, podľahne mu.
Ten, ktorý zosmiešnil krajinu
Na počiatku bol Borat. Koľkí z vás poznali Kazachstan predtým, než sa odrazu z temnoty vynoril fiktívny kazašský reportér Borat Sagdijev a rozhodol sa svojou neohrabanosťou dobyť svet? Samozrejme, Kazachstan tam vždy bol, videli ste ho v školských atlasoch, učili sa o ňom raz ako o súčasti Sovietskeho zväzu, inokedy zase ako o obrovskej krajine plnej nerastného bohatstva, ale len málokto prepadol cez filter až k tomu, aby sa sem skutočne vybral a pozrel si krajinu na vlastné oči. Britský herec Sacha Baron Cohen pred takmer 15 rokmi priniesol Kazachstan na mapu sveta a do myslí ľudí.
Prečo si zvolil stredoázijskú republiku? Odpoveď nie je úplne jasná, ale chcel si vybrať krajinu „ktorú nikto nepozná“ a zároveň znie tajomne až exoticky, vďaka čomu mohli vytvoriť svet, o ktorom nikto nič nevedel, čo Kazachstan do bodky spĺňa. Kazachstan sa nahneval, oháňal sa žalobami, film zakázal, zúril, mnohí ukazovali na to, že ich krajinu zosmiešnil, zhodil pred celým svetom a zo dňa na deň sa Borat stal najnenávidenejším človekom v krajine. Nenávisť sa rozhorí priľahko, ale ruku na srdcu, ak by to spravil inému národu, zrejme by odpoveď nebola diametrálne odlišná. Na Kazachstan sa ukazovalo prstom, vymýšľali sa vtipy a mnohí si mysleli, že je najzaostalejšou krajinou sveta. Práve tu sa to však začína trošku lámať, pretože iných odrazu Kazachstan zaujal nie ako vtip, ale ako reálna krajina, do ktorej by sa dalo cestovať. A presne toto Borat napokon spravil, prinútil ľudí o Kazachstane rozmýšľať a zrazu sa do krajiny dostalo viac turistov než predtým a za posledné roky krivka návštevy krásne rástla, teda až kým nám svet nezatvorila korona. Nie, samozrejme, že Borat nepriniesol turistický boom, ale stál niekde v jeho prvopočiatkoch.
„Kazakhstan very nice“
Pointou Borata však nie je zosmiešniť Kazachstan, nikdy to nebola nosná téma jeho filmu a paradoxne jediné, čo sa s Kazachstanom spája, je jeho meno. Scény chudobnej krajiny na konci sveta sa natáčali v rómskej dedinke Glod v Rumunsku, filmom sa nenesú ani kazašské piesne, nikto nehovorí kazašským jazykom a napokon v ňom nevystupujú ani Kazachovia. Mnohí poukazujú na to, že film je skôr namierený voči „US and A“, ako zvykol Borat hovoriť, a na rôzne aspekty amerického života. O pár rokov sadol rozvírený prach a Kazachstan si žil svoj život, tešil sa novým turistom a Sacha Baron Cohen točil svoje ďalšie filmy. Až nedávno sa opäť otvorila Pandorina skrinka a duch menom Borat sa pozrel na tento svet v podobe pokračovania. Ten čakal, čo spraví Kazachstan a či sa opäť rozhoria plamene hnevu, ale stal sa úplný opak. Kazachovia pochopili, že bojom nič nedosiahnu, a preto prišiel Američan Dennis Keen žijúci v kazašskej Almaty s geniálnym nápadom.
Prečo by Kazachstan nevyužil Borata a nepoužil by ho ako tvár svojho turizmu? Je to reklama zadarmo a má predsa globálny dosah! Slovo dalo slovo, Kazachom sa tento nápad s marketingom zapáčil a dnes vás na cestu do tejto stredoázijskej krajiny láka na slogan „Very nice!“. Dokonca zašli tak ďaleko, že kedysi nenávideného Cohena pozvali k sebe, aby mu ukázali krásy Kazachstanu a ktovie, možno z toho vznikne aj nečakaná spolupráca. Svet Kazachom zatlieskal, že sa dokázali vymaniť z Boratovho tieňa a vymysleli niečo, čo môže krajine v rozvoji turizmu skutočne pomôcť.
Supermoderný Nursultan
Ako však Kazachstan skutočne vyzerá? Oplatí sa sem merať cestu? Odpoveďou je jednoznačne áno. Ja sám som navštívil Kazachstan niekoľkokrát a viem, že sa sem musím vrátiť, pretože táto obrovská krajina má v sebe niečo, čo si tu jednoducho zamilujete. Má v sebe ľudoprázdne stepi dlhé stovky kilometrov, nájdete tu krásne pieskové duny, historické stopy Hodvábnej cesty, Aralské jazero či Kaspické more, má vzácny Bajkonur, no objavíte aj svet kultúrnej Almaty, moderného mesta Nursultan či jazerá, kaňony, nádherné hory a skvelé jedlo. Pred pár rokmi sa o Kazachstane takmer nehovorilo, ale dnes sa všetko zmenilo a táto krajina vie, ako vás nadchnúť.
Začnite svoju cestu na severe krajiny, kde leží hlavné mesto Nursultan. Jeho meno je pomerne nové, pretože ho len v roku 2019 zmenili zo známej Astany a pomenovali ho na počesť bývalého prezidenta Nazarbajeva, ktorý mestu vdýchol dušu. Nursultan je príkladom futurizmu. Takého, aký stretnete v Singapure či v Dubaji, a hoci jeho stavby nepatria k najslávnejším na svete, tu v Strednej Ázii sú unikátne. Dubaj vyrástol na púšti a Nursultan na kazašskej stepi skropenou riečkou Išim. Step sa zdá nekonečná, keď ju prekračujete stovky kilometrov, no napokon sa z ničoho nič vynorí mesto ako zlaté vajce. Aby sme boli fér, spomenieme, že už v 19. storočí tu žila partia kozákov, ale nehovoríme o meste, pretože to tu vyrástlo za posledné dve desaťročia. Raz sa prezidenta Nazarbajeva spýtali, prečo si podobne ako turkménsky Turkmenbaši nestavia zlaté sochy a on mal odvetiť, že jeho odkazom bude Astana. Tá má vypovedať o jeho dobe. Prvým pohľadom na Nursultan je jemný, no príjemný šok. Mrakodrapy dvíhajúce sa z centra mesta, zaujímavé stavby, symboly, mramor či monumentálne zákutia, aké by ste tu rozhodne nečakali. Toto nie je pohľad do rumunskej dedinky, kde sa natáčali scény z Borata, ale je to mesto, kde by sa aj Borat cítil zvláštne. Bulvár Nuržol nesie na svojich pleciach centrum celého mesta a dotýka sa takmer všetkých zaujímavých stavieb. Nursultan nie je o pamiatkach či histórii, vôbec nie, na to je tu Almaty na juhu krajiny, ale hlavné mesto predstavuje akúsi prehliadku megalománie a monumentality. Bulvár spája obrovský kamenný stan Chan Šatyr s prezidentským palácom Ak Orda. Chan Šatyr je odkazom na nomádske dedičstvo krajiny. Stan dnes neskrýva nomádov, ale obrovské nákupné centrum, aké by sa nestratilo ani u nás. Vo vnútri nájdete ulice, desiatky obchodov, vodný kanál, kde sa viete odviesť na riečke, minigolf a najväčším prekvapením je plážový rezort s pieskom Maldív a teplými bazénmi. Kráčam bulvárom a spoločnosť mi robia sochy, pamätníky, budovy, no predsa tu niečo chýba. Nie sú tu ľudia. „Toto miesto nebolo postavené pre ľudí,“ smeje sa Aibek. Má pravdu, centrum mesta nestavali pre ľudí, ale aby sa svet pozrel, aký bohatý skutočne Kazachstan je. Ľudí treba hľadať v starších, okrajových sídliskách, kde je skutočný život. Niekde v centre mesta vyrastá ikonická veža Bayterek. Z diaľky pripomína vysokú fakľu, len namiesto plápolajúceho ohňa stojí na vrchole 97-metrovej veže zlaté vajce bájneho vtáka Samruka. Výťah vás vezme až na najvyššie poschodie, kde môžete obdivovať odtlačok ruky bývalého prezidenta Nazarbajeva.
Nursultan má aj svoje bizarné miesta. Zaujímavá je však panoráma mesta. To odrazu nie je také veľké, ako vyzeralo na začiatku a krásne vidno, ako za jeho domami začína šíra step končiaca v nedohľadne. Za okázalým prezidentským palácom Ak Orda sa dvíha fantastická filharmónia s talianskym rukopisom a za riekou Išim zase obrovská pyramída. Ani ona nie je posledným ťahákom mesta, pretože ak sa prejdete ďalej, uvidíte prázdne Námestie nezávislosti s mešitou Hazrat Sultan, jednou z najväčších v celej Strednej Ázii, historické múzeum, ale aj stĺp Kazach Eli, na ktorom sedí legendárny Samruk.
Almaty. Krajina pod zasneženými horami
Podvečer je na železničnej stanici v Nursultane pomerne rušno, pretože odchádza vlak na juh krajiny do Almaty, niekdajšieho hlavného mesta. Kým sa Astana ešte len stavala, Almaty, vtedy známa ešte ako Alma Ata, bola hlavným aj kultúrnym centrom obrovskej krajiny. Mala v sebe históriu, tradíciu a nepostavili ju len tak na zelenej stepi ako múzeum modernej architektúry. Bolo zvláštne, že Almaty vzali z hlavy korunu, ale pre mnohých bola jednoducho ďaleko, a tak si prezident vybral Astanu. Almaty to však neuškodilo, stále má povesť mesta s dušou a vôbec sa nemôže porovnávať s Nursultanom. Vo všetkom ho totiž Almaty porazí. Vlak sa pohne a má pred sebou cestu dlhú tisíc kilometrov, ktorú prejde za 12 až 15 hodín, podľa toho, ako sa mu bude dariť. Železnice sú tu kvalitné, stavali ich ešte Rusi počas Sovietskeho zväzu, no nenechali ich chátrať ani po rozpade tejto mašinérie a dodnes sú mimoriadne dôležitými tepnami. Prvé, čo si všimnete v Almaty, ak vystúpite z vlaku, je krásna panoráma hôr. Už nie sme v rovinatej stepi, ale na juhu Kazachstanu, kde zasahujú hory Alatau siahajúce takmer do 5-tisícovej výšky. Čerstvý vzduch, vánok z hôr, veľa stromov a je tu život. Almaty nikdy nebolo umelým mestom, a preto sa tu život prevaľuje všade, kam sa vyberiete. Tým najživším miestom je trhovisko Kok Bazar, teda Zelený bazár. Leží v centre mesta, neďaleko tepny Žibek Žoli a pár desiatok metrov od Panfilovho parku. To, že ste na mieste, spoznáte hneď. Zo všetkých ulíc a smerov sem prúdia ľudia, až tu vzniká stredoázijský chaos. Vonkajšie uličky trhoviska zaplnili predajcovia topánok, šiat, drobností, kuchynského náčinia alebo elektroniky. Medzi nimi našli svoje miesto bábušky ponúkajúce čerstvé pirôžky, koláčiky alebo vysmážané čebureky. Vo vnútri v bazáre na vás dýchne krásna a nezabudnuteľná vôňa Orientu. Marhule zo Samarkandu, pistácie z Iránu, lieskovce z tureckého čiernomorského pobrežia, sušené jablká z neďalekých sadov a do toho úsmevy predavačov. Ak ste na bazár prišli ochutnávať, ste tu správne. Skupina žien v bielych zásterách jedna predáva domáce syry, smotanu, maslo, ale najväčšími exotmi sú kumys a šubat. Kumys ako fermentované kobylie mlieko už mnohí poznajú, ale šubat je miestna špecialita. „Ochutnaj, vezmi si misku,“ podáva Aizhan neveľkú misku bieleho nápoja. Šubat je totiž fermentované ťavie mlieko a chutí pre naše chuťové bunky až príliš zvláštne. Ženy sa rozosmiali, ale ony ho majú radi. Mištička stojí len pár centov. V Panfilovom parku sa motá niekoľko dôchodcov, až si napokon odpočinú na lavičkách. Stoja tu spomienky rôznych vojen, ktoré už nemajú takmer žiadnych pamätníkov, ale aj nádherná Zenkova katedrála stará viac než storočie. Kedysi v nej nebol žiaden klinec a dodnes je pýchou mesta a najkrajšou stavbou. Má v sebe akési čaro cárskeho Ruska, ktoré sa z mnohých častí mesta vytratilo.
Ak chcete byť blízko k horám, odvezte sa lanovkou na pahorok Kok Tepe. Práve sem prichádzajú domáci za oddychom. Ruské kolo sa obtáča okolo vlastnej osi, pri pamätníku The Beatles hrajú ich legendárne hity a ľudia čakajú na fotku a z grilov voňajú mäsové šašlíky. Zasnežené kopce to všetko sledujú a pod nohami sa rozlieva Almaty. Čarovné miesto. Podvečer sa hlavná ulica Žibek Žoli zaplní ľuďmi. Sú tu kaviarničky, umelci predávajú svoje obrazy, na rohu ulice hrá mladík na gitare a spieva ruské piesne a mladí sa tu stretávajú na lavičkách. Almaty a Nursultan sú skutočne ako dva nesúvisiace svety.
Ľadovec, jazero a Grand Canyon
Almaty má okrem svojej príjemnej panorámy aj vynikajúcu polohu, ak chcete spoznať niektoré z kazašských prírodných krás. Medzi najbližšie miesta, kam môžete vyraziť, je Šimbulak vzdialený len polhodiny cesty z centra mesta. Chodí sem aj autobus, ale pokojne sa dohodnite s taxikárom, ktorý stretnete na ulici, a budete mať o zážitok viac. Nasadám do starej, rozmlátenej Lady bez bezpečnostných pásov s nemožnosťou zatvoriť dvere spolujazdca. „To je dobré, to sa neotvorí,“ smeje sa Ruslan, etnický Rus, ktorý sa v Kazachstane narodil pred 50 rokmi. Pri ceste do Šimbulaku človek pochopí geniálnu polohu Almaty. Predstavte si, že ste v Bratislave a do polhodiny ste v Tatrách, asi tak to tu funguje, a preto niet divu, že je toto miesto také obľúbené pre domácich. Šimbulak začína pri štadióne Medeu vo výške 1600 m n. m., kde padlo niekoľko rekordov v rýchlokorčuľovaní. Lanovka sa škriabe vyššie a vyššie a poslednou zastávkou je stanica Talgar, ktorá presiahne 3200 m n. m. Odrazu ste vyššie než na Gerlachovskom štíte, a to ste ešte pred hodinou popíjali v Almaty na raňajky zelený čaj. Môžete ísť trekovať k ľadovcu alebo sa len tak zatúlať do niektorého z údolí a keď sa vrátite, nájdete v blízkosti horských chát niekoľko podnikov s atmosférou Álp. Kazachstan je klbko plné prekvapení. Tým ďalším je Veľké almatínske jazero takmer na hraniciach s Kirgizskom. Ani ono neleží ďaleko od Almaty, no ocitnete sa v inom svete. Jazero leží v krásnom údolí a jeho hladina priam svieti svojou tyrkysovouň vodou. Je to krásny pohľad a odrazu sa kazašský stereotyp rovinatej stepi rozbije na malé kúsky. Všade naokolo sú vysoké vrchy pohoria Alatau, ktoré už svojimi vystretými rukami patria od predhoria nebeského Ťian Šanu. Spravte si tu piknik ako domáci, oddýchnite si na čerstvom vzduchu a pripravení hľadať ďalšie zážitky vyrazte napokon ku kaňonu menom Šaryn. Leží síce až dve hodiny jazdy od Almaty, ale každá minúta bude stáť za to, pretože toto miesto nosí hrdú prezývku „Grand Canyon Strednej Ázie“. Toto miesto má v sebe náboj vzrušujúcich končín. Mestá sú ďaleko, krajina vystretá do roviny, ktorá má onedlho skončiť a ak zaprší, terén je podmáčaný natoľko, že väčšie autá nemajú šancu. Kaňon je naplnený tichom a naozaj tu nemusíte čakať davy turistov. Kaňon má síce až 90 kilometrov, ale jeho najkrajšia a najčarovnejšia časť má len dva či tri kilometre. Tam sa príroda najviac vyhrala s bizarnými skaliskami, a preto dostala táto časť kaňonu prezývku „Údolie zámkov“. Vyprahnuté údolie sa akoby každým krokom mení. Raz má nádych tehlovej farby, inokedy je prenikavo hnedé, neskôr zasvieti slnko a rozžiari sa a človek vníma krásu skál či pieskovcových útvarov. Niektoré sú ako hríby z tureckej Kapadokie, iné zase zašpicatené ako ihly a iné pripomínajú tufové domy. Dravá rieka Šaryn na konci cestičky ozvučí celý kaňon, a tak je čas vrátiť sa. Na vyhliadke nad celým Šarynom si sadnite na skaly a všetko máte pred sebou. Napokon sa prichytíte pri myšlienke „Very nice“. Ten Kazachstan je skutočne krásny.
Šimkent zabudnutý v čase
Iný svet než v Nursultane či Almaty nájdeme v Šimkente, treťom najväčšom meste krajiny. Tie kontrasty nemôžu byť väčšie. Nursultan je futuristický, obalený duchom 21. storočia, Almaty má v sebe dušu starého mesta a Šimkent je šedivé mesto pohodené neďaleko uzbeckých hraníc, kde sa prevaľuje prach, ulice križujú ojazdené autá a socialistické paneláky vyplnili útroby mesta. Úplne iný svet! Kedysi týmito končinami viedla legendárna Hodvábna cesta, ale v dnešnom meste už po nej niet ani stopy. Pred železničnou stanicou je ruch, tucet taxikárov sa vás snaží nahovoriť na cestu k uzbeckej hranici, ale rýchlo pochopia, že nemáte záujem. Skôr sa čudujú, prečo tu chcete zostať, keď v meste nič nie je. Paneláky okolitých sídlisk už majú najlepšie roky za sebou, no do budúcnosti nehľadia. Ešte na jednom z nich nájdete obrovskú mozaiku s podobizňou Lenina. Záblesk moderného sveta prinesie Park nezávislosti, ale len na chvíľku. Víťazný oblúk s dátumom nezávislosti sa pomaličky rozpadá, chodníky nahlodáva vyrastajúca tráva, kamenné obloženie monumentu niekde chýba a ani len domáci sa tu nezastavia. Potemkinovská dedina. V centre mesta však panuje život, a to je dôvod, prečo sa tu zastaviť. Ten obyčajný život bez turistických lákadiel, príkras je zaujímavý pre oko návštevníka. Za námestím s obeliskom sa rozbieha bulvár mesta ozdobený múzeom, divadlom, nákupným domom, zmenárňou aj niekoľkými podnikmi, kde si už ráno môžete dať čapované pivo Šimkentskoje, pýchu mesta. Šimkent má svoj rušný bazár aj priestranné parky, dedičstvo bývalého režimu, ale čo si na tomto mieste napokon obľúbite, je prostý život, ktorého ste napokon súčasťou. Šimkent je však aj skvelým bodom na to, aby ste sa pozreli do Turkestanu, najhistorickejšieho miesta v krajine.
Po stopách Hodvábnej cesty
Historický Turkestan ležiaci 160 kilometrov severne od Šimkentu je miesto, ktoré zdedilo svoju dušu po Hodvábnej ceste. Kým v Šimkente sa z nej nezachovalo nič, ani len spomienky, tu v Turkestane natrafíte na najkrajšie historické stavby celého Kazachstanu. Cesta k nemu vedie okolo legendárneho Otraru, ktorého vládca koncom 12. storočia urazil Džingischána. V celom Kazachstane niet svätejšieho miesta, natoľko až sem prišiel so svojou mongolskou hordou a začalo sa besnenie, ktoré zmenilo tok dejín. Turkestan má skôr atmosféru dediny než mesta s 300-tisíc obyvateľmi. Muchtar so svojím autom zastaví na parkovisku a ďalej kráčame po vlastných. K mauzóleu Chodžu Ahmeta Yasawího smeruje niekoľko pútnikov. Nie je ťažké tam trafiť, pretože je to nádherné a často sa hovorí, že patrí medzi najposvätnejšie moslimské miesta celej Strednej Ázie. Podľa legendy sa tri návštevy Turkestanu vyrovnajú jednej návšteve Mekky pre miestnych veriacich. Posvätnosť tu kričí zovšadiaľ. Park plný rozkvitnutých ruží nás privedie až k okázalej hrobke s rukopisom Timura Veľkého. Nedá sa ubrániť pocitu, že sa podobá na nesmrteľné monumenty Samarkandu, ktoré postavil veľký dobyvateľ. Na tomto mieste ešte v 12. storočí pochovali svätca Chodžu Ahmeta Yasawího a Timur na ňom postavil nádhernú stavbu s duchom monumentality. Vo vnútri je cítiť neskutočnú prázdnotu, ale pri pohľade zvonku neviete odtrhnúť oči od nádhernej tyrkysovej kupoly posiatej detailmi, kaligrafiou a drobnosťami, ktoré z nej robia najkrajšiu stavbu Kazachstanu. Pútnici si sadnú na zem, na múrik, pomodlia sa, navštívia aj ďalšie hrobky či mešity v okolí a my sa nabažení týmto miestom vraciame do mesta. Ešte posledný plov, posledné šašlíky, misky zeleného čaju a poslednýkrát si povieme „Very nice“. Krajina, na ktorú ukázal Borat, je miestom plným prekvapení. Toto rozhodne chcete zažiť!
ZAUJÍMAVOSTI O KRAJINE:
Do Kazachstanu nepotrebujeme vízum, povinnosťou je však platný cestovný pas.
Najefektívnejším dopravným prostriedkom Kazachstanu je vlak. Je tu pomerne hustá a kvalitná sieť a vzhľadom na obrovskú krajinu je to najpohodlnejší prostriedok.
Kazašská vlajka má tyrkysovú farbu a jej ústredným motívom je slnko s 32 lúčmi a orol s rozprestretými krídlami. Odráža nomádsku minulosť krajiny.
Národným symbolom krajiny je tulipán, ktorý často nájdete v parkoch či v záhradách.
Krajina má prístup k Aralskému jazeru aj ku Kaspickému moru, kde má dokonca aj svoju vlastnú flotilu.
Kazachstan je krajina, ktorá je mimoriadne bohatá na nerastné suroviny. Je tu obrovská zásoba zemného plynu, má ropu a nájde sa tu dokonca aj 99 prvkov z Mendelejevovej sústavy!
Oficiálnym jazykom je kazašský jazyk patriaci medzi turkické jazyky, ale hovorovým jazykom je dodnes ruština a ovláda ju takmer každý.
Spomedzi všetkých krajín Strednej Ázie je v Kazachstane najviac etnických Rusov, čo je dané aj tým, že má s Ruskom veľmi dlhú hranicu.
V krajine sa používa azbuka, ale v roku 2020 sa Kazachstan vyslovil, že ju zruší a prejde postupne na latinku.
Podľa mnohých pochádzajú jablká práve z Kazachstanu. Aj názov mesta Almaty znie v preklade „otec jabĺk“.
Kazachstan preslávil aj Bajkonur, unikátne miesto, ktoré je vstupnou bránou do vesmíru a ak chcete, môžete ho dokonca aj navštíviť v rámci špeciálneho režimu a zúčastniť sa sledovania, kedy sa vypúšťajú do vesmíru rakety.
V Kazachstane leží miesto zvané Kurčatov, ktoré bolo počas Sovietskeho zväzu zatvoreným a zakázaným mestom, pretože súviselo s jadrovým programom v Semipalatinsku, kde spravili Sovieti 456 nukleárnych testov!
Borat nikdy Kazachstan nenavštívil.
Mohlo by vás zaujať:
Z Čukotky na Aljašku … cez zamrznutý Bering
Náhorný Karabach: Kaukazský sud s pušným prachom
Čo zostalo z kaukazskej Copacabany?
