Ak chce ľudstvo niekedy v ďalekej budúcnosti cestovať k vzdialeným planétam, ktoré majú vhodné podmienky na život, alebo dokonca do iných galaxií, potrebuje vymyslieť nový spôsob cestovania vesmírom.
Najvzdialenejším objektom vyrobeným ľuďmi je sonda Voyager 1, ktorá bola vypustená pred 46 rokmi a v súčasnosti pomaly opúšťa slnečnú sústavu. Samotný človek sa zatiaľ najďalej dostal na Mesiac. Ďalším cieľom má byť Mars, pričom cesta ľudskej posádky bude trvať približne deväť mesiacov. Už to je pre ľudský organizmus extrémna zaťaž, keďže vo vesmíre sa „opotrebuje“ výrazne rýchlejšie ako v bezpečných podmienkach na Zemi. Človek stráca svaly a silu, rednú mu kosti, vnútorné orgány prestávajú správne fungovať a na ľudské telo zároveň škodlivo vplýva radiácia, ktorá okrem iného zvyšuje riziko vzniku rakoviny. Pred cestou do ďalekého vesmíru musia byť tiež vyriešené mnohé zásadné otázky týkajúce sa zabezpečenia dýchania, jedla, vody, energie na fungovanie prístrojov, hygieny, izolácie či psychického tlaku spojeného s pobytom v stiesnenom priestore.
MEDZIHVIEZDNA ARCHA
Vytvorených bolo viacero teoretických konceptov, ktoré navrhujú, ako postupovať pri ceste ľudskej posádky do vesmíru, ktorá trvá roky či desiatky rokov. V tejto súvislosti sa napríklad spomínajú generačné lode, v ktorých by ľudia prežili celý svoj život a k cieľu by sa dostali až ich potomkovia o niekoľko generácií neskôr. Ďalším návrhom je, že telá astronautov by boli ešte pred štartom uvedené do režimu akéhosi umelého spánku, počas ktorého by klesli ich energetické nároky a odstránilo by sa psychické vyčerpanie z monotónnej cesty. Koncept hibernácie bol napríklad využitý v sci-fi filme „Pasažieri“. Rovnako ako generačné lode prináša so sebou množstvo úskalí v podobe toho, že takáto medzihviezdna archa by musela celý čas fungovať bez akejkoľvek cudzej pomoci, bolo by potrebné zamedziť či aspoň minimalizovať spomínané škodlivé vplyvy na ľudské telo, stanoviť, ako sa bude postupovať pri prípadných krízových situáciách, a tiež sa zaoberať etickými rozmermi spojenými napríklad so zaobchádzaním s chorými a starými neproduktívnymi jedincami. Niektorí odborníci preto radšej navrhujú poslať namiesto ľudí na dlhú cestu vesmírom len ľudské embryá, ktoré by boli do cieľovej destinácie prepravené v zmrazenom stave, a potom na mieste by ich vývoj a taktiež narodenie prvých ľudí zabezpečili automatizované systémy a roboty. Práve to však môže byť zdrojom určitej dilemy, keďže to vlastne znamená, že v úvodnej fáze osídľovania bude nevyhnutné spoľahnúť sa výlučne na stroje a výchova prvých novorodencov na novej planéte bude určitý čas závislá len od umelej inteligencie.
NÁJSŤ VO VESMÍRE SKRATKU
Iné prístupy sa zameriavajú na výrazné skrátenie samotnej cesty. To by si vyžadovalo navrhnutie a využitie nového typu pohonu, ktorý by dokázal vesmírnu loď priblížiť rýchlosti svetla, alebo ešte lepšie, umožnil by cestovať dokonca vyššou rýchlosťou. Len tak by sa totiž vzdialenosť medzi hviezdami a galaxiami skrátila na čas, ktorý je z ľudského pohľadu znesiteľný. Podľa Einstenovej teórie relativity sa však žiadny hmotný objekt nemôže pohybovať rýchlosťou svetla. Preto sa do popredia dostala skôr myšlienka pozmeniť samotný priestor tak, že sa v ňom všetky vzdialenosti výrazne skrátia a rýchlosť svetla nie je obmedzením. Koncept červích dier, ktorý vychádza z teórie popísanej Albertom Einsteinom a Nathanom Rosenom nazývanou aj Einsteinov-Rosenov most, umožňuje spojiť dva vzdialené body vo vesmíre akousi skratkou. Kým samotný Einsteinov -Rosenov most bol nepriechodný a navzájom spájal dva odlišné vesmíry, koncept červích dier prepája dva bežnou cestou veľmi vzdialené body rovnakého novorovesmíru cez skratku, ktorej prechod trvá len zlomok času. Ako keď červ na jablku nechodí len po jeho povrchu, ale na druhú stranu sa prehryzie aj cez samotné jablko. Teória hyperpriestoru zas predstavuje novú dimenziu priestoru, do ktorého sa dá vstúpiť z nášho časopriestoru a v ktorom je možné pohybovať sa neporovnateľne rýchlejšie. Po prekonaní potrebnej vzdialenosti sa vesmírna loď vráti späť do nášho časopriestoru. V sci-fi seriáloch ako Star Trek alebo Stargate sa objavili aj ďalšie možnosti cestovania priestorom ako warp pohon alebo teleportácia.
V NEBIOLOGICKEJ PODOBE
Iná teória hovorí o tom, že vyspelá civilizácia vlastne ani nepotrebuje cestovať vo svojich pôvodných telesných schránkach, ale dokáže sa od nich úplne odpútať a vo vesmírnych lodiach presúvať len svoje vedomie, ktoré môže nahrávať rovnako ako program do počítača. Týmto cestovaním v nebiologickej podobe sa dokáže vyhnúť škodlivým vplyvom vesmíru na organizmus a tiež nemusí myslieť na zabezpečenie jedla či dýchania.
Autor: Ján Karašinský
Foto: Shutterstock
