Spravodlivosť do rúk tu berú prepracovaní dozorcovia a niekde i samotní odsúdení. Za mrežami sú iné pravidlá a celkom iný svet. Myslíte si, že drsné krvavé trilery z väzenského prostredia sú odtrhnuté od reality? Áno, často sú, ale práve miera násilia zobrazovaná v scenári pochádza zo skutočných zážitkov väzňov. Odsúdení na doživotie či na trest smrti však nie sú všade rovnako „naprávaní“. Väznice pre najťažších zločincov v Latinskej Amerike sa od tých severoamerických či európskych líšia tak veľmi ako dozorca od väzňa.
Väzni ako dozorcovia
V honduraskom väzení sa však tento rozdiel stráca. V nechválne známom nápravnom zariadení Danli totiž úlohu dozorcov často plnia väzni. „Je to šialené, pre nedostatok pracovných kapacít a strachu zo vzbury tu poriadok zabezpečujú šéfovia gangov s pálkami a tyčami za opaskom. Musíte sa spriateliť s tými najvplyvnejšími gangstermi, inak tu neprežijete ani deň,“ povedal reportér BBC Paul Connolly, ktorý tu ako jediný novinár strávil niekoľko nocí. Kapacita väzenia je približne 250 väzňov, no v súčasnosti ich tu je takmer 800. Väzni spia na provizórnych posteliach, často „vystlaných“ sudmi na benzín. Choroby sa tu šíria v rýchlom tempe a pri priemernej teplote 30 stupňov Celzia to je ako v pekle. Nájdete tu aj mnoho bizarností, ktoré peklo nepripomínajú. Vďaka tomu, že tu šéfujú gangstri, dokážu kšeftovať aj s dozorcami a zabezpečiť si komodity, ktoré v podobných väzniciach s maximálnou ostražitosťou nenájdete. „Väzni majú často zabezpečenú dennú tlač a dostanú sa k nim aj knihy či magazíny, ktoré zväčša nezoženie ani vplyvný obyvateľ Hondurasu,“ napísala na svojom blogu novinárka Laura Bevan. Návštevné hodiny tu neexistujú, bežný väzeň vidí svojich blízkych len párkrát do roka, ak má šťastie. A jedlo? Niektorí dokážu prepašovať sendvič, iní jedia potkanov. Nájdete tu až také absurdity.
Drsná práca
Neznamená to však, že v „civilizovanejších“ krajinách je práca väzenských dozorcov v najstráženejších väzeniach jednoduchá a ľudia sa pri svojej práci cítia bezpečne. „Strážim väzňov v jednej z najstráženejších väzníc v Amerike už viac ako dve dekády. Predstavte si, čo s vami urobí niekoľko 16 hodinových zmien za sebou s tými najhoršími zločincami sveta. Sme stále ľudia a bežne na nás väzni hádžu svoje splašky a napádajú nás. Ak sme príliš tvrdí, zlizneme si to, ak sme mäkkí, môže nás to stáť život,“ povedal pre portál The Marshall Project skúsený dozorca Jim.
Na psychiku ale vplývajú najmä väzni, ktorí sú pokojní, no v ich očiach vidíte smrť. Odsúdení v celách smrti sú špecifická kategória a o ich myšlienkových pochodoch sa dajú písať psychologické traktáty. „Množstvo odsúdených sa pokúsi o samovraždu ešte skôr, než ich čaká trest. Veľa z nich sa dozorcom spovedá zo svojich najhorších skutkov. Ateisti žiadajú o kňazov, odporcovia psychiatrie o doktorov. Je to občas dosť šialené,“ dodal Jim. Veľmi ťažké to majú aj samotní šéfovia väzníc. Jeden z nich sa anonymne vyspovedal portálu The Marshall Project. „Musím plánovať sto percent z každého úkonu personálu. Na niektoré situácie vás ale nikto nepripraví. Čo mám povedať zamestnancovi, ktorý sa pobil s väzňom a ten si prepašovaným kusom ocele prerezal žily? Dozorca bol celý od krvi a bolo mu jasné, že pravdepodobne sa nakazil od väzňa AIDS. Keď na mňa pozeral a rezignovane krútil hlavou, že toto mu za 20 dolárov denne nestojí, nevedel som, čo mu mám na to povedať. Mal jednoducho pravdu.“
Thajské peklo
Ak vyslovíte pojem väzenské peklo, mnohým ľuďom naskočí husia koža a vybavia si názov Bangkok Hilton. Thajská väznica Bang Kwang má túto prezývku už niekoľko dekád, no ironicky parafrázuje úplný opak. „Na cele nás je 25, čo je naozaj dosť. Nočná mora je ísť aj na toaletu, všade na zemi totiž niekto leží a súkromie tu je neznámym pojmom,“ povedal jeden z väzňov pre portál streetfame.org. Počet väzňov tu narastá geometrickým radom. Čím viac thajská vláda bojuje s priekupníkmi drog, tým viac praská vo švíkoch. Veď za pašovanie drog v Thajsku je minimum 25 rokov a bežný je aj trest smrti. Tu sa neprekračuje kapacita o niekoľko stovák väzňov, ale o viac ako 3,5-tisíca. Sérioví vrahovia, násilníci, no predovšetkým drogoví priekupníci jedia, sedia i cvičia natlačení ako šproty v konzerve. Dozorcovia majú len obušky a väzni majú presilu päťdesiat na jedného. Stávalo sa, že niekoho z dozorcov vtiahli do cely, zamkli a držali ho ako rukojemníka. Väzni sú zavretí v celách 15 hodín, ak niekto ochorie, nakazia sa všetci. Svetlo je v celách zapnuté 24 hodín denne a toto všetko vám, samozrejme, poriadne zdemoluje psychiku. Každý desiaty väzeň sa tu pokúsi o samovraždu.
Obrovský komplex
Aj Tihar v Novom Dillí bola väznica, kde ešte pred niekoľkými dekádami denne zabíjali väzňov a mučili ich desivými spôsobmi. Teraz je to miesto s najväčším stupňom stráženia a jej renomé mierne vzrástlo, no stále ide o nápravné zariadenie, kde si vrahovia a násilníci idú denne po krku. Desaťtisíc teroristov, gangstrov musia dozorcovia strážiť v jednom z najväčších väzení na svete. Pritom každý mesiac sem pribudne približne tritisíc nových trestancov. Na rozdiel od Bangkoku Hilton tu dozorcovia majú automatické zbrane, „lebo keď sa tisíce hrdlorezov vzbúri, obušky vám nepomôžu,“ povedal pre National Geographic jeden z dozorcov.
Technológie a rešpekt
Pri prijímaní väzňov v moderných nápravnovýchovných zariadeniach pomáha už aj moderná technika. Program s pokrokovou umelou inteligenciou zapracuje do počítača vašu tvár so všetkými jazvami či nedokonalosťami. Ak by ste náhodou chceli nechať za mrežami svojho dvojníka, nemáte šancu. Vývojom prešli aj nesmrtiace zbrane. Gumové projektily sa vo väčšine väzníc mimo Ázie a Strednej Ameriky zakázali, no pracuje sa na novom prototype projektilov, ktoré by nemuseli trieštiť kosti a následne neúmyselne zabíjať. Jednou z možností je použitie elektrických paralyzérov. Nový Taser 7 používajú dozorcovia aj v americkom väzení San Quentin, odolný aj voči dažďu. Väzenia pre tých najhorších zločincov sú pre nás často nepredstaviteľné. Ak máte pocit, že vaša práca je náročná, znovu si prečítajte niečo o šichte väzenských dozorcov. Strach o život, malé platy a vyhorenia sú na bežnom dennom poriadku. A sledovať útrapy ľudí, ktorých majú na starosti, tiež nie je príjemné. Svet za mrežami týchto väzníc nie je nič pre slabé povahy, čo však neznamená, že nestojí za našu pozornosť.
Mohlo by vás zaujať:
Storstrom: Uhádnete, na čo sa pozeráte?
Väzňa nespravodlivo zavretého takmer 40 rokov prepustili: Zvládne slobodu?
