S podobnými nadšencami pre vesmírny výskum však dokázali napriek kritike a skeptikom vypustiť na obežnú dráhu prvú slovenskú družicu a vybudovať si rešpekt i ďalším výskumom. Rodák z Púchova nám porozprával aj o účasti na prestížnych svetových vedeckých konferenciách a budúcnosti Slovenska v Európskej vesmírnej agentúre.
Ste zakladateľom občianskeho združenia SOSA. Ako vznikla táto myšlienka a aké sú vaše súčasné aktivity?
Naše združenie vzniklo už pred viac ako desiatimi rokmi. V podstate sme boli partia mladých chalanov, ktorí boli nadšencami astronómie a kozmického výskumu. Bolo nám veľmi ľúto, keď sme videli, ako Slovensko v tejto oblasti zaostáva oproti všetkým okolitým krajinám. Väčšina z nás chcela v tejto oblasti pôsobiť aj profesionálne, ale veľmi rýchlo sme zistili, že máme problém, pretože Slovensko nespolupracovalo s Európskou vesmírnou agentúrou (ESA). Mali sme jednoducho všade zatvorené dvere. Keď si predstavíte 22-ročného dlhovlasého chalana, ktorý pred 10 rokmi hovorí niečo o kozmickom výskume na Slovensku, tak si asi viete predstaviť reakcie. Ani mňa, ani mojich kolegov nikto nebral príliš vážne. Stretli sme sa aj s typickými argumentmi, prečo by taká malá krajina ako Slovensko mala niečo také robiť, že na to nemáme a že chlieb vďaka tomu lacnejší nebude. Ale nevzdali sme sa, práve naopak. Rozhodli sme sa pre silnejšie zbrane. A tak prišiel nápad postaviť a vypustiť do vesmíru prvú slovenskú družicu.
Na Slovensku ste najmä známy ako otec prvej slovenskej družice. Ako s odstupom času vnímate jej vypustenie do vesmíru?
Bolo to šialené! Začali sme doslova na kolene, náš prvý „labák“ bol na WC v zdieľanej kancelárii a volali sme ho WClab. Vo vrecku sme mali pár eur, niekoľko menších sponzorov, ale žiadny poriadny kapitál. Od roku 2011, keď sme na družici začali pracovať, sme museli prekonať obrovské problémy. Technické, finančné, byrokratické či medziľudské. Nie je jednoduché motivovať tím, ktorý pracuje zadarmo, vo svojom voľnom čase a ako bonus sa takmer každý týždeň vynorí nejaká komplikácia. Ale podarilo sa to, družica sa dostala do vesmíru a fungovala 1,5 roka, čo je obrovský úspech. Postavili sme ju za tretinový rozpočet oproti podobným projektom v iných krajinách, projekt vychoval mnoho inžinierov, vzniklo niekoľko vysokoškolských záverečných prác od bakalárskych až po habilitačnú prácu a taktiež odborné články. Priniesol množstvo dát z experimentov, vďaka nemu nakoniec Slovensko začalo spoluprácu s ESA, vzniklo niekoľko spin-off firiem a mohol by som pokračovať ešte veľmi dlho. Takže keď sa na to pozriem teraz s odstupom času, určite to stálo za všetky tie problémy a roky života. Celý tím môže byť veľmi pyšný na to, čo dokázal.
Tento projekt v súčasnosti pokračuje alebo sa naň snažíte nejako nadviazať?
Projekt chceme tento rok oficiálne ukončiť a pripraviť záverečnú správu vrátane všetkých prínosov. V súčasnosti pracujeme aj pod hlavičkou SOSA, ale aj mojej firmy Spacemanic na niekoľkých ďalších misiách. Väčšina z nich je komerčných. Najbližšie je pred nami štart ďalšej slovenskej družice GRBAlpha, na ktorej spolupracujeme s viacerými partnermi, ako napríklad s Leteckou fakultou TUKE v Košiciach, s kolegami z Maďarska, Japonska a Českej republiky. Vyštartuje už v lete tohto roka, máme teda naozaj plné ruky práce. Ponesie unikátny vedecký detektor, ktorý bude zachytávať vysokoenergetické gama záblesky z vesmíru, ktoré vznikajú napríklad pri zrážkach čiernych dier. Je to nápad slovenského astrofyzika Norberta Wernera. Ak by to vyšlo, tak prispejeme k tej najmodernejšej svetovej vede a zároveň ukážeme, že nanodružice môžu byť skutočne cennými vedeckými nástrojmi.
Čo je prioritou projektu skCUBE? Aké merania a poznatky ste si z jej aktivity mali odniesť?
Priority projektu skCUBE boli v prvom rade netechnické. Chceli sme motivovať mladých ľudí, pomôcť Slovensku do ESA, dostať sa na svetovú mapu kozmických krajín. A hlavne ukázať potenciál, ktorý tu máme. Pri vývoji družice sme chceli získať poznatky a vychovať inžinierov, aby sa neskôr mohli podieľať na ďalších kozmických projektoch. Na palube sme však mali aj množstvo technologických a jeden vedecký experiment. Skúšali sme nové typy senzorov, vysokorýchlostnú komunikáciu, testovali sme rôzne komponenty, ako budú zvládať nehostinné kozmické prostredie. Vedecký experiment sme robili v spolupráci s Ústavom fyziky atmosféry Českej akadémie vied a bol zameraný na skúmanie rôznych zaujímavých javov vo vysokej atmosfére a v magnetosfére Zeme. Projekt mal teda aj technologický a vedecký prínos.
Založili ste vlastnú technologickú firmu Spacemanic. Na čom aktuálne pracujete a aké úspechy ste dosiahli, prípadne chcete dosiahnuť?
Založenie firmy Spacemanic bol priamy dôsledok projektu skCUBE. A nie je to jediná firma, ktorá na tomto projekte vznikla. Technológie a inovácie, ktoré sme vyvinuli pre skCUBE, už kúpilo množstvo zákazníkov do svojich družíc alebo iných projektov. Dokonca aj Európska vesmírna agentúra ESA. Ako firma sme po úspechu s skCUBE získali ďalšie zákazky a neustále prichádzajú ďalšie. Aktuálne pracujeme na niekoľkých komerčných družiciach pre našich zákazníkov. Rozširujeme svoje portfólio a poskytujeme nielen technické riešenia nanosatelitov a komponenty, ale aj služby spojené s vypustením družice, nakoľko prináša obrovské množstvo byrokracie a my s tým máme bohatú skúsenosť. Chcem, aby Spacemanic bola firma, ktorá sa nebojí neúspechu a ktorá bude posúvať hranice možného dopredu. Aby aj Spacemanic spravil vesmír prístupný pre každého a aby participoval na tých najmodernejších technológiách a projektoch. Nie je dôvod, aby úspešné technologické spoločnosti vznikali len v USA alebo v Číne. Verím, že vybudujeme úspešnú a veľkú firmu aj v Európe.
Zvyšuje sa podľa vás prestíž slovenských astronómov a pracovníkov v tejto sfére aj v európskom ponímaní? Čo tomu podľa vás pomohlo a čo by to prípadne mohlo ohroziť?
Máme množstvo šikovných technológov a vedcov na svetovej úrovni. Slovákov v zahraničí poznajú. Problémom ale je, že uplatnenie nachádzajú len za hranicami a zo Slovenska húfne odchádzajú. Mám priateľa, ktorý sa vrátil po 13 rokoch z USA do Európy, momentálne sa Maďarsko s Českom preťahuje, kto mu vytvorí lepšie podmienky pre prácu a výskum. Žiaľ, cez Slovensko len prechádza, keď cestuje z Budapešti do Brna a späť. Slovensko je v podpore vedy, výskumu a inovácií na posledných miestach spomedzi európskych krajín. Pokiaľ tento stav nezmeníme, hrozia nám skutočne veľké problémy. Ostatné krajiny to už pochopili a majú v týchto oblastiach obrovské investície.
Zažili ste pri svojej práci situáciu, na ktorú budete dlho spomínať?
Určite áno. Napríklad keď sa narodil môj syn, kolegovia nastavili, aby družica túto správu vysielala okolo celého sveta. A mne začali na sociálnych sieťach prichádzať gratulácie od rádioamatérov z krajín ako Japonsko, Južná Amerika a podobne. Netušil som, odkiaľ to môžu tí ľudia vedieť. Až po chvíli som pochopil, čo sa deje a odvtedy si robím žarty, že je to len druhýkrát v histórii celého ľudstva, keď niekoho príchod na svet oznamovala „hviezda“ na nebi (úsmev).
Prednášate aj na rôznych medzinárodných konferenciách. Kde to bol pre vás najväčší zážitok?
Takmer každá konferencia je zážitok. Som veľmi rád, že mám možnosť stretávať sa aj na takýchto udalostiach s ľuďmi s rovnakými záujmami, víziami a vášňou pre vesmír. Vždy odtiaľ odchádzam nadšený, plný inšpirácií a s novými kontaktmi. Cestujem a prezentujem skutočne veľmi často. Ale čo sa týka najväčšieho zážitku, bola to asi účasť na Small- Sat Conference v roku 2018 v Logane v Utahu, USA. Bol to úplne iný svet a stretol som sa napríklad aj s Petrom Beckom, šéfom amerického RocketLabu, ale aj s mnohými ďalšími. Práve po tejto konferencii som sa začal naplno venovať Spacemanicu, lebo som videl, aký obrovský potenciál máme.
Máte v oblasti, ktorej sa venujete, aj nejaký vzor? Stretli ste sa s ním?
Na Slovensku je ich viac, no spomeniem dvoch. V pracovitosti a skromnosti pri jeho obrovských svetových úspechoch je to Norbert Werner. Je mi cťou, že tohto človeka môžem nazývať svojím priateľom a je tiež ambasádorom nášho občianskeho združenia SOSA. Ďalej by som spomenul aj pána Dr. Baláža z Ústavu experimentálnej fyziky v Košiciach. Je to veľký odborník, jeho práca lieta po celej slnečnej sústave a je to zároveň veľmi skromný a milý človek. Taktiež sme sa niekoľkokrát stretli a vždy je to pre mňa obohacujúci zážitok. Ak beriem do úvahy celý svet, tak je to, samozrejme, Elon Musk. Bez neho by dnes bola v kozmonautike nuda. Jeho víziám sa pred desaťročím smiali a dnes sú bežnou realitou. Môže za to jeho netradičný prístup k riešeniu problémov, spôsob myslenia a práce. Zmenil svet a urobil z vesmíru dostupné miesto. A možno bude práve on tým človekom, vďaka ktorému sa ľudstvo v dohľadnej dobe dostane na Mars a začne s jeho kolonizáciou.
Nedávno ste dostali ocenenie ARISS SSTV AWARD. Za čo konkrétne bolo a aké ocenenie z minulosti si ešte veľmi vážite?
Práve táto cena nepatrí medzi obzvlášť významné, udeľuje sa rádioamatérom, ktorí zachytili vysielanie z Medzinárodnej vesmírnej stanice ISS. Čo si ale nesmierne vážim, je uznanie od kolegov v zahraničí, ktorí veľmi oceňujú, v akých podmienkach a za aký rozpočet sme dokázali postaviť a vypustiť skCUBE. Keď o tomto projekte hovorím na medzinárodných konferenciách, často tomu nechcú uveriť. To so sebou prináša veľmi veľký pocit zadosťučinenia a radosti. Za formu ocenenia by som tiež bral aj fakt, že moju firmu Spacemanic prijali do inkubačného centra ESA v Brne, kde sme získali priestory, mentoring, ale aj kapitál pre našu prácu.
Aká je podľa vás budúcnosť vesmírneho inžinierstva? Aké projekty doteraz vnímané ako sci-fi sú podľa vás v budúcnosti reálne?
Myslím, že aktuálne už sci-fi nie je nič (úsmev). To, čo sa javilo ako najväčšia fantazmagória pred možno 100 rokmi, je dnes už bežnou realitou, a preto si nedovolím predpovedať, čo všetko sa ešte môže udiať. Budúcnosť vesmírneho inžinierstva ale vidím najmä v posúvaní hraníc. Vesmír je ako novodobý oceán, plný nepoznaného. Prvým krokom atraktívnym pre investorov, ale aj verejnosť všeobecne by mohlo byť postavenie základne na Mesiaci a následne cesta na Mars. Čo sa týka technológií, obrovský potenciál vidím v miniaturizácii technológií, práve preto sa venujem nanosatelitom.
Máte nejaký sen, ktorý by ste ešte sám chceli poslať do vesmíru?
Samozrejme, seba! Okrem toho je mojím snom pracovať na medziplanetárnych misiách. Už teraz seriózne premýšľame nad vlastnou misiou k Mesiacu a cez svoju firmu sa uchádzame o rôzne projekty, ktoré smerujú napríklad k Marsu.
Sledujete postavenie Slovenska v agentúre ESA. Ako je to s naším plnoprávnym členstvom?
Tento rok končí päťročné prípravné obdobie, po ktorom by, v ideálnom prípade, malo nasledovať plné členstvo v ESA. To so sebou prinesie nové možnosti, ale aj povinnosti a vyšší rozpočet. Slovensko bolo v prípravnom období veľmi úspešné. V niektorých prípadoch ESA vybrala toľko dobrých projektov zo Slovenska, že na ich pokrytie nestačil súčasný rozpočet. Momentálne prebieha tvorba reportu a potom sa vyjadrí ESA a tiež naše zastúpenie, ktorým je aktuálne ministerstvo školstva, či ideme do plného členstva. Sú aj ďalšie možnosti – pokračovať v prípravke či stať sa asociovaným členom, ktorý však nemá práva plného člena. Najhorší variant by bolo ukončenie spolupráce. Ako som spomínal, už teraz v tomto sektore za krajinami V4 zaostávame a ak sa spolupráca s ESA ukončí, tento vlak už nikdy nedobehneme.
Ako veľmi je v tejto oblasti ťažké pôsobiť na Slovensku? Neplánujete sa v budúcnosti usadiť v zahraničí?
Na začiatku to ľahké nebolo. Na Slovensku máme mnoho odborníkov, avšak my sme išli inou, nevyšliapanou cestou. To so sebou prinieslo veľa problémov, ale neskôr aj úspechov. Dnes už s úsmevom spomínam na časy, keď sme mali posledných 20 eur, za ktoré sme natankovali a obiehali sponzorov, aby podporili naše aktivity. Aktuálne je už situácia iná, SOSA funguje viac ako 10 rokov, máme viac ako 100 členov, vypustili sme družicu, máme mnohé ďalšie projekty. Spacemanic má taktiež už svoje meno v tejto oblasti a dostal som už aj niekoľko ponúk na pôsobenie v zahraničí. Boli aj chvíle, keď som nad tým aj veľmi vážne uvažoval. Keď som sa pred deviatimi rokmi vrátil z Prahy, aby som sa mohol naplno venovať kozmickým aktivitám na Slovensku, dlho som ešte uvažoval, či som spravil dobre. Teraz som si tým istý a vidím, že to má zmysel. Moje primárne pôsobisko ostáva stále tu, no založil som českú pobočku mojej spoločnosti Spacemanic. Keďže Česká republika je plným členom ESA a v oblasti vesmírneho výskumu a technológií je pred Slovenskom značne popredu, mám tam vytvorené skvelé podmienky. Pevne však verím, že čoskoro bude aj Slovenská republika schopná ponúknuť takéto možnosti a naplno začne využívať potenciál, ktorý jej odchádza do zahraničia.
JAKUB KAPUŠ: Narodil sa 18. mája 1987 v Púchove. Už od skorého detstva sa zaujímal o vesmír a astronómiu. Študoval v Prahe elektrotechniku, no neskôr sa rozhodol zo školy odísť. V roku 2009 spolu s ďalšími nadšencami založil občianske združenie Slovenská organizácia pre vesmírne aktivity (SOSA), pod ktorou začal aktívne propagovať potrebu kozmického priemyslu na Slovensku a pracovať na projekte stratosférických sond. V roku 2011 sa definitívne vrátil z Prahy späť na Slovensko, kde rozbehol práce na vývoji prvej slovenskej družice skCUBE a stal sa lídrom tohto projektu. Ako prednášajúci sa zúčastňuje mnohých vedeckých a technických konferencií a vzdelávacích akcií, pôsobí ako predseda občianskeho združenia SOSA a má vlastnú technologickú firmu Spacemanic, s ktorou sa dostal do inkubačného centra ESA v Brne a pracuje na niekoľkých zákazkách zo zahraničia.
Dočítajte sa viac o úspešných Slovákoch:
Boj proti klimatickým zmenám očami odborníka
Špičkový slovenský vedec odhaľuje záhady starovekého Egypta
