Na úsvite studenej vojny Američania prvýkrát použili kódové označenie Zlomený šíp.
Sovietsky zväz vykonal prvú úspešnú skúšku jadrovej zbrane už v auguste 1949. Žiaden zo západných štátov nečakal, že sa to Sovietom podarí tak skoro a do medzinárodných vzťahov vniesol tento fakt ešte viac strachu. Preteky v zbrojení nabrali výraznejšie tempo a ich súčasťou boli okrem iného aj simulované útoky jadrovými zbraňami.
Útok na San Francisco
Jeden sa uskutočnil aj vo februári 1950. Samozrejme, že nad územie ZSSR Američania letieť nemohli, Stalin by sa nepotešil. Diaľkové lety však mohli Američania vykonávať aj nad svojím územím, a tak 13. februára vzlietol zo základne na Aljaške bombardér Convair B-36 Peacemaker. Prezývka tohto lietadla je tak trochu ironická. „Mierotvorca“ bol totiž bojovým lietadlom s najväčším rozpätím krídel (70 metrov), aké sa kedy vyrábalo a na palube mohol niesť takmer 40 ton bômb. Dolet 16-tisíc kilometrov robil z B-36 vôbec prvý skutočný medzikontinentálny bombardér. Cieľom simulovaného útoku bolo San Francisco. B-36 malo byť vo vzduchu celých 24 hodín, nad Kaliforniou vystúpiť do výšky 12 kilometrov, „zhodiť“ nálož a pristáť v Texase. Hoci išlo len o cvičnú akciu, lietadlo malo na palube atómovú bombu typu Mark 4 podobnú tej, ktorá vybuchla nad Hirošimou. Americké letectvo však tvrdilo, že hoci sa v bombe nachádzalo veľa uránu a približne dve tony výbušnín, plutóniové jadro potrebné na spustenie jadrového štiepenia v bombe nebolo.
Oprávnené obavy
Získať atómovú bombu pre účel takéhoto simulovaného útoku nebolo jednoduché. Veliteľstvo strategického letectva (SAC) túžilo otestovať bombardér naostro, lenže Komisia pre atómovú energiu, ktorá v čase mieru kontrolovala jadrové zbrane, bola dlho voči požičiavaniu týchto ničivých nástrojov skeptická. Trvalo mesiace presviedčania, kým SAC bombu získala, a aj to bez plutóniového jadra. Ako sa ukázalo, komisia bola oprávnene zdržanlivá. Už pár hodín potom, ako 13. februára 1950 B-36 vzlietlo, sa začalo prejavovať pôsobenie mrazivých teplôt a vlhkosti. Na trupe sa vytvárala čoraz hrubšia vrstva ľadu a motory dostávali poriadne zabrať. Sedem hodín po štarte vzbĺkli dva zo šiestich motorov, po chvíli sa pridal tretí. Piloti ich museli vypnúť, ale začalo byť jasné, že jedno z najdrahších lietadiel, ktoré sa v tom čase vyrábalo, sa vo vzduchu dlho neudrží. Klesalo tempom asi 150 metrov za minútu a kapitán Harold Barry i jeho posádka museli rýchlo konať.
Explózia nad Pacifikom
V prvom rade bolo potrebné dodržať núdzový vojenský protokol a zlikvidovať bombu tak, aby sa jej súčiastky nedostali do nepovolaných rúk. Otváranie bombovnice však na prvýkrát kvôli ľadu zlyhalo. Druhý pokus bol už ale úspešný, zbraň z lietadla vypadla niekde nad Tichým oceánom a podľa posádky ju ešte vo vzduchu zničil výbuch konvenčných výbušnín. Barry potom nastavil autopilota tak, aby B-36 narazil do oceánu a vydal posádke rozkaz na opustenie stroja. Muži s padákmi vyskákali z lietadla nad ostrovom Princess Royal Island, ktorý je súčasťou provincie Britská Kolumbia, a nechali lietadlo napospas osudu. Bombardér však odmietol poslúchnuť kapitánov posledný rozkaz a namiesto nad otvorené more si to namieril do divočiny. Napokon sa zrútil na úbočie vrchu Mount Kologet hlboko v kanadskom vnútrozemí. Americké i kanadské úrady okamžite rozbehli pátranie po mužoch. V mrazivých teplotách na severe Kanady mali letci len malú šancu prežiť, a predsa sa 12 zo 17 členov posádky podarilo zachrániť. Zvyšných piatich však nikdy nenašli.
Nedostupný terén
Prebiehalo aj pátranie po vraku lietadla a súčasne s ním i vypočúvanie vypočúvanie posádky. Všetci jej členovia potvrdzovali tvrdenie kapitána o tom, že bomba explodovala nad Tichým oceánom. Vojenskému letectvu Spojených štátov neostávalo nič iné len veriť tejto verzii, a to minimálne dovtedy, kým sa nepodarí nájsť stratený bombardér. Kanaďanom pritom nik neoznámil, že v B-36 sa môže stále nachádzať jadrová zbraň. Nik však nevedel, kde lietadlo hľadať. Až o tri roky neskôr vrak náhodou zbadali Kanaďania počas pátrania po mužovi, ktorý sa v regióne stratil počas hľadania ropných ložísk. Američania sa k vraku na Mount Kologet pokúsili vystúpiť trikrát, ale zakaždým neúspešne, čo len dokladuje rozľahlosť a nedostupnosť tamojšej divočiny. Až o rok neskôr sa k stroju konečne dostal malý demolačný tím, ktorý zlikvidoval vrak i utajené materiály. Po incidente sa začali šíriť rôzne klebety. Dokumenty týkajúce sa prvého Zlomeného šípu boli prísne tajné a ľudia nevedeli, či bomba naozaj neškodne vybuchla nad Pacifikom. Šírili sa tvrdenia, že zbraň sa nepodarilo odhodiť a jeden z členov posádky, ktorý ju mal na starosti a ktorý bol bývalým civilným pilotom, sa mal pokúsiť dostať lietadlo na niektorú z amerických základní. Jeho telo mal vraj demolačný tím nájsť vo vraku lietadla. Žiadna z konšpirácií sa však nikdy nepotvrdila. Prvá stratená jadrová bomba, respektíve to, čo z nej ostalo, tak odpočíva na dne Tichého oceánu. A spolu s ňou zrejme aj päť mužov z posádky lietadla, ktorí incident neprežili.
Zlomený šíp: Ozbrojené sily USA používajú v súvislosti s incidentmi zahŕňajúcimi jadrové zbrane viacero termínov. Zlomený šíp je jedným z nich a označuje situáciu, v ktorej síce nukleárna zbraň hrá hlavnú rolu, ale neexistuje riziko, že by kvôli nej vypukla jadrová vojna. Okrem iného do tejto
kategórie spadajú aj stratené jadrové zbrane.
Mohlo by vás zaujať:
Operácia Gunnerside: Keď Hitler prišiel o atómovú bombu
Útok, ktorý otriasol sochou Slobody
Prvý oblet Zeme mal ukázať silu USA
