10. Cyklón v Bangladéši (1991) – 139-tisíc obetí
Kategória 5 na Saffirovej-Simpsonovej hurikánovej stupnici je vyhradená pre tie najsilnejšie tropické cyklóny severnej pologule. Radí sa sem aj tá z apríla 1991. Zasiahla Čitágáon, jeden z najhustejšie osídlených regiónov v Bangladéši, a spôsobila katastrofu obrovských rozmerov. O život prišlo odhadom najmenej 139-tisíc obetí, ďalších desať miliónov skončilo bez strechy nad hlavou. Rýchlosť vetra dosahovala až 240 kilometrov za hodinu a búrkový príliv s výškou päť metrov doslova zrovnal so zemou prímorské roviny juhovýchodného Bangladéša. Voda odnášala celé dediny a zničila úrodu na rozsiahlom území. Mnohým obetiam sa pritom dalo predísť, ľudí však buď dostatočne nevarovali, alebo obyvatelia regiónu na pokyny jednoducho nedbali. Bangladéšska vláda sa budúcim pohromám snaží zabrániť aspoň výstavbou vyvýšených úkrytov v blízkosti pobrežia, tých je však doteraz málo.
9. Veľké zemetrasenie v Kantó (1923) – 143-tisíc obetí
1. september 1923 sa do dejín Japonska zapísal čiernymi písmenami. Planinu Kantó, kde sa rozkladá metropolitná oblasť Veľké Tokio, zasiahlo zemetrasenie s magnitúdou 7,9. Zrútila sa najmenej polovica tehlových a desatina betónových stavieb. Väčšina ľudí však nezahynula pod troskami. Najmenej 44-tisíc ľudí si myslelo, že nájdu útočisko pri rieke Sumida, keď v meste zúrili požiare živené palivom z chatrčí a silným vetrom. Ocitli sa však v obkľúčení plameňov. V extrémnych podmienkach sa tu dokonca objavilo obrovské ohnivé tornádo, ktoré spálilo väčšinu osôb pri rieke. Prežilo ich len 300. Po katastrofe navyše došlo k masakrovaniu etnických Kórejčanov. Lži, klebety a nenávisť stačili na to, aby v priebehu nasledujúceho týždňa povraždili Japonci pištoľami, mečmi a kopijami najmenej šesťtisíc Kórejčanov.
8. Povodeň na Jang-c’-ťiang (1935) – 145-tisíc obetí
Jang-c’-ťiang je najdlhšou ázijskou riekou a zároveň aj príčinou najsmrtiacejších povodní v dejinách ľudstva. Záplavy z roku 1935 sa radia medzi päť najhorších v histórii. Spôsobili ich výdatné dažde začiatkom leta, ktoré výrazne zvýšili hladinu rieky a jej prítokov. Začali sa vylievať z korýt a ľudia nestíhali ujsť. Desaťtisíce sa ich utopili v búrlivých kalných tokoch, mnohí ďalší sa stali obeťami hladomoru, keďže povodne zlikvidovali úrodu na rozsiahlom území. Začali sa šíriť aj rôzne nákazlivé choroby, a to nielen z tiel utopencov, ktoré dlho nemal kto pochovať. V neposlednom rade prispel ku katastrofálnej situácii aj blížiaci sa konflikt s Japonskom a prebiehajúca občianska vojna medzi nacionalistami a komunistami. Smršť nepriaznivých okolností tak vyústila v smrť najmenej 145-tisíc osôb.
7. Zemetrasenie na Haiti (2010) – 160-tisíc obetí
Jedna z najchudobnejších krajín sveta sa v januári 2010 ešte len spamätávala z katastrofických hurikánov z roku 2008, keď ju postihlo jedno z najničivejších zemetrasení v dejinách. Najhoršie bolo zasiahnuté územie okolo hlavného mesta Port-au-Prince s vysokou hustotou obyvateľstva. Haiti bolo na takéto vyčíňanie prírodných živlov celkom nepripravené, chýbalo tu všetko od liekov a zdravotníckych pomôcok až po prístrešky pre ľudí, ktorí razom ostali bez domova. Pomoc sem prúdila hlavne zo zahraničia, ale len málo sa jej dostalo za hranice Port-au-Prince. Cesty boli zablokované troskami. Kapacita márnic bola absolútne nedostačujúca, mŕtvoly sa hromadili v uliciach a stúpla aj zločinnosť, keď spoza zničených múrov väznice ušli odsúdenci. Haiti sa z katastrofy dodnes nespamätalo.
6. Tsunami v juhovýchodnej Ázii (2004) – 228-tisíc obetí
Ráno 26. decembra 2004 otriaslo juhovýchodnou Áziou jedno z najsilnejších zaznamenaných zemetrasení s magnitúdou 9,1. Epicentrum sa nachádzalov Indickom oceáne. Otrasy vyvolali obrovskú vlnu tsunami, ktorá do 20 minút zasiahla prvé mesto. Banda Aceh na severnom cípe Sumatry žilo v tom čase asi 320-tisíc ľudí. Valiace sa vlny vody s výškou desať metrov ich v priebehu chvíle zabili 167-tisíc. Indonézia bola najhoršie postihnutou krajinou, ale tsunami neobišlo ani Thajsko, Indiu či Srí Lanku. 11 hodín po zemetrasení dokonca vlna zabíjala až v Juhoafrickej republike a Tanzánii. Medzi obeťami bolo približne deväťtisíc turistov zo zahraničia. Zemetrasenie spôsobilo humanitárnu katastrofu nebývalých rozmerov, keď bez strechy nad hlavou ostali asi dva milióny ľudí. Následky tsunami vidno dodnes.
5. Tajfún Nina (1975) – 240-tisíc obetí
Čínska priehradná nádrž Pan-čchiao mala odolať aj tisícročnej vode. Stála však len čosi vyše 20 rokov. Tajfún Nina so sebou totiž priniesol dvakrát toľko vody, než sa malo vyskytnúť raz za milénium. Za jediný deň tu napršalo približne 20 percent z celkového priemerného ročného úhrnu zrážok. Nasledovali ďalšie tri dni hustého dažďa. 8. augusta sa začala priehrada rútiť. Vznikla vlna s výškou desať metrov, ktorá sa valila údolím rýchlosťou 50 kilometrov za hodinu a zrovnávala so zemou celé mestá. V ten deň zlyhalo celkovo 61 nádrží. Desiatky tisíc ľudí zomreli pod hladinou a približne rovnaké množstvo následkom chorôb, ktoré sa šírili kontaminovanou vodou. Čínska vláda v tom čase hovorila o 26-tisícoch obetí. V skutočnosti ich bolo približne deväťkrát toľko. Voda tiež zničila asi sedem miliónov domov.
4. Zemetrasenie v Tangšane (1976) – 242-tisíc obetí
Zemetrasenie s magnitúdou 7,6 prišlo 28. júla v skorých ranných hodinách, v čase, keď väčšina ľudí spala. Stačilo pár minút a viac než štyri pätiny budov v Tangšane sa zrútili. Keď sa o pár hodín neskôr vykonávali rozsiahle záchranné práce, došlo k ďalším, len o čosi miernejším otrasom, ktoré všetko skomplikovali. Dovtedy sa nevedelo, že neďaleko mesta sa nachádza tektonický zlom, a tak nik nečakal katastrofu. Iba potkany, ktoré deň pred katastrofou v húfoch behali po uliciach, a sliepky, ktoré odmietali jesť. Vo fabrikách došlo po otrasoch k výbuchom a rozsiahlym požiarom, tie sa však preživším hasičom nedarilo zlikvidovať. Zemetrasenie totiž okrem iného zničilo aj vodovodné potrubia. Tangšan ostal odrezaný od sveta, cesty aj železnice boli zničené. Pomoc prichádzala najmä zo vzduchu, lenžeň pomaly. Výsledkom bolo najmenej 242-tisíc mŕtvych.
3. Zemetrasenie v provincii Gansu (1920) – 273-tisíc obetí
Nie je jasné, akú malo silu, patrí však k najsmrtiacejším zemetraseniam v dejinách. Zničilo alebo poškodilo územie s rozlohou takmer polovice Slovenska a zabilo vyše 270-tisíc ľudí. Navyše k nemu došlo 16. decembra, v čase, keď teploty klesali pod bod mrazu a ľudia sa zrazu ocitli bez strechy nad hlavou vystavený vrtochom počasia. Nemohli sa ani uchýliť k susedom, väčšina domov bola zničená. Mnohé dediny skončili zavalené zosuvmi pôdy a významným zabijakom bol aj hlad. Zrútili sa nielen sýpky, ale aj maštale, kde skončili zavalené zvieratá. Odhaduje sa, že zahynul asi milión kusov dobytka, čo prispelo k ďalším obetiam na ľudských životoch v dôsledku podvýživy. Podarilo sa však dosiahnuť aspoň to, že po zemetrasení sa do jari spriechodnili vodné toky. Inak by došlo k povodniam, ktoré by zabili ďalšie tisíce ľudí.
2. Cyklóna Bhola (1970) – 500-tisíc obetí
Hoci nepatrila k najsilnejším tropickým cyklónam a na Saffirovej-Simpsonovej hurikánovej stupnici spadala len do kategórie 4, išlo o najsmrtiacejšiu tropickú cyklónu v dejinách. 12. novembra zasiahla pobrežie východného Pakistanu a postupovala ďalej nad nízko položené roviny. Zmietla väčšinu toho, čo jej stálo v ceste, domy nevynímajúc. Z máp zmizli celé dediny, pričom najviac ľudských životov zmaril búrkový príliv. V meste Tazumuddin, kde žilo asi 170-tisíc ľudí, zomrela polovica obyvateľov. Po cyklóne navyše vyčíňal hlad, ale aj infekčné choroby spôsobené konzumáciou kontaminovanej vody. Chabá bola aj pomoc vlády Východného Pakistanu. Keď sa však o mesiac neskôr konali voľby, vyhrali ich opoziční separatisti. Došlo ku krátkemu konfliktu a v decembri 1971 sa krajina osamostatnila od Pakistanu a vznikol Bangladéš.
1. Povodne na Jang-c’-ťiang (1931) – Najmenej milión obetí
Wu-chan je dnes mestom známym po celom svete ako ohnisko pandémie nového koronavírusu. V lete 1931 ho však postihla oveľa horšia katastrofa. Spolu s Nankingom a ďalšími mestami po prúde Jang-c’ ťiang ho zasiahli najsmrtiacejšie povodne v histórii ľudstva. Rozsiahle odlesňovanie, nevhodné umiestňovanie domov a nadmerná rekultivácia mokradí v kombinácii s vysokým úhrnom zrážok viedli k tomu, že počas prvej fázy povodní zomrelo približne 150-tisíc ľudí. A potom sa už opakoval klasický scenár s hladom a chorobami, avšak v oveľa väčšom meradle, keďže povodie Jang-c’-ťiang je do dnešných dní mimoriadne husto osídlené. Povodne trvali nečakane dlho, od júna až do augusta. Príčinou bolo aj netradične vysoké množstvo tropických cyklón v povodí rieky. Bežne sa do roka vyskytujú dve, v roku 1931 ich však bolo až sedem. Na dôvažok tu bolo aj veľké množstvo snehu na hornom toku Jang-c’ ťiang, ktorý sa v lete topil a ešte zvyšoval hladinu rieky. K najhoršej prírodnej katastrofe nielen posledných 100 rokov, ale celej histórie ľudstva (najvyššie odhady hovoria až o štyroch miliónoch obetí), však došlo v tieni čínskej občianskej vojny a veľkej hospodárskej krízy. A tak sa o nej dnes hovorí len málo.
Od autora ďalej ponúkame:
Najkrvavejšie bitky všetkých čias
Najväčšie ekonomické krízy: Čo všetko už ľudstvo prežilo?
Najznečistenejšie miesta sveta: Vstup len na vlastné riziko!
