Štvornásobný paralympijský šampión v parastolnom tenise ju rád uplatňuje aj na svojich motivačných prednáškach. Po autonehode v roku 1993 zostal Stredoslovák z Heľpy trvalo odkázaný na pohyb pomocou svojho vozíka. Po takom ťažkom úraze sa mohol utiahnuť do ústrania, no rozhodol sa pre pravý opak. Začal pomáhať a neskôr celý život zasvätil paralympijskému hnutiu. Slovenský paralympijský výbor (SPV) oslavuje tento rok 25 rokov existencie, Ján Riapoš pri ňom stojí od jeho začiatkov. Posledných osemnásť rokov ako jeho predseda. Mimochodom, Riapoš je jediný aktívny športovec ktorému sa podarilo v parastolnom tenise kvalifikovať na siedmu paralympiádu za sebou. O rok v Tokiu by nemal chýbať.
Dvadsaťpäť rokov existencie SPV je krásny vek. Čo všetko sa vám za ten čas podarilo dosiahnuť?
SPV si našiel stabilné miesto v športovej rodine a naši športovci paralympionici výsledkami, ale aj prístupom k životu, k sociálnej motivácii a rehabilitácii ukázali Slovensku, že sú dôležitou súčasťou našej spoločnosti. Paralympijský šport sa stal veľkou inštitúciou. Ocenil by som však, ak by nám spoločnosť aj naďalej pomáhala utvárať také podmienky, aby sme sa mohli ešte viac rozvíjať. Bolo by chybou, ak by ľudia zodpovední za riadenie tejto krajiny videli v športe zdravotne znevýhodnených svojich nepriateľov. Aj preto, že šport zdravotne znevýhodnených má potenciál odovzdať ostatným silný odkaz a motivovať.
Na čo ste za to obdobie najviac hrdý?
Že máme športovcov, ktorí nie sú pasívnymi poberateľmi sociálnych dávok, ktorí sa dokážu vrátiť do života. Že máme reprezentantov, ktorí prinášajú Slovensku medaily, píšu svojimi životmi silné príbehy a ktorí sú schopní sa aj po konci aktívnej športovej kariéry plnohodnotne zapojiť do spoločnosti. Zo všetkých sa stali ľudia, ktorí pracujú. Sú zamestnaní. Mnohí vyštudovali vysoké školy. Nie sú pre nikoho žiadnou príťažou, ale obrovským prínosom. Máme už aj prvú profesorku, plavkyňa Gitka Prokeinová dnes prednáša na bratislavskej Univerzite Komenského trestné právo. Teší ma aj spustenie projektu Sme si rovní, ktorý vychováva motivátorov a tí potom budú pracovať v regionálnych centrách.
Zmenila sa za roky vo funkcii vaša pozícia vo vzťahu akceptácie paralympionizmu na Slovensku? Cítite väčšiu podporu?
Dosiahli sme toho veľa, no ešte stále máme pred sebou množstvo práce, pretože ľudia si žijú vlastné životy, majú vlastné profesie a problémy a nemajú vždy dostatok času venovať sa paralympijskej problematike. Z toho potom pramenia veľmi nekvalifikované vyjadrenia na paralympizmus. Niektoré názory na nás akoby pochádzali z roku 1950. Strelkyňa Veronika Vadovičová je trojnásobnou paralympijskou víťazkou nie preto, že sedí na vozíku, ale preto, že strieľa fantasticky a zvládne aj absolútny nástrel 600 bodov. Cyklista Jozef Metelka vyhráva preteky na dráhe na 4 kilometre nie preto, že nemá nohu, ale preto, že je na tejto trati najrýchlejší aj medzi zdravými a Marcela Pavlíka vyhlásili za najlepšieho lukostrelca preto, že dosiahol najlepší výkon. Nie preto, že je zdravotne znevýhodnený. Aj oni veľa trénujú. Ak chce Veronika Vadovičová uspieť, potrebuje ročne použiť v príprave 10- až 15-tisíc nábojov. Rovnako ako Danka Barteková či Zuzka Rehák Štefečeková medzi zdravými. Ani ja by som neuspel v parastolnom tenise s raketou z bežného supermarketu. Tí, čo si myslia, že si len prehadzujeme loptičku z jednej strany na druhú, sa mýlia. Aj my musíme drieť a tvrdo trénovať, ak chceme uspieť. Je smutné počúvať tvrdenia, že nemáme konkurenciu. Stala sa z toho mantra, no nie je pravdivá.
Pozitívom posledných rokov je spolupráca SPV so Slovenským olympijským a športovým výborom (SOŠV). Ako veľmi vám to uľahčuje situáciu?
Snažíme sa byť rovnocennými partnermi, nielen ako určuje zákon o športe. Po zvolení Antona Siekela do čela SOŠV sme spolu veľa diskutovali o vzájomnej spolupráci, ale aj o postavení SPV v slovenskom športe. Spolu skladáme sľub u prezidentov SR, spolu sme teraz v rámci akcie Športová krv motivovali širokú verejnosť, aby išli darovať túto vzácnu tekutinu. Podpísali sme memorandum o spolupráci. Nie je to len kus papiera. Skrýva sa za tým reálna činnosť, ktorá naberá veľké kontúry. Chceme byť určitými strechami, ktoré budú mať vo svojom portfóliu šport zdravých a šport zdravotne znevýhodnených. Je však potešiteľné, že zbližovanie paralympizmu a olympizmu viac-menej kopíruje aj dianie vo svete.
Aké veľké je prepojenie?
V súčasnosti je spolupráca Medzinárodného paralympijského výboru s Medzinárodným olympijským výborom na najvyššej možnej miere. Na čele paralympionikov ukončil pôsobenie pred tromi rokmi Angličan Philip Craven. Na jeho miesto nastúpil Brazílčan Andrew Parsons, ktorý je blízkym priateľom Thomasa Bacha, šéfa MOV. Zbližovanie týchto dvoch inštitúcií naďalej pokračuje a je veľmi silné. Obe organizácie dnes majú podpísanú spoluprácu do roku 2038 a nie je to len spoločné organizovanie olympiád či paralympiád, ale množstvo aktivít a spoločných projektov na medzinárodnej scéne. Máme aj viacerých spoločných partnerov, napríklad automobilku Toyota.
Olympijské hnutie však má za sebou podstatne dlhšiu históriu ako paralympijské.
Aj preto toto zbližovanie vítam. Ten časový deficit oproti olympizmu bol značný. Paralympijské hnutie začalo vznikať až v roku 1948, keď doktor Ludwig Guttman zorganizoval v britskom Stoke Mandeville hry pre prvých 16 vozičkárov. Medzinárodný paralympijský výbor však vznikol až v roku 1989.
Aj paralympijský šport sa musel v posledných mesiacoch vyrovnávať s výpadkom športových podujatí, tokijskú paralympiádu preložili až o rok. Ako veľmi vám koronakríza ublížila?
Všade v súčasnosti počúvam, ako nás koronakríza ide zmeniť, ako zmení celý svet. To je zavádzajúce, zmeniť sa môžeme len my sami a potom následne svet a veci okolo nás. Poviem to tiež na príklade. My trestáme výrobcov plastov viac ako tých, čo hádžu plasty do prírody a mora. V duchu vety Viktora Frankla z úvodu. Len naša reakcia na krízu dokáže meniť nás a svet okolo nás. V paralympizme to uplatňujeme dlhodobo. Nie úraz, ale moja reakcia naň zmenila môj život. Možno nás to zobudí a zamyslíme sa, aké krehké sú naše životy. Taký jednoduchý vírus a ako nás všetkých oslabil. Zdravotne, ekonomicky. Mysleli sme si, že sme pánmi tvorstva, čo nie je pravda. Svet stvoril Boh a stvoril ho dokonale, len my máme pocit, že sme natoľko nadradení, že môžeme meniť zákony prírody. Nie je to však tak.
Čo by sme mali zmeniť?
Napríklad pohyb. Mali by sme sa viac hýbať. Dnes celý deň viac-menej presedíme, sme pasívni. Práve v tomto období by sme sa nad tým mali zamyslieť. Pápež František i prezident MOV vyzývajú k aktívnemu spôsobu života, lebo to je jediný nástroj, ktorý nám pomôže zvýšiť celospoločenskú imunitu a odolnosť vo vzťahu k nášmu telesnému i duševnému zdraviu. A dnes náš slovenský šport všetci tlačia do kúta. Akoby to bola len záležitosť ministerstva školstva. Ani za 30 rokov od nežnej revolúcie sme poltikov nedokázali presvedčiť, že to celé je celospoločenská téma. Je dôležité správne komunikovať. Máme dlhy v infraštruktúre, vo vzdelávaní, no aj dlhy v správnom prístupe k pohybu. Ak sa budeme pohybovať neodborne, privodíme si ešte väčšie problémy.
MEDAILOVÁ BILANCIA SLOVÁKOV NA ZIMNÝCH A LETNÝCH PARALYMPIJSKÝCH HRÁCH OD ROKU 1993.
Spolu: 114 medailí (34 zlatých – 40 strieborných – 40 bronzových)
Najúspešnejší športovci v počte získaných medailí na zimných paralympijských hrách:
1. Henrieta Farkašová (lyžovanie): 9 zlatých – 2 strieborné – 1 bronzová
2. Jakub Krako (lyžovanie):
5 zlatých – 5 strieborných
Najúspešnejší športovci v počte získaných medailí z letných paralympiád:
1. Ján Riapoš (parastolný tenis): 4 zlaté – 1 strieborná
2. Veronika Vadovičová (streľba): 3 zlaté – 1 strieborná – 1 bronzová
3. Jozef Metelka (cyklistika): 2 zlaté – 1 strieborná
Mohlo by vás zaujať:
Naši športovci sa nezľakli ihly, pomáhajú v kampani #Sportovakrv
Exkluzívne s Antonom Siekelom: Šport pomáha k zdraviu spoločnosti
