Prekvapivo to nie je koňak. Francúzi majú radšej niečo viac aromatické. Mladšieho brata absintu, pastis.
Oscar Wilde napísal: „Prvá fáza je ako pri obyčajnom pití, v tej druhej už vidíte monštrá a naozaj zvláštne veci, prežite ju však a pite ďalej. V tretej fáze totiž vidíte to, čo vidieť chcete. Nádherné a vzrušujúce veci.“ Literárny velikán takto opísal fázy pitia dobre známeho absintu, ktorý pre svoj vysoký obsah alkoholu a paliny získal povesť doslova mýtického alkoholu a napáchal pomerne veľké škody. Obzvlášť vo Francúzsku, kde sa po vínnej kríze stal nápojom číslo jeden a bol konzumovaný v takej veľkej miere, že ho museli v roku 1915 zakázať. Vznikol tak priestor pre francúzskych liehovarníkov experimentovať s obľúbeným anízom. Cieľ bola anízová pálenka s nižším obsahom alkoholu, ako to bolo pri absinte, a bez paliny. Výsledok? Pastis!
Dostane vás vôňa
Ešte aj dnes, ak zavítate do menej turistických francúzskych baro-bistier, vás v nedeľu po jedenástej ovalí veľmi typická vôňa anízu. Je to práve pastis, ktorý je obľúbeným nápojom na popíjanie pred jedlom. Spraví vám totiž chuť. Pije sa podobne ako absint či južanské ouzo. Do nažltnutého alkoholu kvapnete zopár kvapôčok vody, ktoré nápoj príjemne zakalia na mliečnu tekutinu. Zatiaľ čo sa pri všetkých ostatných druhoch alkoholu špekuluje, čo je pre koho, pastis je doslova pre každého. Muži, ženy, mladí, starí, podstatná je jedinečná chuť anízu. S tajomstvom Pri mnohých druhoch alkoholu sú receptúry podrobne známe a výrobcovia dosahujú jedinečnú chuť použitím výnimočných či pre oblasť výroby charakteristických surovín. Receptúra tých najlepších pastisov je stále opradená akýmsi romantickým tajomstvom. Liehovarníci by boli ochotní aj život položiť, len aby sa ich ingrediencie uchovali v tajnosti. Skutočným tajomstvom je však len jedna zo zložiek, a to kombinácia provensalských bylín. Inak je všeobecne známe, že pastis je vyrábaný z troch zložiek, a to z anízu, sladkého drievka a spomínanej zmesky bylín. Mimochodom, názov francúzskej anízovej pálenky je odvodený od provensalského slova pasisson, čo v preklade znamená zmes.
Autorom je vinár
Po zákaze pálenia a predaja absintu sa v južnom Francúzsku dostalo na pult obrovské množstvo rôznych anízových páleniek, ktoré spĺňali podmienky predaja tej doby. Teda neobsahovali palinu a percento alkoholu bolo v porovnaní s absintom výrazne nižšie. Problém však bola receptúra. Ľuďom jednoducho nechutilo to, čo liehovarníci a rôzni nadšenci ponúkali. Ľady sa podarilo prelomiť až dvadsaťtriročnému mladíkovi z Marseille menom Paul Ricard. Syn známych vinárov sa celé mesiace doslova „piplal“ s kombinovaním a miešaním bylín, až kým nenašiel ten správny recept. Písal sa rok 1932 a Paul bol skalopevne presvedčený, že práve jeho recept na pastis je ten, ktorý si ľudia zamilujú. A mal pravdu. Trvalo však ešte ďalších šesť rokov, kým sa mu podarilo vyriešiť všetky právne formality a presvedčiť úrady, že môže svoju anízovú pálenku legálne predávať. Pastis sa stal symbolom Francúzska rovnako ako bagety či baretka.
Silné spojenie pre anízovku
Paul Ricard nebol jediný, komu sa s pastisom podarilo preraziť. Najmä po tom, čo so svojím receptom začal dobýjať trh, sa objavilo obrovské množstvo napodobenín, ktoré mu kazili biznis. Navyše do Francúzska začali prenikať aj iné anízové pálenky zo zahraničia, ktoré mali síce výrazne odlišnú receptúru, no chuťovo boli veľmi podobné. Paul sa dostal do situácie, kedy jednoducho musel spraviť zásadný biznis krok a tým sa spojil so spoločnosťou Pernod, ktorá bola najväčším konkurentom v tých rokoch. Spoločnosti sa spojili v roku 1974, a tak vznikla druhá najväčšia spoločnosť vo svetovom meradle, vyrábajúca alkoholické nápoje. Pre samotný pastis to však časom znamenalo ústup do úzadia v rámci portfólia spoločnosti.
Zakalí sa
Dnes je pastis menej známy, a to aj pre opätovné povolenie predaja absintu. Ten si v anízových pálenkách stále drží prvé miesto v popularite. Ak však zavítate do Marseille či južného Francúzska, miestni sú stále patrične hrdí na pôvodný anízový nápoj, ktorý ich predkov zachránil počas absintovej prohibície. Usaďte sa teda na príjemnej terase a vypýtajte si pastis. K poháriku vám prinesú karafu s vodou. Ideálnu teplotu vody spoznáte tak, že sa džbán počas jarných a letných mesiacov orosí. Či pridáte pár kvapiek vody, niekedy bolo ideálne množstvo štyri kvapôčky, alebo si pohárik dolejete doplna, je na vás. Ako sme už spomínali, pastis sa po zriedení s vodou zakalí na mliečnu nepriehľadnú tekutinu. Tento chemický proces vzniká v dôsledku hydrofóbneho anetolu, ktorý alkohol obsahuje. Nemusíte mať strach, pre telo je neškodný. Ak vám ponúknu k pastisu ľad, najmä v letných mesiacoch pôsobí táto kombinácia veľmi osviežujúco, nemusíte odmietnuť. Avšak myslite na to, že vždy musí ísť do pálenky prvá voda. Ak pridáte ako prvý ľad, anetol zareaguje na nízku teplotu a v nápoji sa vám objavia malé kryštáliky ako výsledok chemickej reakcie látky. Opäť sa nemusíte báť, pre telo je táto chemická reakcia neškodná, no výslednú chuť ovplyvní a váš zážitok nebude taký dokonalý.
NAJZNÁMEJŠIE KOKTAILY Z PASTISU
Le Perroquet: Tento koktail na báze pastisu je zrejme najznámejší a najpopulárnejší. Na dno pohára nalejete diel pastisu a pridáte štvrť dielu mätového sirupu. V baroch sa koktail zvykne servírovať „nedorobený“. Tak ako keď pijete pastis čistý, barman vám naservíruje vodu a ľad zvlášť. Vy si nápoj domiešate podľa vašej chuti a preferencií. Vody sa zvykne dávať do päť dielov. Tento koktail sa ako jeden z mála nezvykne ozdobovať.
Le Tremblement De Terre: Názov v preklade znamená zemetrasenie. Už to naznačuje, že ide o pomerne šialený nápoj. Povráva sa, že autorom je Henri de Toulouse-Lautrec, ktorý do šejkra nalial rovnaké množstvo whisky, pastisu a ginu. Pridal ľad, pretrepal a servíroval v koktailovom pohári na nožičke. Odvážnym prajeme veľa šťastia.
Death In The Afternoon: Známy aj ako Hemingwayove šampanské. Autorom je samotný spisovateľ a názov je rovnomenný s knihou z roku 1932, ktorú nájdete v literatúre faktu a pojednáva o býčích zápasoch v Španielsku. Recept bol zverejnený napríklad v koktailovej kuchárke So Red the Nose v roku 1935. Do pohára na šampanské nalejete jeden diel pastisu. Dolejete ľadovo vychladeným šampanským, až kým nedosiahnete dokonalé mliečne zafarbenie. Podľa slov autora, aby ste dosiahli smrť v popoludňajších hodinách, treba vypiť tri až päť koktailov, no piť musíte veľmi pomaly.
Mohlo by vám zachutiť:
Najobľúbenejšie tradičné slovanské nápoje pre dospelých
Horúce drinky na jeseň: Zohrejú a dodajú energiu
Japonské víno … pardon, pivo!
