O hrôzovláde Belgičanov v Konžskom slobodnom štáte sa hovorí len málo. Diala sa na príkaz kráľa Leopolda II., ktorý do Afriky nikdy ani len nevkročil.
Nápis na soche kráľa Leopolda II. v Arlone hlási: „Prácu v Kongu som vykonával v záujme civilizácie a pre dobro Belgicka.“ Ide o jeden z mnohých pamätníkov venovaných panovníkovi, ktorý mal so svojou krajinou tie najlepšie úmysly. Na žiadnom sa však nepíše o krutej dani, ktorú pre kráľa platili obyvatelia Konžského slobodného štátu.
PRIENIK DO KONGA
Keď Leopold II. v roku 1865 usadol na trón, veľké európske štáty už boli industrializované a zúčastňovali sa na takzvanom „delení Afriky“. Leopold II. nechcel ostať mimo a v hľadáčiku mal oblasť Konžskej panvy bohatej na nerastné suroviny a kaučuk. Nad ťažbou a najmä ziskmi chcel mať plnú kontrolu, a tak založil Medzinárodnú konžskú spoločnosť, ktorá pod humanitárnymi zámienkami nadväzovala vzťahy s desiatkami etnických skupín v Konžskej panve. Zamestnanci spoločnosti podpisovali s náčelníkmi zmluvy, prostredníctvom ktorých sa miestni vzdávali území výmenou za sľúbené ukončenie otroctva a budovanie infraštruktúry. V roku 1885 európske štáty uznali Belgicko ako vlastníka útvaru, ktorý dostal ironické pomenovanie Konžský slobodný štát. De facto ho však skrz Medzinárodnú konžskú spoločnosť celý vlastnil sám Leopold II., ktorý sa stal najväčším majiteľom pôdy na svete.
BOJ S OTROKÁRMI
Belgičania si najprv v regióne potrebovali upevniť postavenie. Najväčšiu hrozbu pre nich predstavoval arabských otrokár Tippu Tip, ktorý ovládal východnú časť Konžskej panvy a disponoval pomerne početnými jednotkami. Leopold II. s ním uzavrel zaujímavú dohodu: vymenoval ho guvernérom východnej časti Konžského slobodného štátu výmenou za to, že sa Tip nebude miešať do toho, čo sa deje na západe. Fakt, že „osloboditelia“ uzavreli zmluvu s otrokárom, nebol európskym veľmociam po vôli a Leopold II. ju napokon musel porušiť. Urobil to skutočne svojským spôsobom: z konžských žoldnierov vytvoril armádu, ktorá napokon Tipa a jeho mužov vyhnala z Konga. Belgický kráľ následne žoldnierov zreorganizoval a vytvoril z nich Force Publique, armádu, ktorá mala presadzovať jeho vôľu. Tak sa začala éra nepredstaviteľných krutostí. Belgickí úradníci síce naozaj oslobodzovali otrokov, ale len preto, aby ich opäť zotročili a poslali pracovať na zber kaučuku, slonoviny a ďalších surovín určených na export.
DRAHOCENNÝ KAUČUK
V baniach ľudia pracovali prakticky až na smrť. Do značnej miery utrpela aj populácia slonov, ktorých kly boli cenným artiklom. Stovky až tisíce Konžanov robili nadháňačov európskym lovcom, ktorí z vyvýšeného miesta strieľali stáda utekajúcich zvierat. Jednoznačne najvyťažovanejšou surovinou bol ale kaučuk. Získal prídomok „červený“, a to pre krviprelievanie, ktoré jeho zber vyvolalo. Kvóty, ktoré museli neraz plniť aj päťročné deti, sa uplatňovali násilím. Kto na konci zmeny nepriniesol dostatok kaučuku, nevyhol sa trestu. Populárne bolo sekanie rúk a chodidiel. V prípade, že sa proti tyranii vzbúrila celá dedina, bez milosti ju vypálili a obyvateľov povraždili. Svet o krutostiach dlho netušil, postupne však na verejnosť prenikali správy o tom, čo sa v Konžskom slobodnom štáte deje. Európu i Ameriku napríklad v roku 1904 obletela fotografia muža, ktorý pozoruje odseknutú ruku a nohu svojej päťročnej dcéry. Tá nesplnila kvótu a preto ju prísne potrestali. Išlo o jeden z miliónov prípadov brutality, ktorej sa dopúšťali nielen Belgičania, ale aj ich africkí pomocníci. Nevedno, koľko obyvateľov malo Kongo predtým, než doň vkročili nohy Európanov. Odhady hovoria o asi 20 miliónoch. Sčítanie obyvateľstva v roku 1924 ale ukázalo, že v oblasti Konžskej panvy žije len približne desať miliónov ľudí.
BUČANIE NA RAKVU
Leopolda II. zrejme nič z toho netrápilo. Do Afriky nikdy neprišiel a v Belgicku budoval infraštruktúru, čím si na svoju stranu získaval verejnú mienku. Navyše financoval propagandu, ktorá Konžanov vykresľovala ako divochov túžiacich po „modernizácii“. V roku 1908 už ale bolo jeho postavenie majiteľa Konžského slobodného štátu neudržateľné, a tak kontrolu nad ním posunul parlamentu. Keď kráľ o rok neskôr zomrel a jeho rakvu niesli ulicami, davy na ňu bučali. Kongo sa z vyčíňania Belgičanov a ich domorodých poskokov nikdy celkom nespamätalo a v 20. storočí prešlo viacerými búrlivými obdobiami vrátane druhej vojny v Kongu na prelome tisícročí, ktorá si podľa niektorých odhadov vyžiadala vyše päť miliónov mŕtvych. Do dnešného dňa tu pôsobí vyše stovka ozbrojených skupín, ktoré bojujú o územia a moc.
Belgické Kongo
Belgické Kongo existovalo v rokoch 1908 až 1960 a situácia sa v ňom v porovnaní s predchádzajúcim režimom do značnej miery zlepšila. V 40. rokoch sa tu dokonca vytvorila početná stredná trieda, čo bol vo väčšine afrických kolónií dovtedy nevídaný jav.
Autor: Filip Hloža
Foto: Wikipedia, Shutterstock
