Čierna smrť bola najhoršou pandémiou, aká kedy postihla svet. Nik presne nevie, koľko ľudí v polovici 14. storočia podľahlo bubonickému moru, no odhaduje sa, že len v Európe mohlo ísť o jednu až dve tretiny populácie. Keď sa povie „čierna smrť“, človeku sa akosi automaticky vybaví podoba lekára s maskou v tvare zobáka a s kruhovými priezormi oblečeného v dlhom plášti.
V STREDOVEKU BEZ ZOBÁKA
Pravdou ale je, že keď sa bubonický mor objavil v Európe, o podobných kostýmoch nik ani nechyroval. Začali sa nosiť až o tri storočia neskôr a ani vtedy nešlo o nejaký rozšírený fenomén. Prvá zmienka o morovom doktorovi v slávnom kostýme pochádza z polovice 17. storočia. Dvorný lekár francúzskeho kráľa Ľudovíta XIII. Charles de Lorme vtedy písal, že vyrobil oblek z kože marockej kozy, ktorý pozostával z čižiem, nohavíc, dlhého plášťa, rukavíc a klobúka. Išlo o odev, ktorým sa de Lorme chránil pred morovou nákazou. Jeho hlavným poznávacím znakom však bola priliehavá maska so sklenými priezormi. Mala až 15 centimetrov dlhý zobák naplnený zmesou bylín a parfumu a de Lorme veril, že sa ňou uchráni od nákazy šíriacej sa vzduchom. Vzhľadom na to, že pacienti neraz nevábne páchli, zároveň do značnej miery eliminoval zápach.
PODVODNÍCI A PRÍŽIVNÍCI
Prvý obrázok morového lekára v kostýme pochádza z roku 1656. Morová epidémia vtedy v južnom a strednom Taliansku zabila vyše milión ľudí a nemecký rytec Gerhat Altzenbach zverejnil populárny obrázok doktora v maske so zobákom, ktorého vraj odev chránil pred smrťou. Norimberský vydavateľ kníh Paul Fürst sa ešte v tom istom roku inšpiroval Altzenbachom a vydal vlastný, no pre zmenu satirický obrázok morového lekára. Dokreslil mu rukavice s pazúrmi a presýpacie hodiny s netopierom a tvrdil, že títo doktori len desia ľudí a berú peniaze od mŕtvych a umierajúcich. V prípade mnohých šarlatánov nebol Fürst ďaleko od pravdy.
Podvodníci nemali ani najmenší záujem niekoho liečiť, chceli sa len priživiť na ľudskom utrpení a v zmätku, ktorý panoval počas morových epidémií, sa neobávali postihu. V temných a páchnucich uliciach, kde sa povaľovali mŕtvoly, často nemal kto vymáhať poriadok. Zďaleka nie všetci moroví lekári však boli podvodníkmi. Našli sa mnohí, ktorí v priebehu stáročí skutočne chceli nakazeným pomáhať. Postupy prevencie a liečby vymýšľali lekári s univerzitným vzdelaním, chirurgovia, barbieri, pôrodné babice, bylinkárky, kňazi aj lekárnici. Treba povedať, že na stupni vzdelania nezáležalo, občas boli vzdelanci rovnako mimo ako dedinské babky, ktoré liečili bylinkami.
STAROVEKÁ TEÓRIA
Niet divu, veď o mikroorganizmoch, ktoré spôsobovali mor, nik ani nechyroval, baktériu Yersinia pestis objavili až koncom 19. storočia. Nikto netušil ani o antibiotikách, ľudia však už vtedy boli schopní správne identifikovať symptómy bubonického moru a aspoň sa pokúsiť o nasadenie správnej liečby. Prípadne o umiestnenie nakazených do karantény, ktorú vymysleli v dnešnom Dubrovníku už krátko po vypuknutí čiernej smrti. Keď sa čierna smrť objavila v Európe, lekári sa ju automaticky snažili uchopiť v rámci toho, čo už vedeli o rôznych chorobách. To znamená, že vychádzali z Hippokratovej teórie o štyroch základných telesných šťavách: krvi, žlči, hliene a čiernej žlči. Len pre informáciu Hippokrates žil na prelome 5. a 4. storočia pred Kristom a za celý ten čas až do príchodu čiernej smrti nedošlo v tejto oblasti medicíny k výraznejšiemu pokroku.
Na základe Hippokratovej teórie stredovekí lekári tvrdili, že čierna smrť je choroba, ktorá poškodzuje telesné šťavy a tým spôsobuje zápal lymfatických uzlín, ktoré sa plnia krvou a hnisom. Pľuzgiere v slabinách, pod pazuchami a na krku vnímali ako dôkaz toho, že telo vylučuje poškodené šťavy z najbližších orgánov: z pečene, srdca a mozgu. Podľa toho nastavovali „liečbu“, ktorá spočívala v udržiavaní telesných štiav v rovnováhe. Liečba zahŕňala diéty či konzumáciu prostriedkov, ktoré vyvolávali zvracanie či nadmerné močenie. Nakazený mal z tela dostať poškodené šťavy a tak vyzdravieť. Hlavne mal vylúčiť čiernu žlč, ktorá spôsobovala melanchóliu a považovala sa za najhoršiu z telesných štiav. Asi netreba hovoriť, že oslabovanie nakazeného len urýchľovalo postup, akým mor zabíjal.
NA VINE SÚ PLANÉTY
Netreba zabúdať ani na jednu z najpopulárnejších teórií o šírení čiernej smrti, ktorú vyvinula Lekárska fakulta Parížskej univerzity v roku 1348. Keď už mor klopal na dvere Paríža, kráľ požiadal tamojších doktorov o radu. Tí skombinovali medicínu s astrológiou. Ak vám robí problém odlíšiť astrológiu od astronómie, skúste si zapamätať, že astronóm vám povie, ako ďaleko je od nás Jupiter, a astrológ vám povie, že Jupiter je spoločenská planéta. Lekárska fakulta prišla s tvrdením, že za mor môže nezvyčajne vlhký a horúci vzduch vyvolaný konjunkciou Marsu, Saturnu a Jupitera v znamení vodnára. Aby ochránili ľudí, odporúčali im, aby so sebou nosili sladké či horké látky a čo najčastejšie pálili prenikavo zapáchajúce drevá či kadidlo na očistenie vzduchu. Čo myslíte, pomohlo to?
Symbolom morových lekárov bola teda maska so zobákom, ktorá zosobňovala to, čomu ľudia stáročia verili: že mor sa roznáša skazeným vzduchom. Dnes už vieme, že to nebola pravda, rovnako ako vieme, že títo doktori boli neraz podvodníkmi, ktorí sa priživovali na ľudskom utrpení. No a neraz aj tí, ktorí mali úprimnú snahu pomôcť, všetko ešte zhoršili. Mor sa dal totiž poraziť jedine vedou, ktorá začala existovať až v 19. storočí.
Tri druhy moru
Poznáme tri formy moru: bubonický, septický a pľúcny. Septický a pľúcny mor sú v prípade neliečenia antibiotikami smrteľné takmer na 100 percent . Pľúcny mor sa navyše prenáša
aerosólom, teda napríklad pri kašľaní.
Mohlo by vás zaujať:
Cesty pandémií: Z východu prišil mor aj cholera
Španielska chrípka: Katastrofa počas globálneho konfliktu
Neviditeľní zabijaci útočia
