Rozmanitá a farebná blízkovýchodná krajina s rozlohou len 10 452 km2 a približne šiestimi miliónmi obyvateľov očarí každého, kto sa sem vyberie. Málokedy však zostane pri jednej návšteve: tunajšia atmosféra si mnohých podmaní navždy. Na malom území tu možno nájsť všetko od pláží Stredozemného mora, cez malebné historické mestá, pulzujúcu metropolu, čo nikdy nespí, i krásne trojtisícové pohoria, kde sa sneh topí až na konci jari. To všetko v okruhu pozitívne naladených ľudí, ktorí si dokážu užívať život plnými dúškami.
Krásavica, ktorá vždy vstane z popola
Hlavným dôvodom, prečo si Libanončania tak dokonale užívajú každý šťastný moment života, je zrejme fakt, že žijú v regióne plnom napätia a nestability. Na takýto stav ľudia reagujú rôzne, no obyvatelia krajiny cédrov sa s ním naučili koexistovať a doslova sa tešiť z každého nového rána. Na miestach, kde nad istotami v našom ponímaní stojí obrovský otáznik, si dokážu udržať svoj ostrov šťastia a dobrej nálady. Nejde pritom o bezstarostnosť. Len si uvedomujú, že večné ohliadanie sa späť ešte nikomu nepomohlo vymaniť sa z útrap minulosti. V takomto duchu žije i metropola Bejrút. Jej názov je v arabčine ženského rodu, a tak jej pomenovanie „krásavica“ právom patrí. Koľkokrát by bola zničená, vždy sa objaví v novom, ešte pôvabnejšom šate. Dnešný Bejrút máločím pripomína zničujúce obdobie občianskej vojny z rokov 1975 – 1990, nevidieť už ani stopy izraelských náletov z letnej vojny roku 2006. Nielen centrum poldruha miliónovej metropoly bolo vystavané znova od základov – ešte krajšie a honosnejšie. Nočný život v Bejrúte je najmä počas víkendov ako nikdy nekončiaca vysokoškolská párty: diskotéky burácajú, každého zaujíma okamih prítomnosti a únavu vždy odoženie ranné stredomorské slnko.
Kto to celé zaplatí? Libanonská ekonomika je orientovaná predovšetkým na bankovníctvo a služby, štát nebráni voľnému podnikaniu, ktoré sa riadi liberálnymi ekonomickými zásadami „laissez faire“. Podstatná časť ľudí pracuje i v poľnohospodárskom sektore – z jeho vývozných artiklov spomeňme skvelé víno a vynikajúce jablká. Nezanedbateľná je i rola približne štrnásťmiliónovej libanonskej diaspóry, ktorej členovia svojim miestnym rodinným príslušníkom neraz výdatne pomáhajú Nespomínate si na nikoho s libanonskými koreňmi? Omyl: Shakiru a Salmu Hayek pozná určite každý, podobne ako najbohatšieho človeka Latinskej Ameriky, Mexičana Carlosa Slima. Neslávne známym sa svojím nedávnym útekom z Japonska stal CEO Renaultu Carlos Ghosn, libanonského pôvodu je i spevák a herec Paul Anka. Máte radšej vedu? Jedným zo slávnych ľudí s koreňmi v krajine cédrov je v tomto smere určite držiteľ Nobelovej ceny za chémiu, Američan Elias James Corey. Stále málo? Tretím najpredávanejším poetom všetkých čias po Shakespearovi a Laovi´C je opäť rodák z Libanonu – slávny Chalíl Džibrán, rodák z horského mestečka Bšarré obývaného maronitskými kresťanmi.
V kolíske civilizácie
Mestá Byblos, Sidon, Berytus či Tyros boli významnými sídlami Fenickej ríše, ktorej moc a sláva kulminovala v 12. až 8. storočí pred Kristom. Dnes im síce domáci vravia Džbejl, Sajdá, Bejrút a Súr, no ich historický význam sa tým nemení. Napokon, Libanončania radi prízvukujú, že sú potomkami tohto slávneho národa, ktorého ríša bola geograficky takmer identická s dnešným Libanonom. Vynikajúci moreplavci a obchodníci, akými starí Feničania boli, v tom čase ovládli veľkú časť stredomorského pobrežia. Geografickým ťažiskom ich vplyvu boli najmä južné brehy Stredozemného mora od dnešného Libanonu až po Gibraltár, svoje mestá a kolónie ale mali aj na území juhu Španielska, Baleárskych ostrovoch, Sardínii, Sicílii či na Cypre. Jedným z najvýznamnejších obchodných artiklov bol týrsky purpur, najdrahšie farbivo svojej doby. Získavalo sa dlhým a prácnym procesom odoberania žliaz dravých morských ulitníkov rodu Bolinus brandaris a niektorých ďalších a ich niekoľkodňovým varením na miernom ohni. Odevy farbené svetlostálym týrskym purpurom nebledli a napríklad Rimania ich používali na ceremoniálne róby. Gaius Iulius Caesar či byzantský vládca Justinián tiež nosili plášť zafarbený týrskym purpurom. Táto farba bola vyhradená pre nobilitu, obyčajní ľudia šarlátové a purpurové odevy v staroveku nesmeli nosiť pod hrozbou hrdelného trestu. Dnes sa zdá, že spektrum farieb, ktoré sme zdedili zo staroveku, pomaly bledne. Pred niekoľkými rokmi v Stredozemnom mori úplne vyhynul ulitník Stramonita haemastoma, jeden z druhov kedysi využívaných na získavanie purpuru. Ťažko však povedať, či i v jeho prípade biť na poplach: populácie tohto druhu sú stále hojné v Karibiku aj na pobreží Brazílie. Nič to ale nemení na fakte, že práve morské živočíchy sú veľmi citlivé na zmeny teplôt a okysľovanie vôd, za ktoré sme v mnohom zodpovední.
Jar s vôňou cédrov
Podobne ako následkom našej činnosti klesá diverzita v prírode, mizol počas stáročí aj libanonský céder – symbol krajiny. Jeho veľmi tvrdé a kvalitné drevo sa používalo naprieč históriou pri stavbách lodí či významných budov až do tej miery, že boli tieto pomaly rastúce stromy na mnohých miestach vyklčované. Dnes sú našťastie zostávajúce cédrové lesy v krajine prísne chránené a ich až štyridsať metrov vysoké stromy, z ktorých mnohé sú staršie než tisíc rokov, sú hlavne zdrojom radosti a pokoja pre tých, ktorí sa do ich ríše vyberú. Prejsť sa lesmi v pohorí Šúf, pri mestečku Ehden alebo nad dedinkou Tannúrín je neopakovateľným zážitkom. Práve tu možno dýchať život a jar, tu sa možno v myšlienkach vrátiť do čias, kedy bol svet zelenším, divokejším a Homo sapiens ešte len začal písať príbeh jedinečnosti i brutality menom civilizácia. Slnečné lúče presvitajú pomedzi konáre Cedrus libani, rastúce v akýchsi poschodiach a na horizonte presvitajú oblé tvary vrcholových pasáží vysokánskych vápencových hôr. Ležíme pod stromami na vyhriatej zemi a nechce sa nám odísť. Libanon žije, no až tu v prírode akoby žil naozaj!
Dotknúť sa neba
Ak je niekto milovníkom najvyšších štítov, v prípade Libanonu sa poriadne potrápi. Technická náročnosť výstupov na ne spravidla nie je veľká, vrcholové pasáže sú oblé a pripomínajú skôr náhornú plošinu, no od posledných dedín a miest sú relatívne ďaleko a najmä poriadne vysoko. Veď najvyšší bod krajiny, hora Kurnat as-Saudá, leží až v 3088 metroch nad morom. Je síce pravda, že niektorí domáci sa sem najmä počas letnej sezóny vydávajú na terénnych autách či štvorkolkách, o takúto turistiku ale žiadny horský nadšenec nemá záujem. Na strechu Libanonu je najľahšie sa dostať pešo od asfaltovej cesty, pretínajúcej hlavný hrebeň pohoria Libanon na trase do dedinky Ajún Urghúš. Kochať sa výhľadmi do hĺbok smerom k stredomorskému pobrežiu alebo na horský masív Antilibanonu a sýrske hranice môžete do sýtosti. Nik vám tu nezakáže postaviť si stan ani si uvariť čaj. A jediná moc, ktorá môže urýchliť váš návrat nadol, sú neúprosné lúče spaľujúceho slnka či občasný silný vietor.
Kláštory doliny Kadíša
Možno kvôli nim majú mnohí Libanončania radšej turistiku v tieni zalesnených kaňonov, ktoré krásou ničím nezaostávajú za vysokými vrcholmi hôr. Na každý váš krok tu navyše bude dýchať história, najmä ak sa vyberiete do posvätnej doliny maronitských kresťanov – Kadíše, neďaleko mesta Bšarré. Údolie je už vyše dvoch dekád na listine svetového kultúrneho dedičstva UNESCO ako miesto dôležitých ranokresťanských kláštorov a usadlostí. Jedným z malebných kláštorov je Deir Mar Qannúbín, kedysi domov asketických mníchov cenobitov a dnes cieľ libanonských rodín a mládeže i miesto pôsobenia niekoľkých mníšok. Vody rieky Nahr Kadíša, ktoré vo vápencovom masíve hlboké údolie sformovali, sú zodpovedné i za jedinečnú mikroklímu. Večerné magické hmly, prevaľujúce sa dolinou, pridávajú tunajším farbám ešte viac jedinečnosti.
Pre všetky zmysly
Libanon je rajom pre všetky zmysly a tak ako dokáže potešiť oko, je štedrý i k chuťovým pohárikom. Vína, ktorých základ pestovania položili už starí Feničania, sú dnes slávne i za hranicami regiónu. Domáci producenti si neraz pozývajú špičkových someliérov z Francúzska a za spomienku určite stoja najmä červené suché vína robustnej chute, ktoré sa zrodili v relatívne veľkých nadmorských výškach doliny Bekaa z viniča láskaného takmer nepretržitým slnečným svitom. Najväčších producentov, vinárne Ksara a Kefraya, v kvalite postupne dostihli i menšie rodinné podniky, ktorých vína neraz získavajú ocenenia i na prestížnych súťažiach. Nemenej harmonizujúca je pestrá libanonská kuchyňa, ktorej chody často pozostávajú z mnohých drobných jedál – hummusu, baklažánovej pasty, mäsa, zeleniny a ovocia. Ak by sme ešte zostali pri hrozne, v Libanone z neho vyrábajú obľúbený sladký dibs al-ainab. Ten je svojou konzistenciou čímsi medzi hustým sirupom a džemom a je súčasťou mnohých miestnych dezertov. V minulosti, keď bol rafinovaný cukor skôr vzácnosťou, než bežným obchodným artiklom, sa dibs používal aj ako bežné sladidlo.
Malý, veľký orient
Tretie najväčšie mesto v krajine, Sidon, v arabčine nazývané Sajdá, je ďalším z tých, kde históriu cítiť na každom kroku. Archeologickými nálezmi doložené osídlenie tu bolo už v staršej dobe kamennej, punc a slávu mu počas fenickej éry priniesla výroba skla. Už Homér kedysi chválil tunajších sklárov, purpurové farbivá a ženy zručné vo vyšívaní. S neďalekým Tyrom, dnes nazývaným Súr, ležiacim o štyri desiatky kilometrov južnejšie, tieto dve mestá neustále súperili o význam a prestíž. Časy, kedy tu ľudia vyznávali bohyňu Aštarot, Ešmuna a Baala sú dávno minulosťou. Rovnako ako obdobia, kedy Sidon patril postupne Asýrčanom, Babylončanom, Egypťanom, Peržanom, Grékom a napokon Rimanom. Po uliciach Sidonu sa prechádzali Ježiš i svätý Pavol. Po byzantskej epoche mesto v 7. storočí dobyli Arabi. Morský hrad Qalaat Sajdá al-Bahríja, jednu z najznámejších stavieb mesta, založili križiaci, ktorí tu pôsobili v 12. a 13. storočí. Neskoršie obdobie osmanskej nadvlády domácim ľuďom neprinieslo veľa dobrého a francúzsky mandát nad územím po prvej svetovej vojne bol posledným krokom pred súčasnosťou – Sidonom v nezávislom Libanone.
Možno znie takýto výpočet pánov mesta až unavujúco, no hovorí veľa o jeho minulosti a význame. I keď sú libanonské mestá v neveľkých vzdialenostiach od seba, každé má svoju typickú atmosféru. Stará Sajdá je šumom i pokojom v jednom. Úzke uličky, na ktoré sa dá dostať len pešo a ich trhy, v arabčine „súky“, sú typickým blízkovýchodným orientom. Tunajší zhon je ale čímsi podmanivý a krásny. Každý sa niekam ponáhľa, no takmer všetci, koho tu uvidíte, sú domácimi obyvateľmi. Keď sa k celému pútavému divadlu prizrieme bližšie, zistíme, že sa neponáhľajú. Len sa v každodennom rytme presúvajú z miesta na miesto. Kupujú a predávajú, pracujú, prehodia pár slov so susedmi. Detstvo tu musí byť skvelé! Školáci hrajú futbal dlho do noci na niektorom z malých kamenných námestíčok a nik ich neokrikuje, aj keby práve niečo nechtiac rozbili. Zabudnite na prehnaný vplyv mobilov: ten príde až neskôr. Menšie deti tu dodnes v prvom rade fascinujú kamaráti, pohyb a hra.
Bodka, ktorá nie je poslednou
Libanon nie je ľahké opustiť. A vychutnávať si ho treba vlastným tempom. Takým, kde je vždy miesto na kávu, na vodnú fajku s jabĺčkovým tabakom, na dialóg so zhovorčivými domácimi. Možno vám v malom prístave v centre mesta Súr ukážu, ako sa stavia ozajstná drevená loď alebo porozprávajú o dnešnom úlovku rýb. Alebo sa posťažujú, aké drahé je tu študovať na vysokej škole a pochvália spolupatričnosť rodiny, ktorej členovia si navzájom pomáhajú. Občas vás pozvú domov, počastujú jabĺčkom z vlastnej záhrady, prípadne sa úplnou náhodou ocitnete na rodinnej oslave, kde sa zišli všetci, bez ohľadu na to, či merali cestu z Brazílie alebo Kanady. Je v konečnom dôsledku jedno, či to bola Rania, Paul, alebo Adil, s kým ste sa práve zhovárali. Každý si tu nájde vlastné príbehy a vlastné priateľstvá s maronitmi, drúzmi či melkitmi, sunitmi, šiitmi alebo Arménmi. Alebo s mladými rebelmi, ktorí dávno nechcú hľadieť na príslušnosť k niektorej z religióznych konfesií, ktorých je v krajine neúrekom.
Libanon nie je bežná krajina. Je zhusteným prekvapením, spleťou príbehov a miestom, na ktoré sa budete radi vracať. Na otázku „Prečo?“ ale netreba odpovedať. Je to jeho zvláštnym magnetizmom, láskou na prvý i každý ďalší pohľad…
Zíde sa vedieť
* Spiatočné letenky z Viedne či Budapešti do Bejrútu možno v súčasnosti zohnať už od necelých 200 eur. Na vstup za účelom turistiky na jeden mesiac postačí občanom SR pas platný ešte aspoň šesť mesiacov. Libanon na svoje územie nevpustí cudzinca, z ktorého dokladov je zrejmé, že v minulosti navštívil Izrael.
* Menou je libanonská libra, domácimi nazývaná „líra“ s kurzom približne 1640 LBP za 1 euro. So zmenárňami ani bankomatmi spravidla nie je problém. Znalosť angličtiny a francúzštiny je medzi domácimi pomerne rozšírená.
* Miestna doprava spočíva najčastejšie vo využívaní mikrobusov, ľudovo nazývaných „serfís“. Na odľahlejšie miesta sa možno dostať len prenajatým autom, taxíkom alebo stopom. Výhodným je prenájom auta, ceny palív sú nižšie než u nás. Šoférovanie v Libanone vyžaduje isté skúsenosti s chaotickou blízkovýchodnou dopravou, nehôd je tu však minimum.
* Ceny ubytovania a stravy sú podobné európskym, miestna kuchyňa je chutná a výdatná. Cenové relácie v baroch sú podobné tým západoeurópskym. Voda z vodovodnej siete je na väčšine miest pitná, i tak je ale lepšie piť vodu balenú. V horách nájdete viacero dobrých a osviežujúcich prameňov.
* Na cestných ťahoch krajinou je množstvo kontrolných stanovíšť, kde vám môžu skontrolovať cestovné doklady, ak cestujete autom aj vodičský preukaz a dokumenty od vozidla vrátane jeho platného poistenia.
* Krajina je považovaná za bezpečnú, nie je vhodné sa zúčastňovať prípadných mítingov či demonštrácií, neodporúča sa cestovať do oblastí bezprostredne hraničiacich so Sýriou či Izraelom a navštevovať palestínske utečenecké tábory. Mestá, populárne turistické ciele, pobrežie i horské oblasti v pohorí Libanon sú bezpečné.
Ďalšie zaujímavé články od autora:
V úžasných horách krajiny samurajov
Medellín v údolí zmien: Čo sa zmenilo po smrti Ecsobara?
Drsný Badachšán: Svetlo štyroch živlov
