Keď sa povie sex plus lietanie, každý, kto videl aspoň jedno porno, si predstaví letušku. Ideálne v krátkej obtiahnutej uniforme, ako vám nakláňajúc sa nad vami vyleje na nohavice kávu, kým jej vy pozeráte do výstrihu, a potom vás s rumencom na tvári zatiahne do priestoru pre posádku, kde vám bude chcieť očistiť nohavice a poskytnúť nejaké to nepeňažné bolestné. Pri pátraní po pôvode letušiek ako sexsymbolu sa musíme vrátiť do ďalekej histórie, a to do šesťdesiatych rokov minulého storočia. Vtedy sa totiž zistilo, že lietadlá nemusia slúžiť len na bombardovanie Drážďan, pašovanie drog a práškovanie kukurice, ale aj na masovú prepravu osôb. A keďže drvivá väčšina týchto osôb boli muži, podľa toho to aj vyzeralo.
V prvom rade šesťdesiate roky boli krásna doba v tom, že sexizmus v reklame nikoho neurazil a mamičky na materskej ešte nevypisovali sťažnosti do rady pre reklamu pre každú hlúposť. Sufražetky neškrtili podprsenkami zamestnancov reklamných agentúr za mierne laškovnú a (nie mierne) dvojzmyselnú propagáciu aerolínií. Kým súčasné reklamy sú v štýle „Spiatočná letenka do Ulanbátaru len za sedemdesiatpäť eur!“, bežná reklama v tých časoch vyzerala asi tak, že chlap sedel rozvalený na sedačke s drinkom v ruke, na kolenách mu sedelo trio rozchichotaných letušiek v minišatách a pod tým bol nápis „Naše letušky vám splnia akékoľvek želanie… žmurk, žmurk!“. Pri reklame sa to zďaleka nekončilo.
Aeromodelky
Aj výberové konanie na pracovnú pozíciu „stevardky“ bolo úplne odlišné než dnes. Okrem bežných zručností ako nerozliať americkému biznismenovi kávu do rozkroku alebo rozlíšiť, kde je vpravo a vľavo, aby vedeli ukázať na únikový východ, boli kritériá také, že konkurz skôr pripomínal reality šou „Aerolínie hľadajú topmodelku“. Aj úplne oficiálne sa letuška chápala ako hybrid stepfordskej paničky, ochotnej kedykoľvek priniesť cestujúcemu papuče a fajku ( znova žmurk, žmurk) a prostrednej strany Playboya, eventuálne zadnej strany Breaku. Napríklad letecký gigant Pan Am mal takéto požiadavky na palubný personál: výlučne ženy, výška minimálne stošesťdesiat centimetrov, hmotnosť maximálne šesťdesiat kíl. Zároveň vek pod tridsať rokov, pretože pan-amské stevardky chodili do dôchodku skôr ako slovenskí policajti, a to ako tridsaťdvaročné. Zároveň mali zákaz vydať sa počas výkonu práce a otehotnieť. Preto bola fluktuácia väčšia než u finančných poradcov, takže životnosť jednej letušky bola vtedy asi osemnásť mesiacov. Ďalším dôležitým faktorom bola letuškovská uniforma. Už uniforma ako taká je pomerne populárny fetiš, ktorý má samostatnú kategóriu na pornhube, no uniformy tej doby sa podobali niečomu, čo sa teraz predáva v sexshopoch. Zhodou okolností v rovnakom čase prišli do módy minisukne ledva pod zadok, tak sa hneď zaradili do erárneho oblečenia stevardiek. K tomu letušky fasovali vysoké kožené čižmy. Záujem o tento džob bol obrovský. Neskôr sa mravy uvoľnili, v osemdesiatych rokoch všetky tieto kritériá zmizli a dnešné letušky musia spĺňať výškové a hmotnostné limity iba do tej miery, aby sa zmestili cez dvere, dočiahli na veko batožinového priestoru alebo, naopak, aby si netrieskali hlavu o strop. Škoda… Ani teraz sa však aerolínie nemôže sťažovať na nedostatok uchádzačov. V roku 2010 aerolínie Delta otvárali tisíc pozícií na tento džob a dostali stotisíc žiadostí, medzi nimi aj od vyštudovaných lekárov alebo právnikov.
Vitajte v klube
Napriek tomu, že letušky už nie sú také „pôtrtné“, aké by mohli byť, na sex v lietadle to nemá veľký vplyv. Táto kratochvíľa vlastne ani nie je žiadna novinka. Ľudia sú prasce a pri hocijakom novom vynáleze začnú skôr alebo neskôr špekulovať, či sa dá na tom, v tom, pri tom alebo s tým súložiť. A preto sa Klub vysokej míle datuje už do roku 1914. Jeden fanúšik aviatiky menom Lawrence Burst Sperry práve vymyslel prototyp autopilota, takže lietanie bolo zase o trochu jednoduchšie. A nudnejšie. A tak sa stalo, že pri jednej leteckej havárii museli Sperryho a jeho spoločníčku Cynthiu Polkovú ťahať z Atlantiku. Ani jeden z nich nemal na sebe šaty. Sperry síce tvrdil, že o žaket prišiel pri havárii, ale my hovoríme: Tak určiteee.
Odkaz pána Sperryho prežil, a tak vznikol Mile-High Club. Keď sa však z leteckej dopravy stala masovka, získať plaketu a odznačik absolventa lietadlovej súlože je, paradoxne, ťažšie než v minulosti. V lietadlách je totiž väčšia tlačenica než v MHD v prvý školský deň a cestovať letecky si už môže dovoliť aj babka z Vihorlatu. Napriek tomu si to v lietadle rozdávajú milióny ľudí, podľa prieskumu webu skyscanner to aspoň raz skúsilo až dvadsať percent cestujúcich.
HIGH-MILE RULES
Keďže prvé pravidlo Mile-HIGH Clubu znie „Vždy hovor o Mile-High clube“, statoční priekopníci tohto adrenalínového športu sa neokúňajú poradiť nám neskúseným čo a ako. Na toto treba dbať:
Časovanie
Skúsení high-mile milovníci nedajú dopustiť na nočné lety. Tie bývajú prázdnejšie, svetlo je utlmené, rovnako ako posádka a spolucestujúci. Podľa niektorých odvážlivcov si akciu treba načasovať, keď je posádka pripútaná v sedačkách, čiže krátko po vzlietnutí alebo pred pristátím. Vhodný čas je aj vtedy, keď posádka roznáša jedlo, samozrejme, nie keď práve obsluhuje vás.
Pro-tip pre hanblivých: Vyberte si aerolínie, ktorým nedávno havarovalo alebo zmizlo lietadlo, možno ho budete mať sami pre seba.
Lokácia
Dlhé zaoceánske lety sú vraj najlepšie zo spomínaných dôvodov. Odporúčajú sa sedačky pri okne a v strede, nie v uličke. Členstvo v MHC totiž môžete získať aj ručnou prácou usadení pod dekou. Samozrejme, fajnšmekri dávajú prednosť záchodovým kabínkam. Pretože neexistuje vhodnejšie miesto na sex než priestor meter krát meter, ktorý slúži dvesto ľuďom nepretržitých desať hodín na močenie a kadenie. Pochopiteľne, lepšia možnosť sú kadibúdky v biznis a prvej triede, v ekonomickej sa vám môže stať, že kým si to odfučíte, za dverami máte celý turnus mračiacich sa českých turistov. A navyše vám tu hrozí jedno málo známe riziko – letušky vedia kabínky odomknúť zvonka a vraj pri dlhšom zamknutí to aj bežne robia.
Je to trestné?
Nuž, asi ako každý iný koitus na verejnosti, preto si dávajte pozor, aby vás pri tom nevideli. Pokutu však vyfasujete naozaj iba výnimočne. Keď už vás prichytia, tvárte sa, že nič. Pre letecký personál je vidieť vaše natriasanie ešte oveľa väčší trapas než pre vás, takže škandál z toho nikto robiť nebude. Bacha však na to, že postihnuteľné je vždy neuposlúchnutie pokynu leteckého personálu, preto ak vám letuška klope na záchodového dvere s tým, že by ste mali ukončiť všetky činnosti, poslúchnite ju a nekričte, že už len tridsať sekúnd.
Pre náročných
Keď pred pár rokmi uviedli na trh dvojposchodový Airbus A380 s prémiovou triedou dvojposteľový
ch minispální oddelených stenou, spoločnosť Singapore Air musela vydať verejné vyhlásenie, v ktorom požiadala pasažierov, aby v nich neobcovali. Kabínky totiž zabezpečujú úplné súkromie, no nie zvukotesnosť. Osobne si však myslím, že za tých desaťtisíc dolárov, čo pýtajú za letenky v tejto triede, by to nielenže nemali zakazovať, ale ešte podať potom papierové vreckovky a zapáliť cigaretu. V každom prípade existujú spoločnosti s nenápadnými názvami ako Flamingo Air alebo Love Cloud, ktoré sa špecializujú práve na tento typ služieb. Za pár stoviek vám poskytnú hodinový let v súkromnom lietadle vybavenom diskrétnym pilotom a najmä postieľkou, šampanským, čokoládou, lubrikantom a všetkým ostatným, čo potrebujete na kvalitný zásun. A to už zvládne aj ten najväčší letecký amatér. Takže želáme šťastný let bez turbulencií!
