Perla námorníctva, ktorá sa stala symbolom tragédie.
V septembri 1897 dostalo britské námorníctvo tvrdý úder. Nemci spustili na vodu zaoceánsku loď Kaiser Wilhelm der Grosse. Obrovské a rýchle plavidlo prinieslo krajine značnú prestíž a tradičná pozícia Veľkej Británie ako najväčšej námornej mocnosti sa otriasla. To ale nebolo všetko. Nemecké firmy začali produkovať jednu zaoceánsku loď za druhou, a tá novšia bola vždy o čosi mohutnejšia a rýchlejšia než predošlá. Poníženie bolo ešte väčšie, keď americký finančník J. P. Morgan skúpil viaceré lodiarske spoločnosti a medzi nimi aj britskú pýchu White Star Line. Mimochodom, tej patril aj Titanic. Británii tak zostávala už len jedna významnejšia lodiarska spoločnosť: Cunard Line, ktorá ale spočiatku nemohla súperiť s americkou a nemeckou konkurenciou. Do hry teda vstúpilo Kráľovské vojenské námorníctvo.
Zrod Lusitanie
V roku 1902 sa námorníctvo dohodlo s Cunard Line na zmluve, ktorej cieľom bolo nielen obstáť v konkurencii, ale aj dostať britskú obchodnú flotilu späť na výslnie. Kráľovské vojenské námorníctvo prisľúbilo financovať výstavbu dvoch špičkových zaoceánskych lodí v celkovej cene 2,6 milióna libier (dnes by išlo približne o 300 miliónov eur). Cunard Line na druhej strane garantoval, že spoločnosť nikdy neprejde do rúk zahraničného vlastníka. Po piatich rokoch usilovnej práce spustili v septembri 1907 na vodu Lusitaniu. Keď sa vydávala na prvú plavbu, neexistovala väčšia, dlhšia ani luxusnejšia loď. Aj pri dĺžke 240 metrov a výtlaku vyše 44-tisíc ton dokázala vyvinúť ohromnú rýchlosť, dovtedy nevídaných 24 uzlov (44 kilometrov za hodinu). Disponovala priestrannými kabínami, zdobenými chodbami či jedálňou s kopulovitým stropom. Bol to jednoducho inžiniersky i dizajnérsky klenot a triumf britského námorníctva. Nik si nemyslel, že meno Lusitania sa stane symbolom smrti a tragédie. Nasledujúcich sedem rokov plnila Lusitania svoje úlohy kvalitne. V lete 1914 ale Nemecko porušilo neutralitu Belgicka a Británia mu vyhlásila vojnu. Kráľovské vojenské námorníctvo spustilo okamžitú intervenciu a z civilných plavidiel sa rýchlo stali vojnové. Pre mnohé zaoceánske lode to znamenalo koniec ich terajších životov a plnenie celkom nových úloh. Začali prepravovať vojakov, prípadne sa z nich stali nemocničné lode. Lusitaniu však podobné nebezpečné funkcie obišli, námorníctvo s ňou malo celkom iné plány.
Bez vedomia cestujúcich
Kráľovské vojenské námorníctvo síce umožnilo Lusitanii naďalej prepravovať pasažierov, ale zároveň malo na pamäti jednu z klauzúl zmluvy so spoločnosťou Cunard Line. Tá hovorila, že nákladový priestor lode musí byť námorníctvu kedykoľvek k dispozícii. Medzitým začali americké firmy vyrábať najrôznejšie produkty potrebné pre chod vojenskej mašinérie a predávať ich v Európe obom stranám. Kráľovské vojenské námorníctvo takto kupovalo od USA muníciu, problémom však boli nemecké ponorky, ktoré striehli v Atlantiku. Aj preto chcelo využiť Lusitaniu na pašovanie. Pasažierov zaoceánskej lode o tom ale neupovedomilo, plavidlu totiž podľa námorníctva nemalo hroziť žiadne nebezpečenstvo. Oficiálne dôvody boli dva. Po prvé: predpokladalo sa, že Lusitania je priveľmi rýchla a nemecké ponorky ju nebudú schopné sledovať. Po druhé: Briti si mysleli, že Nemci nikdy nepotopia loď s civilistami na palube.
Dňa 1. mája 1915 sa Lusitania vydala na svoju poslednú plavbu. V to ráno sa vo viacerých newyorských novinách objavilo varovanie od nemeckej vlády, ktoré pripomínalo všetkým ľuďom cestujúcim cez Atlantik, že Veľká Británia a Nemecko sú vo vojnovom stave a že plavbu podstupujú na vlastné riziko. Milionár Alfred Vanderbilt dokonca dostal telegram s varovaním, aby necestoval, ale odbil ho tvrdením, že si z neho zrejme niekto strieľa. Krátko popoludní Lusitania vyrazila s 1959 pasažiermi na palube. Prvé dni boli pokojné, počasie príjemné a ľudia sa bavili. Nik nevedel, že neďaleko írskeho pobrežia sliedi nemecká ponorka U-20. Ráno 7. mája bola hmla, ale popoludní sa vyjasnilo a v diaľke sa už rysovali zelené írske brehy. Po 14. h sa ale idylka skončila. Posádka Lusitanie zbadala, ako sa k lodi blíži torpédo, a na úhybný manéver bolo neskoro. Plavidlo sa po zásahu otriaslo, ale to bolo nič v porovnaní s explóziou, ktorá nastala o niekoľko sekúnd neskôr. V tej chvíli už každý na palube tušil, že je s loďou koniec. Kapitán ponorky Walther Schwieger si do diára po 15 minútach od vypustenia torpéda zapísal: „Zdá sa, že loď bude nad hladinou už len chvíľu. Dal som rozkaz na pokles do hĺbky 25 metrov. Nemohol som vypustiť ďalšie torpédo do tej masy ľudí zúfalo sa snažiacich o záchranu.“
Odsúdení na smrť
Prova rýchlo klesala ku dnu a Lusitania sa stala neovládateľnou. Zároveň sa ale stále hýbala vpred, čo do veľkej miery znemožňovalo spustenie záchranných člnov na hladinu. Ľudia sa o to ale aj tak pokúšali. Zväčša neúspešne a za cenu vlastných životov. Mnohí pasažieri tiež uviazli v podpalubí. Keď zhasli svetlá, ocitli sa v úplnej tme. O 18 minút bolo po všetkom. Na vode bolo len šesť záchranných člnov, množstvo ľudí, ktorí prežili, tak mohlo len plávať a postupne sa poddávať podchladeniu. Na okamih im zasvietila nádej, keď sa priblížila britská vojnová loď Juno, jej kapitán ale dostal priamy rozkaz, aby sa k miestu potopenia Lusitanie viac nepribližoval. Bolo to vraj príliš nebezpečné, U-20 sa mohla stále pohybovať kdesi v okolí. V konečnom dôsledku to viedlo k smrti 1201 mužov, žien a detí. Prežilo 758 osôb. Mnohí preživší vďačili za svoje životy flotile civilných lodiek a člnov, ktoré im vyrazili na pomoc z írskeho Queenstownu.
Reakcia svetovej verejnosti na seba nedala dlho čakať. Mnohí neverili, že Nemci boli schopní takého bezcitného činu. Ďalší vinili Britov, že zneužili Lusitaniu na vojenské účely a sú spoluzodpovední za smrť civilistov. Vo Veľkej Británii ale táto tragédia viedla aj k tomu, že v priebehu pár dní vstúpilo kvôli chuti pomstiť sa do armády 150-tisíc mužov. Vládna propaganda teda slávila úspech. Rýchla bola aj reakcia USA. Tie sa síce priamo nezapojili do konfliktu, ale verejnosť, dovtedy v oblasti vojny tak trochu nerozhodná, sa celkom obrátila na stranu Britov. Američania žiadali, aby ich spoločnosti prestali Nemcom predávať vojenské potreby. Pre Nemecko tak malo potopenie Lusitanie nesmierny a zdrvujúci dosah. Obrátilo proti sebe verejnosť z celého sveta a prišlo o možnosť obchodovať s USA. Smrť vyše tisícky nevinných tak priniesla obrat v prvej svetovej vojne.
https://youtu.be/jtSUMDTrpPw
Ponorka U-20: Kapitán Schwieger po Lusitanii potopil aj ďalšiu zaoceánsku loď RMS Hesperian, ktorá fungovala aj ako plávajúca nemocnica. Konal tak proti oficiálnemu rozkazu a velenie ponorky mu zobrali. U-20 stroskotala pri dánskych brehoch, ale posádka sa zachránila a poškodila ponorku tak, aby sa už nedala použiť. Dánska vláda plavidlo v roku 1925 zlikvidovala, zachoval sa len palubný kanón, ktorý bol vystavený v múzeu.
Mohlo by vás zaujať:
Najväčšie bojové lode, aké kedy vznikli
Titanic nebol najväčšou lodnou katastrofou. Poznáte loď Wilhelm Gustloff?
Záhada lode USS Liberty
