Japonci boli počas druhej svetovej vojny známi povestnou krutosťou voči vojnovým zajatcom. Dôkazom je aj pochod, pri ktorom zomreli tisíce spojeneckých vojakov.
Deň po útoku na Pearl Harbor začalo Japonsko inváziu na Filipíny. Američania a Filipínci sa tri mesiace bránili na Bataanskom polostrove, počas prvého aprílového týždňa 1942 sa však napokon vzdali. Japoncom sa dostalo do rúk takmer 80-tisíc mužov. Tých donútili k pešiemu pochodu do internačných táborov vzdialených asi 100 kilometrov od polostrova. Pre zajatcov sa začalo peklo, ktoré tisíce z nich neprežili.
ZA PENIAZE SMRŤ
Keď sa Američania a Filipínci vzdali a odovzdali zbrane, okamžite sa stali terčom slovných i fyzických útokov. V Japonsku vládol pre nás nepredstaviteľný militarizmus, mužom od mladosti vtĺkali do hláv nenávisť k iným rasám, pohŕdanie porazenými a odpor k zajatcom. Padnúť živý do rúk nepriateľa bola pre japonského vojaka nesmierna potupa, a preto zvrchu hľadel na spojeneckých zajatcov.
Hneď po zajatí museli muži obrátiť vrecká a vysypať všetko, čo mali pri sebe. Nezáležalo na tom, ako spolupracovali, dobre mierená rana sa ušla každému. Kto mal pri sebe japonské peniaze či suveníry, toho bez milosti zastrelili. Japonci totiž predpokladali, že dotyčný musel obrať ich mŕtveho krajana. 7. apríla 1942 sa zvyšky porazených zhromaždili na úpätiach vyhasnutých sopiek Bataanského polostrova. Išlo o desaťtisíc až 12-tisíc Američanov a 60-tisíc až 70-tisíc Filipíncov. Dodnes sa presne nevie, koľko ich cestou zomrelo, Filipíncov však bolo podstatne viac než Američanov. V máji sa vzdalo ďalších 12-tisíc Američanov po dobytí filipínskeho ostrova Corregidor. Išlo o obrovské množstvo vojakov, veď počas celej vietnamskej vojny padlo do rúk Vietkongu len asi 800 Američanov. V polovici roka 1942 už bolo v japonskom zajatí takmer 100-tisíc Američanov vrátane civilistov.
NA ODVOZ MOHLI ZABUDNÚŤ
Vráťme sa však k Bataanskému pochodu smrti. Ten sa začal 9. apríla. Väčšina zajatcov ešte mala dosť síl, no dalo sa tušiť, že vzhľadom na množstvo ranených a chorých sa čoskoro dostavia nemalé ťažkosti. Japonci rozhodne nemienili na presun zajatcov míňať palivo nákladiakov. Prikázali im v dusnom a teplom počasí šliapať. „Keby som vedel, čo nás čaká, radšej si vyberiem smrť,“ vyjadril sa po vojne jeden z preživších Glen Frazier. „Keď niekoho prebodli, nechali ho ležať na zemi a šoféri nákladiakov po tom chudákovi naschvál jazdili. Keď cez vás prejde 15 alebo 20 vozidiel, vyzeráte asi ako rozdrvená paradajka.“ Bataanský pochod smrti trval celý týždeň až do 15. apríla. Vtedy dorazili do cieľa prví zajatci, no tí poslední sa dostavili až o pár dní. Filipíncom sa darilo lepšie než Američanom. Mnohí vyrastali na vidieku, boli zvyknutí na podnebie, vedeli, aké plody môžu cestou konzumovať. Japonci ich síce nešetrili, no v porovnaní s Američanmi, ktorých potravu tvorila len kalná voda, sa mali relatívne dobre.
ZÁPLAVY MÚCH
Zajatci nedostali žiadne zásoby. Podľa očitých svedkov od smädu začali niektorí vojaci šalieť a v záchvatoch zúfalstva pili stojatú vodu z kaluží vedľa cesty. Tým si podpisovali rozsudok smrti, takéto kaluž boli totiž rajom najrôznejších patogénov vyvolávajúcich dyzentériu. Tekutiny potom opúšťali telo ešte rýchlejšie. Bežné boli aj popravy tých, ktorí už nevládali kráčať. Guľkami sa neplytvalo, na podobné účely mali Japonci bajonety. Keď sa muži napokon dostali na železničnú stanicu, Japonci ich natlačili do vozňov bez vetrania a vypravili na trojhodinovú cestu vlakom. Zajatcov, ktorí dorazili do internačného tábora, umiestnili do preplnených kasární. Ako latríny slúžili len prosté jamy, okolo ktorých lietali miliardy múch. To malo za následok obrovské množstvo prípadov dyzentérie. Muchy pokrývali aj chorých, ktorí ležali príliš blízko latrín a nevládali sa hýbať. Niet divu, že umierali po desiatkach. V lete 1942 sa mohli Filipínci oslobodiť, ak sa rozhodli pridať k miestnym policajným zložkám pod japonským velením. Američanov začali pre zmenu v júli odvážať do Japonska v lodiach, ktoré boli plávajúcim ekvivalentom dobytčích vagónov. Niet divu, že aj tu sa na choroby zomieralo vo veľkom. S opätovným dobýjaním Filipín začali Američania v októbri 1944. Trvalo päť mesiacov, kým Japoncov vyhnali, a v miestnych táboroch a väzniciach našli asi štyritisíc spojeneckých zajatcov. Po vojne zorganizovali vlastné súdne procesy a generála Masaharu Homma, ktorý viedol japonskú inváziu na Filipíny, odsúdili na smrť zastrelením. Odhady počtu obetí Bataanského pochodu smrti sa líšia. Hovorí sa o päťtisíc až 18-tisíc mŕtvych, v prevažnej väčšine rodených Filipíncov. Američanov zomrelo len niekoľko stoviek.
Sandakanské pochody smrti
Tieto vojnové zločiny sa pre zmenu odohrali na Borneu a ich obeťami sa stalo 2 434 austrálskych a britských vojakov. Zo všetkých mužov, ktorí sa ocitli v zajateckom tábore Sandakan, ich prežilo len šesť, a aj to iba vďaka tomu, že sa im podarilo ujsť.
Autor: Filip Hloža
Foto: Profimedia, Shutterstock
