Bojové vozy viezli do boja nielen hrdinov antického Grécka. Celé stáročia boli hrozbou, pred ktorou sa triasli staroveké armády.
V 20. storočí si veľmoci merali sily aj počtom bojových lodí. V dobe bronzovej túto úlohu medzi Egyptskou a Chetitskou ríšou plnili bojové vozy. Už pred tisícročiami totiž štáty razili filozofiu, že čím väčším počtom „superzbraní“ disponujú, tým silnejšie sú v porovnaní so svojimi konkurentmi. Bojové vozy tvorili jadro vojsk a ostatné jednotky sa rozvíjali okolo nich. V istom momente histórie na bojiskách skutočne dominovali, no podobne ako bojové lode, aj ich odsunuli na smetisko dejín inovatívne zbrane a taktika. Vývoj bojových vozov šiel ruka v ruke s vynájdením kolesa a rozbiehal sa v Mezopotámii. Vyrábali ich z ľahkého dreva a kože a pohon zvykli najprv zabezpečovať osly či malé kone podobné skôr dnešným poníkom. Pôvodne štvorkolesové vozy sa časom zmenili na dvojkolesové a nadobudli podobu, akú možno poznáte napríklad z filmu Gladiátor.
EGYPŤANIA VS. CHETITI
Veľmoci doby bronzovej využívali dva typy bojových vozov. Ten ľahší slúžil najmä na prieskum a jeho útočnú zložku tvoril lukostrelec. Takýto model preferovali najmä Egypťania. Chetiti sa zasa spoliehali skôr na ťažké vozy s trojčlennou posádkou. Jeden muž vozidlo riadil, druhý bojoval s mečom a štítom a tretí s dlhou kopijou. Ľahké vozy slúžili najmä na ostreľovanie nepriateľov z diaľky, tie ťažšie zasa na prerážanie radov pechoty. Egypťania i Chetiti sa usilovali o ovládnutie im známeho sveta, a tak sa tieto dva typy vozov v bitkách pochopiteľne stretali. Najväčšou bitkou bojových vozov v dejinách bola tá, ktorá sa odohrala v roku 1274 pred Kristom pri Kadeši v dnešnej Sýrii. Na bojisku sa stretla obrovská masa bojových vozov, moderné odhady hovoria o piatich až šiestich tisíckach. Dodnes sa pritom nevie, kto pri Kadeši vlastne vyhral, isté je len to, že Egypťanom sa Kadeš nepodarilo dobyť, no Chetiti zároveň prišli asi o dvetisíc bojových vozov. Na začiatku bitky pritom mali prevahu a dokázali vďaka ťažším vozom preraziť rady Egypťanov. V priebehu boja sa ale chetitské kone unavili a Egypťania získali navrch. S najväčšou pravdepodobnosťou tak bitka pri Kadeši skončila remízou a vzišla z nej vôbec prvá mierová zmluva, akú poznáme.
PRICHÁDZA KAVALÉRIA
Bojové vozy a lode spája aj ďalší fakt: krátko po období ich najmasívnejšieho nasadzovania sa zrazu stali zastaranými. V prípade vozov sa tak stalo v dôsledku toho, že muži začali osedlávať priamo kone. Vznikla tak kavaléria, ktorej použitie sa neobmedzovalo len na šíre rovné pláne, ale vedela operovať aj v komplikovanejšom teréne a navyše bola mobilnejšia a obratnejšia. Bojové vozy však hneď nezmizli. Kavaléria totiž mala k dispozícii len tie isté kone, ktoré ťahali aj vozy. Boli malé a uniesli len ľahší náklad, navyše ešte neexistovali sedlá a udržať sa na konskom chrbte tak nebolo jednoduché. Až vo 4. storočí pred Kristom, keď sa na perzských pláňach objavili nové mohutnejšie plemená koní, začali byť bojové vozy odsúdené na zánik. Nešlo však iba o kone, ale aj o zmenu myslenia. Ďalší klinec do rakvy bojových vozov prišiel z Grécka. Tamojší hornatý terén a minimum obrábateľnej pôdy spôsobil, že plodiny sa pestovali najmä pre hospodárske zvieratá a na kŕmenie vojnových koní nestačili. Kone si mohli dovoliť iba boháči, ktorí vlastnili dosť pôdy, aby zvieratá uživili. A keď už Gréci kone v boji nasadili, používali ich skôr na podporné účely než na priamy stret s nepriateľom.
ALEXANDER A JEHO JAZDCI
Všetko zmenil macedónsky kráľ Filip II., otec Alexandra Veľkého. Učil sa od niektorých z najväčších vojenských mysliteľov starovekého sveta a dokázal z kavalérie urobiť silu, s ktorou bolo treba rátať. Jeho syn potom otcove myšlienky doviedol do dokonalosti a ukázal svetu, že kavaléria je podstatne efektívnejšia než neohrabané bojové vozy. To, či je lepšie jazdectvo alebo bojové vozy, sa definitívne ukázalo v bitke pri Gaugamelách v roku 331 pred Kristom. Peržania mali k dispozícii nielen bojové vozy s kosami na kolesách, ale aj cvičené slony. Na Alexandrovej strane, ktorá bola početne slabšia, však okrem iného boli aj jazdci na koňoch. Alexander plne využil ich manévrovateľnosť. Napadol perzské pravé krídlo, Peržania kontrovali vyslaním bojových vozov zo svojho ľavého krídla do Alexandrových radov. Vtom Alexandrova pasca sklapla. Svojich jazdcov stiahol, no perzský kráľ Dareios III. už nemohol urobiť to isté s bojovými vozmi. Tie síce útočili na kopijníkov, no postupne sa dostali do obkľúčenia, v ktorom našla sláva bojových vozov potupný koniec. Alexander využil fakt, že Peržania oslabili svoje ľavé krídlo, a vyslal proti nemu kavalériu, ktorá zaútočila priamo na Dareia III. Ten musel z bitky ujsť a perzská armáda sa takpovediac rozpadla. Po bitke pri Gaugamelách už mali bojové vozy prakticky len ceremoniálnu rolu a s obľubou sa využívali len na pretekanie. V niektorých kútoch sveta sa ale v bojoch vyskytovali aj naďalej, hoci v obmedzenom množstve. Posledná zmienka o ich účasti v bitke pochádza z roku 84, keď ich vraj „barbari“ využili proti Rimanom v bitke pri Mons Graupius na severe Škótska. Vtedy nastal definitívny koniec „superzbrane“, ktorá po stáročia dominovala starovekým bojiskám.
Autor: Filip Hloža
Foto: Wikipedia, Shutterstock
