Pod francúzskou metropolou sa rozprestierajú desiatky kilometrov tunelov. Napriek tomu, že ide o ríšu smrti, priťahujú aj množstvo živých návštevníkov.
Katakomby sú popri Eiffelovej veži, Notre -Dame či Louvri jedným z najznámejších symbolov Paríža. Zároveň ide o najmakabróznejšie miesto, ktoré môžete v meste navštíviť. Za ich vznik môže takpovediac skala. Konkrétne takzvaný „parížsky kameň, špecifický druh vápenca, ktorý bol už za čias Rímskej ríše zdrojom bohatstva i lukratívnym stavebným materiálom. No zatiaľ čo v staroveku tu existovali len povrchové lomy, v 13. storočí začali Parížania kvôli vzácnemu kameňu kopať tunely. Práve z nich pochádzal materiál na stavbu častí Louvru, Invalidovne či Víťazného oblúka. Dopyt po vápenci ešte vzrástol v rokoch 1852 až 1870 za prestavby Paríža počas druhého cisárstva. Odhaduje sa, že pod mestom vzniklo dovedna asi 300 kilometrov tunelov, no len z malej časti z nich sa napokon stali skutočné katakomby.
ZLOŽITÁ SIEŤ V PODZEMÍ
V priebehu stáročí sa ťažobné techniky zmenili len málo. Najprv vznikla šachta, ktorá siahala asi 20 metrov pod povrch zeme. Tam sa nachádzala vrstva vápenca, v ktorej baníci hĺbili vodorovné chodby. Bežne mali výšku necelé dva metre a boli len meter široké. Muž s vozí-kom plným kamenia sa nimi ale prepchal. Celé generácie baníkov tu dolovali stavebný materiál, odovzdávali si skúsenosti a rozširovali toto podzemné bludisko. Vo väčších sálach nechávali nevyťažené stĺpy vápenca, ktoré fungovali ako podporné piliere. Neexistovali však predpisy, ktoré by upravovali veľkosť týchto siení, čo neodvratne smerovalo k nešťastiu.
ZEM SA OTVÁRA
Samozrejme, že taká rozsiahla ťažobná činnosť sa musela prejaviť aj na povrchu. Už v druhej polovici 18. storočia boli v mnohých častiach Paríža nevhodné podmienky na stavbu budov, hrozilo totiž, že sa zrútia. Ku skutočnej katastrofe ale došlo až v roku 1774. Vtedy na Rue d’Enfer (Pekelnej ulici) v priebehu niekoľkých sekúnd vznikla obrovská jama, jedna z tých, ktoré miestni volali fonti.
Hltala chodníky, domy, ľudí i kone a padlo jej za obeť 84 osôb. Kráľ Ľudovít XVI. musel reagovať, a to už krátko po svojom uvedení na trón. Ustanovil komisiu, ktorá začala vôbec prvýkrát v dejinách mapovať spleť tunelov a regulovať ťažbu. A práve táto komisia došla k záveru, že chodby by sa dali využiť aj na skladovacie účely. A čo také potreboval Paríž veľmi rýchlo uskladniť? Mŕtvoly!
SŤAHOVANIE MŔTVYCH
Prvé parížske cintoríny vznikali za čias Rímskej ríše a ako počet obyvateľov mesta rástol, stúpal aj počet mŕtvych. Cintorínom prestávala stačiť kapacita a nové nevznikali dostatočne rýchlo, prípadne ich ani nebolo kde vytvárať. V roku 1780 sa dokonca pod váhou ľudských ostatkov preborili pivničné múry budovy, ktorá susedila s cintorínom Neviniatok. Paríž potreboval radikálne riešenie a to odštartovalo jednu z najpozoruhodnejších etáp dejín mesta.
V roku 1786 začala „evakuácia“ tamojších cintorínov a hrobiek a došlo k presunu ostatkov viac než šiestich miliónov ľudí do banských tunelov v oblasti Tombe -Issoire. Z tých sa čoskoro stali dnes také preslávené Katakomby. Za celým procesom bola doslova mašinéria kopáčov, čističov, furmanov a nosičov. Počas chladných nocí prechádzali ulicami Paríža vozy prikryté ťažkými čiernymi plachtami, pod ktorými sa skrývali ľudské ostatky. Pred vozmi kráčali muži s plachtami, za nimi zasa kňazi, ktorí odriekali omšu za mŕtvych. Dve zimy a jednu jeseň boli Parížania svedkami skutočne nezvyčajnej aktivity, ktorá v tejto mierke nemala vo svete obdobu. V 18. storočí ukladanie mŕtvych do katakomb pokračovalo, no ťažba vápenca postupne ustala, keď sa tie najlepšie bane vyčerpali. Prispôsobiví baníci ale dokázali využiť príležitosť a v tmavých vlhkých sálach začali pestovať šampiňóny, ktorým sa tu mimoriadne dobre darilo a rástli v radoch konského hnoja.
LÁKAJÚ AJ NELEGÁLNYCH OBJAVITEĽOV
Počas druhej svetovej vojny zasa tunely, a nielen tie s ostatkami mŕtvych, poskytli útočisko členom francúzskeho odboja i civilistom, ktorí sa sem utekali skryť pred náletmi. Aj nemeckí dôstojníci tu však mali svoje protiletecké bunkre. Od roku 1955 je bežným ľuďom prístupná iba malá časť katakomb. Zakázané ovocie chutí najlepšie a skúmaním tunelov sa zaoberá početná komunita takzvaných katafilov. Pokuta od špeciálnej policajnej jednotky vo výške 60 € ich rozhodne nemôže odradiť od putovania tunelmi, ktoré pomohli vybudovať Paríž.
Katakomby v Odese
Podobne ako Paríž ,aj Odesa je postavená na vápencovom podloží, tunely sú však podstatne rozsiahlejšie odhaduje sa, že merajú až 2500 kilometrov. Počas druhej svetovej vojny v nich pôsobila skupina sovietskych partizánov ktorí viedli úspešný boj s nemeckými okupačnými silami.
autor :Filip Hloža
foto: Wikipedia, Shutterstock
