V štítovej hradbe Vikingov sa kde-tu vyskytovali aj ženy a ako sa ukazuje, zručnosťou v boji sa dokázali vyrovnať aj chlapom.
– – audio na navodenie vikingskej atmosféry —
Od 9. do 11. storočia sa pred ich loďami triasli severná Európa i Britské ostrovy. Na drakaroch prenikali do Stredomoria a cez rieky dnešného Ruska až do Kaspického a Čierneho mora. Žiadne prímorské sídlo si nemohlo byť isté bezpečím, ak nemalo silné hradby či početnú vojenskú posádku. Mohutní bradatí chlapi sa tešili na boj a verili, že smrť rukou nepriateľa ich dostane do Valhally, kde budú až do Ragnaroku hodovať, bojovať a užívať si. Takýto je všeobecne zaužívaný obraz Vikingov. Pravdou však je, že Severanov živilo skôr obchodovanie než drancovanie usadlostí, a v boji ich oddiely posilňovali aj ženy
Zarovno s mužmi
Na rozdiel od iných európskych spoločností mali ženy v tej škandinávskej vyšší spoločenský i právny status. Mohli nielen iniciovať rozvod, ale napríklad aj vlastniť majetok, čo bolo nemysliteľné ešte aj v USA v 17. storočí. So ženami bojovníčkami sa zaobchádzalo rovnako ako s mužmi. Cvičili sa so zbraňami i v taktike boja a pri drancovaní získavali korisť rovnako ako chlapi. Mieru svojho bohatstva potom dávali okato najavo, a to nielen prostredníctvom šperkov, ale napríklad aj náhrobných kameňov.
Tých archeológovia nachádzajú prekvapivo málo, dodnes objavili iba pár desiatok. Medzi nimi vyniká jeden, ktorý nechala vztýčiť istá Jorunn okolo roku 1000 pre svojho zosnulého manžela. To naznačuje, že Jorunn bola mimoriadne majetná žena, ktorá si mohla dovoliť nechať priviezť kameň z ostrova vzdialeného 100 kilometrov od jej bydliska. K peniazom mohla prísť jedine vďaka drancovaniu, ktorého sa sama zúčastnila.
V spoločnom hrobe
Ženy Vikingov sa zúčastnili aj osídľovania Islandu. V prvej vlne putovalo na vzdialený ostrov asi 400 mužov, ktorí si pre seba zabrali kusy pôdy. V dobových záznamoch sa však separátne objavujú aj mená 13 žien, ktoré takýmto spôsobom získali pozemky na Islande. Vikinskí osadníci vtedy ešte netušili, že ostrov je neobývaný, a boli pripravení ho osídľovať silou. Ako sa ukázalo, stovkám chlapov robilo spoločnosť aj pár žien ochotných bojovať. Spolubojovníkom, ktorí padli v boji, preukazovali Vikingovia úctu a pochovávali ich. Naopak, nepriateľov nechávali ležať priamo na mieste, kde zomreli. A aj vďaka týmto poznatkom sa podarilo nájsť ďalšie dôkazy existencie vikinských bojovníčok. Veľká dánska armáda prezimovala v rokoch 873 až 874 pri anglickom meste Repton. Poriadne ju potrápili nájazdy nepriateľov a prišla o stovky členov. V 20. storočí tu archeológovia našli masový hrob s ostatkami najmenej 264 Vikingov, ktoré často vykazovali známky poranení. Na základe analýzy stehenných kostí a čeľustí zistili, že v najmenej 20 percentách prípadov išlo o ženy. Vykopávky v Reptone odhalili silu moderných technológií pri identifikácii mŕtvol. Dovtedy sa totiž pohlavie ostatkov v odhalených vikinských hroboch určovalo na základe pohrebných predmetov. Šperky, brošne a kľúče boli znakom, že ide o ženu. Zbrane či poľnohospodárske náradie zasa bezpečne identifikovali muža.
Pochovaná s poctami
Jeden hrob vo švédskom meste Birka však ukázal opak. Nachádzali sa v ňom meč, sekera, kopija, šípy, sax (severský nôž bez záštity), dva štíty a ostatky kobyly a koňa. Kompletná výbava zručného mužského bojovníka, povedali by si kedysi. Analýza DNA však ukázala, že išlo o ženu, a nielen tak hocijakú. Od ostatkov vo zvyšných hroboch v Birke (zatiaľ sa ich našlo vyše tisíc) sa líšila tým, že v chrupe mala menej stroncia. Z toho archeológovia usúdili jediné: žena žila v Birke oveľa kratšie než jej stáli obyvatelia a väčšinu času trávila na lúpežných výpravách, vďaka ktorým si nahonobila značné imanie. Také značné, že si mohla dovoliť byť pochovaná s dvomi koňmi ako vysokopostavený muž. Približne 200-ročná éra Vikingov tak bola svojím spôsobom nadčasová. V nasledujúcich storočiach sa totiž ženy zvykli považovať prinajlepšom za ozdoby domácnosti, ale niekedy na prelome tisícročí si schopné bojovníčky vedeli vydobyť svoje postavenie s mečom a štítom v ruke. A neboli to žiadne valkýry z legiend.
VALKÝRY: V starých severských legendách išlo o ženské postavy, ktoré odprevádzali mužov do Valhally a obsluhovali ich. Dnes sa predpokladá, že mohli vzniknúť práve na základe skutočných bojovníčok.
Mohlo by vás zaujať:
Odolali Rímu, porazil ich kríž
Mesto Vikingov si zamilujete takmer okamžite
