Oscarový Most cez rieku Kwai patrí k najslávnejším vojnovým filmom. Skutočnosť však bola od toho, čo sa odohrávalo na filmovom plátne, dosť odlišná.
Keď Japonci v decembri 1941 spustili sériu bleskových ofenzív v juhovýchodnej Ázii, nezamerali sa len na USA a ich lode a základne. Cieľom útokov boli aj dŕžavy Britov v tejto oblasti vrátane Singapuru, ktorého pád označil Winston Churchill za najhoršiu katastrofu a najväčšiu kapituláciu v britských dejinách. Briti boli sebavedomí a mysleli si, že ich mohutná pevnosť je nezdolateľná, no opak bol pravdou. Padla v priebehu niekoľkých týždňov a vo februári 1942 sa ukázalo, že ani samotní Japonci neboli pripravení na rýchlosť, s akou získavali nové územia. Problémom bolo najmä asi 40 tisíc vojnových zajatcov, ktorých bolo treba kŕmiť a udržiavať pri živote. Keďže cisárstvo začalo s plánovaním nových výbojov a pokukovalo dokonca aj po Indii, ťažkosti sa objavili aj s čoraz dlhšími zásobovacími trasami. Vojenské velenie napokon vymyslelo desivý a geniálny plán: komplikácie sa mali navzájom eliminovať tak, že nové zásobovacie trasy mali v krutých podmienkach budovať práve vojnoví zajatci.
MOHUTNÁ PRACOVNÁ SILA
Britská vláda dala ešte koncom 19. storočia preskúmať možnosť železničného spojenia Thajska a Barmy (dnešného Mjanmarska). Briti, ktorí železnicu prakticky vynašli, po úvodnom plánovaní celý projekt zavrhli. Vraj by si vyžadoval priveľa zdrojov, ľudských i materiálnych. Cestu cez neprístupnú džungľu by bolo treba klčovať za cenu veľkých obetí na životoch, rátalo sa s tým, že tisíce robotníkov by zabili choroby. S tým si ale Japonci nerobili ťažké hlavy. V lete 1942, keď už americké námorníctvo útočilo prostredníctvom ponoriek na japonské nákladné lode, si velitelia v Tokiu povedali, že pozemná cesta zo zásobovacích prístavov v thajskom Bangkoku do distribučných centier v barmskom Rangúne by bola istotne bezpečnejšia. No a vďaka vojnovým zajatcom z Malajzie, Singapuru a Filipín, ktorých počet vzrástol už na približne 300 tisíc, mali konečne k dispozícii dostatočne veľkú pracovnú silu na realizáciu megalomanského projektu. Využívanie zajatcov na práce spojené s vojnovým snažením bolo síce proti ženevským konvenciám, generál Jamašita ale z britského generála Percivala vymámil v rámci rokovania o kapitulácii sľub, že Briti proti núteným prácam nebudú namietať.
ZABÍJALA UŽ SAMOTNÁ CESTA
A tak Japonci začali s presunom zajatcov. Niektorí cestovali natesnaní vo vlakoch, iní absolvovali dlhé vyčerpávajúce pochody. K nim sa pridávali desiatky tisíc civilistov z Kórejského polostrova, Číny a Malajzie, ktorí mohli odmietnuť pracovať len pod hrozbou trestu smrti. Práce sa začali na dvoch miestach, ktoré mala spojiť železničná trať. Išlo o thajský Nong Pladuk a barmský Thanbyuzayat. Tie boli od seba vzdialené asi 420 kilometrov a podľa plánu sa koľaje mali stretnúť približne v strede tejto vzdialenosti. Kým sa ale začala realizácia samotného projektu, tisíce „robotníkov“ už boli po smrti. Zabíjala ich dyzentéria, choroby spôsobené nedostatkom vitamínov ako beri beri, ale aj plesňové infekcie, ktoré muži zhodne pomenovali ako „pralesná hniloba“. Počas stavebných prác mala dovedna zahynúť vyše štvrtina tých, ktorí sa na ich zúčastnili. Niektoré úseky však mali oveľa vyššiu úmrtnosť než iné. Napríklad na mieste zvanom Konyu, kde sa približne polkilometrový úsek trate kládol do skalnej rokliny vysekanej krompáčmi, prežila z tisícky mužov len stovka.
NA POČIATKU BOLA KNIHA
Jedným z britských dôstojníkov, ktorí sa na prácach zúčastnili nedobrovoľne, bol podplukovník Philip Toosey. Bojoval v Európe, z Dunkirku sa dostal do Británie a pôvodne mal ísť slúžiť na Blízky východ, po japonskom útoku ho ale prevelili do Singapuru, kde sa dostal do zajatia. Spolu s tromi tisíckami britských, holandských a austrálskych zajatcov ho previezli do Tamarkanu v Thajsku na sútok riek Meklong a Khwae Noi. Tu sa mali muži zapojiť do stavby dvoch dočasných drevených mostov, pozdĺž ktorých mala trať prechádzať. Keď boli tieto stavby hotové, začali sa práce na dvoch trvalých mostoch z betónu a ocele. Hoci sa ale film točí okolo týchto udalostí, medzi ním a realitou je ešte jeden medzistupeň, a to v podobe rovnomennej knihy Francúza Pierra Boulleho. Ten bol pred vojnou ženistom a pracoval na kaučukovej plantáži, keď sa dostal do zajatia Vichystického Francúzska a na štyri roky skončil v internačnom tábore v Hanoji. Knihu napísal sčasti podľa vlastných skúseností a sčasti podľa príbehov iných zajatcov, ktorí pracovali na výstavbe barmskej železnice. Mimochodom, práve Boulle neskôr napísal iný známy román: Planétu opíc.
FILM VS. REALITA
Vo filme je, ako to už v hollywoodskych trhákoch býva zvykom, viacero nepresností. Japonci v ňom napríklad nedokázali pokračovať v stavbe mosta a museli sa so žiadosťou o pomoc obrátiť na zajatcov. V skutočnosti však boli ženijnými expertmi a robotníci nemali inú než manuálnu funkciu. Prípustné neboli ani žiadne debaty o žalostných podmienkach v pracovných táboroch. Podplukovníkovi Tooseymu sa podarilo vyjednať len mierne zvýšenie dávok jedla a prísun elementárnych liekov, a aj to len vďaka tvrdeniu, že sýtejší a zdravší muži budú efektívnejšie pracovať. K sabotáži mosta, ktorá sa objavila vo filme, taktiež nedošlo. Dva mosty v Tamarkane sa podarilo dokončiť v máji 1943 a barmská železnica začala fungovať v októbri toho istého roka. Britská RAF ich zničila až v júni 1945. Do toho času ale vďaka otrockej práci vojnových zajatcov pomáhala Japoncom v ich vojnovom snažení. Po vojne sa pred súd pre vojnové zločiny súvisiace s výstavbou barmskej železnice postavilo 111 japonských dôstojníkov. 32 z nich dostalo trest smrti.
Počet obetí
Počas výstavby a udržiavania barmskej železnice zomrelo vyše 12 tisíc vojnových zajatcov. Odhaduje sa, že množstvo civilistov, ktorí tu položili životy, bolo oveľa väčšie. Hovorí sa až o 90 tisíc mužoch.
Autor: Filip Hloža
Foto: Profimedia.sk, Wikipedia, Shutterstock
