Vy naozaj máte koňa?
Áno, mám, veď žijem na dedine.
Aj sa o neho riadne staráte?
Ak mi to čas dovolí. Lebo bývam, aj kvôli takému foteniu, ako je do Brejku, mimo domu. Vtedy sa o môjho koníka stará dedko.
O čom snívate na konskom chrbte, keď slniečko krásne svieti a z dukovanských komínov sa valia krásne „jadrové“ obláčiky?
O tom, aké je to nádherné žiť v spojení s prírodou. Lebo u nás, kúsok za ochranným pásmom atómky, je nádherná príroda. Lesy, lúky, božský pokoj. To u vás, to je vieska Tavíkovice. Dedinka, do ktorej nevedú ani ukazovatele smeru… Vy ten svoj smer poznáte? Moja cesta je lemovaná balustrádovým zábradlím…
Prosím…? Píšete básne?
Nie, ale vlastníme firmu na výrobu balustrád. A ja v nej spolu s mamkou podnikám. Popri tom mám v Tavíkoviciach kaderníctvo. Som totiž vyučená kaderníčka a mám aj školu vlasovej kozmetiky. Fajn…
Teda k vám sa chodia ženičky skrášliť, keď dohrabú, dokopú, nakŕmia?
Uhádli ste. To predsa neznamená, že keď u nás dávajú líšky dobrú noc, musia tu byť ženy neupravené…
Jedno sa v súvislosti s vami, Lucie, ťažko chápe… Čo také?
Záhadné je, ako sa krásne dedinské dievča z ospalej „vesničky“ ocitlo v nablýskanom mestskom svete modelingu? Skrátka som občas odhodila vidly a prestala dojiť kravu, ktorú nemáme… No ale, vážne… Chodievame s kamoškami zabaviť sa na diskotéky, buď do Znojma, Třebíča, alebo do Brna. No a v Třebíči si ma všimol jeden fotograf. Dal mi vizitku a o tri týždne sa ozval.
Nasledovalo Miláno, Paríž, New York…?
Ako to viete? Ale to iba v najbujnejších snoch. Nie som zdatná v jazykoch ani svetácka povaha… Fotila som hlavne reklamy. Bolo to pendlovanie medzi Brnom, Prahou a Bratislavou. Fotky v Brejku budú vlastne moje prvé na krásnom papieri v dobrom titule. Predtým ma ľudia mohli vidieť hlavne v Blesku.
Rada sa predvádzate?
A ktorá žena sa rada neukáže, keď má čo ukázať? Mňa to fotenie baví. Obojstranne. Teda rada by som bola v budúcností tá osoba, ktorá stláča spúšť. Preto sa fotografov stále na niečo pýtam, pozorujem ich prácu a uvažujem o kúpe dobrej mašiny.
Musíte si kúpiť širokouhlý objektív, aby sa vám tam zmestili dukovanské komíny…
Vy stále s tými komínmi! Ja ich už nevnímam, aj keď sú pod nosom. Viem si však predstaviť, že fotím krajinky alebo svojich priateľov…
A čo tak fotiť priateľa? Ozaj, existuje?
V Znojme. Je bývalý model, teraz sa živí počítačmi. Poznali sme sa z agentúry. Neskôr sme sa stretli na diskotéke, zašli na „kafe“ a bolo to. Sme spolu už vyše roka.
Váš prvý?
Inak to povedzme. Zatiaľ môj najkrajší a najlepší.
Čo spolu robíte, pravda, okrem toho, čo sa medzi milencami predpokladá?
Ja nestojím o nejaké veľké chodenie do spoločnosti. Ešte tak na bowling. U mňa vždy, za každých okolností a počasia, vyhráva príroda. Ak vám to urobí dobre, ruka v ruke so zamilovanými pohľadmi a nadchýnaním sa včeličkami amotýlikmi…
Také to moravské chodenie medzi vinohradmi?
Viete, že u nás v dedine nie sú vinohrady? O šesť kilometrov už áno, psina, nie?