Niektorí ľudia sa štítia aj kuracích pečienok či kozieho mlieka. Vo svete však pripravujú pokrmy, ktoré pôsobia podstatne odpudivejšie.
Vajcia panicov, Čína
Vajcia panicov sú špecialitou čínskeho mesta Tung -jang. V školách sa zbiera moč chlapcov, ideálne mladších než desať rokov, a následne sa v ňom varia vajcia natvrdo. Potom sa na nich rozbije škrupina a varenie pokračuje niekoľko hodín, aby moč dobre vsiakol do vajca. V konečnom dôsledku tento pokrm výrazne páchne po moči, ale jeho chuť opisujú ako delikátnu a doslova návykovú. Vajcia panicov sú dokonca oficiálnou súčasťou kultúrneho dedičstva Tung -jangu, keďže sa tu pripravujú už stovky rokov. Nik však presne nevie, prečo musí moč pochádzať od mladých chlapcov, je to jednoducho súčasť tradície. O pokrme sa hovorí, že podporuje kardiovaskulárny systém a povzbudzuje telo.
Balut, Filipíny
Aj ďalší pokrm bude z vajec, tentoraz zamierime na Filipíny. Kuchár vezme oplodnené kačacie vajce a nechá ho dva až tri týždne v koši zakopanom na slnku, aby sa embryo dostatočne vyvinulo. Teplota nesmie byť príliš vysoká ani nízka, inak by došlo k znehodnoteniu pokrmu. Po približne deviatich dňoch sa každé vajce kontroluje pohľadom oproti slnku, aby sa zistilo, či sa embryo správne vyvíja. Po vhodnom čase ho kuchár uvarí, vrchnú tretinu škrupiny odstráni a zvyšok podá lačnému zákazníkovi. Ten najprv vypije plodovú vodu a následne sa pustí do tuhých častí. Kosti aj zobák embrya sú stále dostatočne mäkké, aby sa dali požuť. Balut je na Filipínach pomerne bežným pouličným jedlom a miestni tvrdia, že funguje ako afrodiziakum aj liek na opicu.
Zapáchajúce tofu, Čína
Mnohí našinci tofu takpovediac nemusia a jeho čínsku zapáchajúcu verziu by určite obišli veľkým oblúkom. Tofu sa už od čias dynastie Čching fermentuje v zmesi kvaseného mlieka, zeleniny a mäsa a následne sa vypráža. Konzumuje sa skôr v rámci rýchleho občerstvenia než ako plnohodnotné jedlo a vo väčšine reštaurácií ho vôbec neponúkajú. Na vine je odporný zápach, ktorý ľudia prirovnávajú k hnijúcim odpadkom, skazenému mäsu či rovno výkalom. Preto sa tento druh tofu predáva len v stánkoch pod holým nebom. Mimochodom, zapáchajúce tofu vzniklo omylom v 16. storočí. Istý obchodník s tofu sa pokúsil ho fermentovať, no po pár dňoch muža strašný zápach takmer donútil tofu vyhodiť. Predsa len ho ale ochutnal, chuť si zamiloval a začal pokrm predávať.
Callu de cabreddu, Sardínia
Tento syr sa vyrába dosť brutálnym spôsobom. Mäsiar najprv počká, kým sa kozľa dosýta napije materského mlieka, a následne ho zabije. Mlieko sa vypumpuje, prefiltruje a napustí do štvrtého žalúdka známeho ako slez. Orgán sa dobre potrie soľou, navrchu zviaže a nechá niekoľko mesiacov schnúť. Po vyzretí sa slez rozreže a syr, ktorý vznikol z kozieho materského mlieka, sa konzumuje s chlebom. Miestni jeho chuť opisujú ako veľmi bohatú a komplexnú, pripomína kombináciu gorgonzoly a kozieho syra. Callu de cabreddu však nanešťastie okolo seba šíri dosť nepríjemný čpavkový zápach, ktorý väčšinu konzumentov odrádza. Navyše po ňom v ústach ostáva nepríjemná pachuť, ktorá môže v závislosti od množstva zjedeného syra zmiznúť až o niekoľko dní.
Casu marzu, Sardínia
So Sardíniou a syrmi sa ešte nerozlúčime. Príprava Casu marzu začína tým, že sa pozdĺžne prekrojí koleso ovčieho syra pecorino. Jeho vôňa priláka piofilky syrové, mušky, ktoré doň nakladú vajíčka. Larvy po vyliahnutí začnú hodovať na syre a ich tráviace šťavy v ňom rozkladajú tuky. Exkrementy lariev sú v podstate natráve ným, takmer tekutým syrom. Pri konzumá cii si treba dávať pozor, larvy totiž vedia z Casu marzu vyskakovať, navyše ich treba rozhrýzť, pretože dokážu prežiť cestu tráviacim traktom človeka. V syre ale nesmú byť mŕtve larvy, to by značilo, že sa pokazil. A aby toho nebolo málo, predaj tohto syra je v EÚ zakázaný pod hrozbou vysokej pokuty, a to aj pre kupujúceho. Ide takpovediac o podpultový tovar pre gurmánov a dobrodruhov.
San-nakdži, Kórea
Tradičný kórejský pokrm san -nakdži spočíva v tom, že kuchár chobotnicu zabije tesne predtým, než ju rozreže na menšie kúsky a naservíruje zákazníkom. Nervy nebohého zvieraťa sú aj po smrti stále aktívne a chápadlá sa preto na tanieri ešte hýbu. Dve tretiny nervov chobotnice sa totiž nachádzajú práve v chápadlách a tie sú schopné aj po oddelení od mozgu vykonávať pomerne zložité pohyby. Ak nie je kuchár dostatočne zručný, prísavky na chápadlách sa môžu prisať človeku zvnútra na krk a udusiť ho. Ročne takto zomrie v priemere šesť osôb. Napriek tomu to ľudia riskujú, veria, že San nakdži reguluje množstvo cukru v krvi a obsahuje množstvo taurínu, ktorý funguje ako povzbudzovadlo.
Pražené tarantuly, Kambodža
Pražené tarantuly sa v Kambodži, najmä v okolí mesta Skuon, považujú za lahôdku. Konzumuje sa prevažne druh Cyriopagopus albostriatus veľký ako dlaň dospelého človeka a miestni pavúky nielen lovia, ale bežne aj chovajú. Trup a hlava tarantuly sú na povrchu pekne chrumkavé a vnútri zasa mazľavé a plné lahodného mäsa. Nanešťastie sa v trupe nachádza aj hnedá kaša z vnútorností, výkalov a neraz i vajíčok. Na nohách je naopak málo mäsa, ale chrumkajú. Tarantuly sa stali súčasťou života Kambodžanov za vlády Červených Kmérov, ktorú okrem štátneho teroru a masového vraždenia sprevádzal aj nedostatok potravín. Vraví sa, že hlad je najlepší kuchár, a Kambodžania o tom vedia svoje.
Surströmming, Švédsko
Fermentovanie sleďov v soľanke trvá až pol roka a proces následne pokračuje aj v konzerve. Možno ste už videli videá, v ktorých sa ľudia snažia tento pokrm konzumovať, a verte, že nepreháňajú. Surströmming skutočne nepredstaviteľne zapácha. Tradične sa je s chlebovými plackami, zemiakmi a cibuľou a splachuje sa štedrým množstvom pálenky. Len málokto ho ale dokáže skonzumovať, približne polovica ľudí po otvorení konzervy zvracia alebo ich prinajmenšom napína. Zápach, slizovitá textúra a ohromná slanosť fermentovaných sleďov spôsobuje, že Surströmming dokáže zjesť len jednotlivec so skutočne silným žalúdkom. Mimochodom, dôkazy o podobnej úprave rýb v Škandinávii majú vyše deväťtisíc rokov.
Býčí penis, Čína
Podobne ako zvyšné jedlá v tomto rebríčku má aj býčí penis svojich milovníkov i odporcov. V Číne ho konzumujú, pretože je údajne afrodiziakom, pri jeho konzumácii sa ale zrejme nedá myslieť na nič pikantné. Orgán najprv rozrežú pozdĺž močovej rúry a poriadne vyumývajú, aby ho zbavili pachu moču. Následne sa blanšíruje vo vriacej vode, aby sa z neho dala odstrániť tuhá vonkajšia blana pripomínajúca prezervatív. Býčí penis sa potom varí niekoľko hodín, aby sa vôbec dal požuť a stráviť. Vraj nechutí príliš lukratívne, ale má skvelú textúru, podľa konzumentov mastnú a trochu slizovitú. Konzumuje sa aj v iných štátoch, napríklad na Jamajke ho dusia s rumom, banánmi a paprikou. Podobne ako Číňania, aj Jamajčania veria v jeho afrodiziakálne účinky.
Hákarl, Island
Mäso žraloka grónskeho, jedného z najdlhšie žijúcich tvorov našej planéty, je toxické. Aby sa dalo jesť, treba ho špeciálne upraviť. Islanďania ho najprv na niekoľko mesiacov zakopú do zeme a nechajú hniť, následne ho ďalších päť mesiacov sušia na vzduchu a pred konzumáciou krájajú na kocky. Do gumovitých kúskov sú napichané špáradlá, zrejme preto, aby človeku nepáchli prsty tak otrasne ako hákarl. Čpavkový smrad je naozaj desivý a chuť nie je oveľa lepšia. Akoby ste žuli pomočený matrac. Na vine je fakt, že žralok grónsky nemá močové cesty a močí takpovediac cez kožu. Preto má toxické mäso. Fermentáciou, teda hnitím v zemi, sa jedovaté látky rozkladajú a mäso možno jesť. Podmienkou je, ak máte žalúdok z ocele a v ideálnom prípade vám absentujú chuťové i čuchové bunky.
Autor: Filip Hloža
Foto: Shutterstock
