Nacisti a film: Ako sa v kinách šírila propaganda

Šéf nacistickej propagandy Joseph Goebbels mal na čom stavať. Ešte v 20. rokoch sa totiž v Nemecku vyvinul jeden z najsofistikovanejších a najúspešnejších filmových priemyslov na svete. Nečudo, že keď sa v roku 1933 stal Hitler kancelárom a hlavným nositeľom moci, Goebbels sa rýchlo zmocnil kontroly nad tvorbou filmov. Ešte v ten istý rok založil komisiu, ktorá mala zbaviť filmový priemysel „nežiaducich“ osôb. Nemecko vtedy opustilo dovedna asi 1500 tvorcov vrátane úspešných producentov, režisérov, hercov a herečiek. Nie všetci odišli z donútenia, Goebbels niektorým ponúkol možnosť naďalej pracovať pre nemecký film. Museli by sa však podriadiť ideologickému diktátu NSDAP, a to bolo pre väčšinu z nich neprijateľné.

Nevyhnutná cenzúra
V roku 1936 postavil Goebbels mimo zákona akúkoľvek filmovú kritiku. Novinári už mohli snímky len popisovať, ale nie ich negatívnym spôsobom hodnotiť. Zakázalo sa tiež premietanie drvivej väčšiny zahraničných filmov a došlo ku kompletnému znárodneniu filmového priemyslu. Ministerstvo propagandy si vytýčilo dva hlavné ciele: ponúknuť ľuďom zábavu podporujúcu nacistický svetonázor a vytvoriť u verejnosti podporu na presadzovanie štátnej agendy. Goebbels dokonca založil výukové centrum, kde sa filmári učili vytvárať snímky v súlade s nacistickou ideológiou. Absolvovanie kurzov bolo povinné a navštevovali ich aj cenzori, ktorých propaganda nadnesene pomenovala ako „národných filmových dramaturgov“. Ich úloha bola jasná: zabrániť, aby sa v snímkach objavilo čokoľvek, čo by mohlo v divákovi vyvolať pochybnosti o nacizme či správnosti „obetovania sa za vlasť“. Dobrým príkladom môže byť film Morgenrot z roku 1933. Vznikol ešte predtým, než sa Hitler chopil moci, ale v podstate bol v súlade s myšlienkami nacizmu a premietal sa aj počas vojny. Zobrazoval príbeh desiatich námorníkov v potopenej ponorke, ktorí mali len osem záchranných oblekov. Namiesto toho, aby sa ôsmi zachránili, radšej si všetci zvolili smrť po boku svojich druhov. Vo filme sa objavili repliky, ktoré mali v divákoch vyvolať pocity hrdého patriotizmu a chuť obetovať sa za vlasť. „My Nemci možno nevieme veľa o tom, ako žiť. Ale zomierať, to vieme,“ hovorí námorník. Na plátne sa ale objavila aj matka jedného z mužov uviaznutých v ponorke, ktorá vyjadrila ľútosť nad rodinami všetkých padlých. A to už by sa za vojny na plátne objaviť nemohlo, sentiment vo filme podobného razenia jednoducho nemal čo robiť.

Podprahová propaganda
Treba povedať, že počas vlády NSDAP sa netočili len propagandistické snímky (tie vznikali aj v iných štátoch vrátane USA a Veľkej Británie). Práve naopak. Za čias tretej ríše vzniklo približne 1150 filmov, ale asi iba šestina bola prvoplánovo propagandistická. Goebbels totiž razil teóriu, že najlepšie sa propagande darí v bežných voľnočasových snímkach, kde útočí na diváka podprahovo. A Nemci takéto filmy potrebovali ako soľ. Zákaz premietania zahraničných filmov v spojení s narastajúcim vojnovým vyčerpaním a bombardovaním miest spôsoboval, že ľudí bolo treba baviť a postarať sa o ich odreagovanie. Potrebovali miesto, kam sa dalo uniknúť pred krutou realitou, a kiná sa na tento účel výborne hodili. Svedčí o tom fakt, že napríklad v roku 1943 sa predala až miliarda lístkov do kín. Film sa pritom výborne hodí na to, aby sa doň dali skryť podprahové informácie. Goebbels to veľmi dobre vedel. Na rozdiel od písaného textu, nad ktorým môže čitateľ dlhšie sedieť a kriticky sa nad ním zamyslieť, je film čisto pozorovacím médiom. Divák pasívne hľadí na sled obrázkov a nemá kedy nad nimi kriticky uvažovať. Informácie sa mu však do mozgu zapisujú aj tak. Keď dnes vidíte napríklad obľúbenú herečku, ako popíja nápoj špecifickej značky, s väčšou pravdepodobnosťou po ňom v obchode siahnete aj vy. S pašovaním nacistickej ideológie do filmov to za tretej ríše fungovalo rovnako. Propaganda je len iným pomenovaním pre marketing a hranica medzi nimi je veľmi úzka.

Dekadencia z čias Weimaru
Snímky z tretej ríše pojednávali aj o hrdinskosti vojakov, nevyhýbali sa však ani propagácii antisemitizmu. Podobne ako prostredníctvom iných masmédií sa aj cez filmy hľadal vonkajší nepriateľ, na ktorého by sa dala zvaliť vina za všetky útrapy. Za Hitlera to boli prevažne židia a komunisti, paralely s vytváraním týchto vonkajších nepriateľov však vidno dodnes. A nielen v autokratických režimoch. Nacistické filmy odkazovali aj na „úpadkovú“ kultúru medzivojnovej Weimarskej republiky. Vo filme Hans Westmar, ktorý sa odohráva v roku 1929, sa objavujú výjavy, ktoré nacisti považovali za dekadentné a neprijateľné: komunisti spievajúci svoju nepatriotickú hymnu Internacionálu, černošský džezový spevák či židovskí hudobníci. Ak vidíte paralelu so súčasnými vyjadreniami niektorých ľudí o upadajúcej kultúre, šíriacej sa dekadencii a potrebe návratu k „tradičným“ hodnotám, nie ste sami. Za Hitlera sa tak v kinách premietali filmy s jasným ideologickým zafarbením. Zväčša ponúkali pre diváka príjemné polopravdy či rovno lži, ktoré manipulovali s dejinami podľa potreby NSDAP. Podľahnúť takejto propagande nebolo vôbec zložité, práve naopak. Keďže totiž neexistovala kritika a všetky snímky prechádzali prísnou cenzúrou, indoktrinácia diváka myšlienkami nacizmu prebiehala hravo. Ako sa však ukazuje, ani vyvracanie neprávd, ktoré je možné v súčasnosti, nestačí v boji s rôznymi druhmi propagandy

Hitler vo filme: Je zaujímavé, že za éry nacizmu nevznikol v tretej ríši ani jediný film, v k torom by sa objavil Adolf Hitler či herec, ktorý by ho stvárnil . Namiesto toho filmári využívali historické postavy, ktoré Hitlera vykresľovali v pozitívnom svetle.