Nemá v sebe nádych „čiernej“ Afriky so safari, ale ukrýva dušu arabského či berberského sveta, ktorý krásne súperí s Orientom. Maroko leží len kúsok od Európy, no prídete sem a ste odrazu v inom svete. Takom príťažlivom, že odtiaľto nebudete chcieť odísť. Vyberte sa za hľadaním starobylých uličiek, najkrajších oáz a pieskových dún!
Najslávnejšie meno Maroka
Marocká Casablanca patrí medzi najznámejšie mestá celej krajiny, ale len málo ľudí si ju vyberie za svoju bránu do tohto severoafrického sveta. V neviditeľnom súboji s Marakéšom či Fezom ťahá za kratší koniec, no keby ste nevideli Casablancu, chýbal by vám dôležitý kúsok mozaiky menom Maroko. Mnohí si pri vyslovení názvu mesta spomenú na ikonický film z 50. rokov, ktorý dostal prestížneho Oscara. Casablanca však ani zďaleka nie je filmom, ktorý jej meno pretavil do nesmrteľnosti na striebornom plátne. Dnešné mesto pulzuje 21. storočím a je moderným, dravým ekonomickým centrom krajiny. Má v sebe vízie budúcnosti, ale stačí vojsť za staré hradby a tam v úzkych, ošumelých uličkách si so sebou nesie svoju minulosť. Oba svety, ten moderný, nasiaknutý francúzskym elementom, aj starobylý, marocký svet sprevádzaný chaosom, stoja jeden vedľa druhého. Niekedy ich oddeľuje iba cesta, inokedy námestie, no tá neviditeľná čiara je dokonalá. Ráno tu na námestí rozvoniavajú croissanty ku káve alebo sa deti ponáhľajú domov s teplými bagetami v jednej ruke a s vreckom čerstvej mäty na čaj v ruke druhej. Ani pohľad na ženu v krátkej sukni, ktorá kráča vedľa tradične oblečeného dievčaťa vo farebnom kaftane so šatkou na vlasoch, tu nie je výnimočný. Starší muži v kaviarni majú na sebe obleky, hlasno sa zhovárajú, prípadne hrajú tavlu a vedľa nich muž s bradou v dlhom splývajúcom oblečení šedivej farby fajčí vodnú fajku.
Casablanca presne vie, ako namiešať orientálne aj európske momentky do jedného uceleného záberu. Toto mesto má hlboké korene, no dnes by sme tu z minulosti hľadali stopy len ťažko. Menilo sa, padalo, znovu rástlo, Portugalci ho označovali pomenovaním „Biely dom“, a napokon v 20. storočí sa profiluje ako jedno z najdôležitejších miest pobrežia. K najkrajším častiam mesta patria štvrte s architektúrou Art Deco a Art Noveau. Krásne kované dvere, balkóniky s mrežami, okázalé okenice a fasády budov, aké by sa nestratili ani v Paríži či v Lyone. Ak by na ulice nedoliehalo zvolávanie predavačov z trhoviska plného rýb, ovocia či zeleniny, zrejme by ste neuhádli, že ide o Maroko. Najunikátnejším miestom dnešnej Casablancy je však nábrežie. Nie pre vôňu slaného Atlantického oceánu, ale preto, že práve tu na brehu mora sa dvíha obrovitánska mešita Hasana II. Cestou k nej si môžete ešte posedieť v ikonickej kaviarničke Rick´s Cafe, ktorá je časovou kapsulou s cieľom vziať vás do atmosféry čiernobieleho filmu, no potom už váš pohľad patrí len a len vysokému minaretu. Dominuje priestoru ako máloktorá svetová stavba. Verš z Koránu spomína, že Alahov trón stál na vode. Tým sa motivovali architekti a priamo na brehu Atlantického oceánu postavili plošinu, na ktorej vyrástla mešita zatieňujúca všetky ostatné v celej severnej Afrike. Nemá za sebou historickú hodnotu káhirskej mešity Al-Azhar či mešity v posvätnom tuniskom Kairouane, pretože ju dokončili až v roku 1993, avšak upúta pozornosť svojím 210 metrov vysokým minaretom. Rozľahlé námestie je také veľké, že aj keď je tu stovka ľudí, človek cíti prázdnotu. Najrušnejšie tu je v piatok okolo obeda, keď hlas muezzína súperí s hlasom morského príboja a volá veriacich na modlitbu.
Z architektonického hľadiska je Hasanova mešita skutočným dielom. Vystriedalo sa na nej niekoľko štýlov, tisíce robotníkov, tisíce umelcov, ktorí dokázali z kameňa vytvoriť nekorunovaný div sveta. „Mešita má otváraciu strechu a lúč z minaretu, v noci ukazuje smer na Mekku,“ hovorí samozvaný sprievodca, ktorý sedí v tieni vedľa vstupu. Vnútri čakajú návštevníka prezdobené, avšak zároveň prázdne priestory. Obrovské haly s vysokými stropmi nedokážu nechať vyniknúť všetky detaily. Na mäkkom koberci sa modlí len niekoľko ľudí. Z nádvoria mešity vybieha slávna promenáda Corniche, ktorá lemuje pobrežie ďalších pár kilometrov. Stačí prejsť polhodinu nábrežím a kulisy sa opäť zmenia. Objavia sa plážové kluby, diskotéky, štýlové reštaurácie a súkromné pláže. Casablanca je mestom pre každého.
Hlavné mesto Maroka
Keďže v Maroku sa nachádza množstvo zaujímavých miest, málokto uhádne jeho hlavné mesto a ešte menej ľudí sa do neho skutočne vyberie. Roky býval návštevníkmi neprávom obchádzaný, no dnes sa situácia zlepšila a ľudia pochopili, že Rabat je unikátne miesto na brehu Atlantického oceánu. Stále však o ňom môžeme tvrdiť, že je akousi neobjavenou perlou Marockého kráľovstva. Nad riečkou Bou Regreg vyrástla v stredoveku obrovská kasba Oudaia. Je pretkaná modro-bielymi uličkami doplnenými o kvety a malé obchodíky. Modro-biely nádych miesta akoby chcel oklamať a preniesť človeka niekam na malý grécky ostrov v Egejskom mori, ale oboma nohami sme v Maroku. Na konci kasby sa rozkladá krásny panoramatický pohľad na zvlnený Atlantik a mesto Salé na druhom brehu rieky, ktorá sa priamo tu pod hradbami vlieva do oceánu. Kedysi tu žili obávaní piráti. Vyhlásili v Salé svoju vlastnú republiku a pod čiernou vlajkou s lebkou a prekríženými hnátmi brázdili vody Atlantiku, aby prepadávali lode až do doby, keď sa Európania nahnevali a zničili ich. Kráčajte a nechajte sa unášať uličkami, až sa z ničoho nič objavíte v čajovni na konci mesta s výhľadom na Atlantik. Čaj, arabské sladkosti, sladká káva a totálna pohoda, to sa v čajovni podáva. Dominantou Rabatu však nie je kasba, hoci je obrovská, ale 44 metrov vysoká veža nedostavaného minaretu Hassan.
Panovník almohadskej dynastie Jákub al-Mansúr z nej chcel mať jednu z najväčších mešít sveta, ale žiaden panovník nie je nesmrteľný a aj jeho plány prekazila smrť. Zostalo tak torzo ohromnej veže, ktorú ešte v 18. storočí poznačilo zemetrasenie. Dnes prekvapí jednoduchosťou, ale najmä monumentalitou vďaka prázdnemu priestoru, ktorý jej dovolí vyniknúť. Naproti stojí pútnické miesto dnešných Maročanov. Podľa legendy sa na tomto mieste pomodlil prvý marocký kráľ Mohammed V. a po jeho smrti tu pre neho postavali okázalé mauzóleum, kde našiel miesto svojho posledného odpočinku aj jeho syn, neskorší kráľ Hasan II. Aj vďaka nim patrí Rabat k štvorlístku marockých kráľovských miest. Snehobielu stavbu stráži niekoľko vojakov v slávnostných uniformách a vnútro vyzdobili najzručnejší architekti, pričom použili cédrové drevo a zlaté fólie. Dole, kam nemajú návštevníci prístup, spočívajú tiché hrobky, niekoľko kvetov a muž v džalábiji. Ten, sediac na zemi pred otvoreným Koránom, šepká verše svätej knihy a tie sa rozptýlia v priestore. V Rabate vidno, že je moderným mestom. Ženy síce majú cez vlasy prehodené šatky, ale mladšie ich takmer nenosia a kaftany, aké sa nosia v konzervatívnom Meknése, tu takmer nevidno. Za hradbami a veľkolepými bránami pulzuje živé mesto s plnými námestiami. Niektoré sa pretvorili na tržnice s topánkami, inde sa predáva oblečenie či ovocie so zeleninou, no všade na vás striehne orientálna atmosféra. Zaujímavým miestom na prahu Rabatu je starobylý Chellah. Kedysi tešil ľudí svojou prítomnosťou, no ľudia sa stratili a dnes je tu len ticho prerastené trávou, kríkmi a bocianmi. Tie si opustené miesto obľúbili a dnes zdobia veže a stĺpy niekdajšieho mesta hniezda plné vtákov. Je unikátne vidieť, keď sa ich sem zlietne niekoľko a pretnú prázdnotu rozpadnutých mešít a zborených kupol.
Jamma el-Fna a zhmotnený chaos
Marakéš, ležiaci asi len štyri hodiny cesty od Casablancy, sa stal najznámejším mestom celého kráľovstva. Prezývajú ho „červená perla“. V krajine je hlavným centrom Berberov a dokonalosť mu vdýchne aj kulisa zasnežených hôr Vysokého Atlasu stojaceho na horizonte. Marakéš má v sebe všetko, čo zosobňujú predstavy orientálneho mesta. Človeka možno spočiatku otrávi svojím hlukom a chaosom, no napokon ho vtiahne do seba tak, že už navždy mu zostane v pamäti. Neskôr stačí len vysloviť jeho názov ako starobylé zaklínadlo a človek sa v myšlienkach opäť ponorí do jeho víru. Marakéš je mesto posiate pamiatkami, a tak tu v rýchlom slede objavíte vzácnu mešitu Koutoubiu s najvyšším minaretom celého mesta, hrobky kráľovskej dynastie Saadovcov, ktoré sú vytvorené z carrarského mramoru a libanonského cédrového dreva, a objavíte tu aj ruinu prekrásneho paláca El Badi. Ak vám to nebude stačiť, v niekdajšej židovskej štvrti mellah stojí palác Bahia. Postavil si ho vezír Ba Ahmed a budete mať pocit, akoby ste kráčali zmenšeninou andalúzskej Alhambry. Nádvoria, palácové miestnosti, palmy, pomaranče v korunách stromov, tieň aj svetlo a príjemná atmosféra. Stará medina je miestom nekončiaceho obchodu. Kam sa pohnete, tam stojí obchodík s predavačom ťahajúcim medové motúzy popod váš nos. Skúste si šperky, marocké papuče, ochutnajte datle, sladkosti, cukríky, zjednávajte cenu afrického bubna, vyskúšajte maľovanie henou aj berberské dýky. Majú tu všetko, ba ešte viac. Labyrint uličiek je pre našinca neznámou, ale nebojte sa ho a vydajte sa na cestu jeho objavovania. Stratiť sa nemôžete, pretože vás napokon vždy niekto nasmeruje na hlavné námestie Jamma el-Fna. Je to miesto, ktoré neprestane fascinovať svojho návštevníka.
Námestie sa zavčasu prebudí, pretože ním kráčajú ľudia na prvú dennú modlitbu do malých mešít utopených v zástavbe mesta a od tohto momentu začína žiť. Kaviarne a čajovne priliehajúce k námestiu sa zaplnia a na malých okrúhlych stoloch pristáva káva zmiešaná s mliekom, ako ju tu najčastejšie pijú, a chutný, presladený mätový čaj s namočenou zelenou vetvičkou. Ľudia sa zhovárajú, posedávajú a stíhajú sledovať život pred sebou. Na obed ožíva a počet ľudí sa začína násobiť, no tým skutočným životom pulzuje až podvečer a s tmou sa mení na divoké a unikátne miesto. Predstavte si miesto, kde na pár desiatkach metrov štvorcových uvidíte hudobníkov a tanečníkov Gnaoua so svojimi bubnami, krotiteľov opíc aj hadov, boxujúcich mladíkov, zahalené ženy maľujúce henou, konské drožky, stánky s jedlom aj čajom, šamanov, zaklínačov, potulných obchodníkov, Afričanov, Arabov, Berberov či Európanov, a to ste ešte stále nepootočili hlavou.
Desiatky stánkov s jedlom predstavujú ten najdokonalejší marocký streetfood. Dáte si misku slimákov alebo uprednostníte pikantné klobásky merguez, jahňaciu tanjiu z hlinenej nádoby či ovčiu hlavu? Na zapitie vám predavači pod nos strkajú čerstvé džúsy zo sladkých pomarančov a do dlaní sypú obrovské datle. Orient by sa tu dal krájať. Zovšadiaľ sa ozýva hluk, hudba, rytmické bubnovanie a chaos pohlcuje toto miesto do posledných centimetrov. Ak sa ho nasýtite, neutečte preč, ale vojdite do niektorej z okolitých kaviarní, vylezte na terasu na streche a sledujte Jamma el-Fnu z výšky. Ľudia sa tu rozutekali ako mravce hľadajúce svoju cestu do mraveniska, z námestia sa dvíha dym prevoňaný dreveným uhlím a vy sedíte pri dúšku sladučkého mätového čaju. Ak by vás nepálil na perách, mysleli by ste si, že snívate a Marakéš je len akýsi vybájený svet podobný Atlantíde. Že nemôže byť skutočný.
Piesok, kam oko dovidí
Východ slnka v Maroku patrí piesku. Platí to doslova, pretože práve túto časť krajiny obsadila nekonečná púšť menom Sahara. Žiadna iná na tejto planéte nie je väčšia. Svet sa zmení. Oázy plné farieb sa vytratia, voda sa len občas prihlási o pozornosť a ostré kopce nepokrývajú žiadne stromy. Prašné cesty vedú do mesta Erfoud, ktoré je „posledným“ mestom pred Saharou. Kedysi tu žili francúzski legionári, prechádzali ním obchodné cesty, ktoré viedli do mýtického Timbuktu, a zastavil sa tu aj „arabský“ Marco Polo, ktorého svet pozná ako Ibn Battuta. Tu treba nasadnúť do džípov a vydať sa na neopakovateľné dobrodružstvo. Necelá hodina cestovania a cesty sa zmenia na hamadu, kamenistú Saharu, ktorou šoféri prechádzajú bez jediného zaváhania. Žiadna značka, nič čo by Európanovi poradilo, kam odbočiť, kam ísť. Oni tadiaľto šoférujú aj v noci. Na horizonte sa objaví obrovitánska kopa zlatého piesku. Fatamorgána? Nie, práve tam ležia najkrajšie saharské duny menom Erg Chebbi. Akoby ho sem pred tisíckami rokov vysypali obrie dlane, tak úhľadne tam stoja. Treba sem prísť na východ slnka. Ešte za tmy naskočiť na ťavu a ako beduín sa nechať unášať nocou, hviezdami a púštnym korábom. Ťava pomaličky, kolísavo našľapuje na piesok, no vie, ako ma kráčať, aby sa do neho neponárala. Ranný saharský vietor je jemne chladný, ale o pár hodín už bude prinášať ubíjajúcu horúčavu. Človek hypnotizuje horizont, sediac na vysokánskej pieskovej dune. Prvé lúče slnka vystrelia spoza kopca a odrazu prichádza svetlo a s ním unikátny pohľad. Všade naokolo sú oku lahodiace duny naplnené zlatom. Neskutočné, čo dokáže príroda. Tiene, ktoré vrhajú duny, sa presýpajú ako piesok v hodinách či starých príbehoch.
Odrazu sa za dunou objaví ťavia karavána a Sahara je odrazu dokonalá. Sahara však nie je len o piesku, je aj o živote. Ťažkom, no živom. Medzi dunami a pustou krajinou sa ukrýva niekoľko malých, takmer anonymných mestečiek. Jednoduché domy z nepálených tehál, aké sa stavali ešte v Mezopotámii, stáda kôz, beduínske stany a navozené halúzky a kúsky dreva na oheň. Aj napriek tomu sú títo ľudia krásne pohostinní. „Sadnite si na čaj,“ ozve sa z úst matky a ukáže, kam si treba sadnúť. Na ohni zovrie voda, hodí sa do nej zelený čaj a o chvíľku sa nalieva z výšky do malých pohárikov. Maročania si ho poriadne osladia. Dedinka menom Chamília by bola rovnaká ako desiatky iných saharských dedín na prahu púšte a prachu. Nízke hlinené domy, farebné okenice či mreže, rovné strechy, na ktorých sa dá v horúcich dňoch vyspať, a takmer prázdny interiér, pretože sa aj tak väčšinu času či života zdržiavajú ľudia vonku. Sem-tam dedinou prejde starý bicykel, osol, no inak je tu najzaujímavejšou činnosťou sedenie pri cigarete a poháriku čaju alebo prechádzka po vodu k studni. Chamília je však odlišnou, pretože je to dedinka hudobníkov. Nie hocijakých, ale takých, ktorí sú potomkovia čiernych otrokov zo Sudánu. Hneď si všimnete, že sa tu stratia arabské či berberské tváre a pozeráte sa do snehobielych očí černochov. Chamília má povesť muzikálneho miesta, ktorú preslávila hudba zvaná Gnawa. Vznikla tu v saharských oblastiach a títo ľudia ju v sebe hrdo nosia. Prenikavé kovové údery rozochvejú miestnosť a frekvencia, s akou sa opakujú, navodzuje atmosféru, že tranz nemusí byť ďaleko. Do toho sa pridá rytmický bubon, nástroj podobný gitare, a orientálny spev. Muži v bielych kaftanoch sa pochytajú za ruky a spoločne tancujú. Je krásne byť súčasťou tohto divadla.
Cestovanie v čase
Fez je ikonou Maroka a jedno z najfotogenickejších miest, akými sa táto krajina môže popýšiť. Už v 8. storočí ho založil Idris II., ktorý sa takto zapísal do dejín, ale aj do duší miestnych. Tí ho totiž považujú za svätca a jeho hrobka v centre starého mesta je pútnickým miestom. Za roky sa stará medina Fes el-Báli, zapísaná v Unescu, rozrástla natoľko, že dnes ho vystihuje len jedno jediné slovo – labyrint. Nie taký, do ktorého sa ponoríte a o chvíľku sa objavíte, ale taký, kde keď vkročíte, pokojne tu strávite niekoľko fascinujúcich hodín života a uvidíte veci, o akých ste ani nesnívali. Tento labyrint vás dokonale pohltí, pretože so svojimi 9000 uličkami nemá konkurenciu. Tu by sa stratil aj Théseus, pretože Ariadnina niť by to vzdala. Za bránou Bab Boujeloud všetko začne. Už tu na vás útočia prví predavači, žobráci, sprievodcovia či iní, ktorí si myslia, že na vás nejako zarobia. Stačí pár krokov a neopísateľný chaos sa dostáva pod kožu. Bazárová ulička ponúka ovocie, zeleninu, ťaviu hlavu, ovčie vnútornosti, živé kohúty aj moriaka, čerstvé opuncie, sladkosti ponatierané medom, na ktorých sa zachytili osy, neforemné mydlá na váš kúpeľ v hammame, ale aj keramiku s modrými vzormi typickými pre Fez či jedlo z voňavého grilu. Všetko sa tu mieša a vy neviete, kam skôr pozrieť, nieto ešte fotiť. Labyrint sa kľukatí, a hoci si v mysli hovoríte, že si zapamätáte cestu nazad, opak je pravdou. Úzke uličky siahajú do výšky niekoľkých metrov, aby sa počas leta v meste držala príjemná klíma. Za ošarpanými fasádami sa však skrývajú poklady. Miestne domy sa nestavali tak, aby zaujali zvonku, ale prekvapili vnútrom. Vojdeme do jedného z nich a odrazu sa ocitneme na mramorovom nádvorí s fontánou, okolo ktorého rastú steny obalené drevom a tradičnými mozaikami. Koľko takýchto palácov sa tu ukrýva? V uličke sa ozvú pravidelné údery o bronzový tanier. Znovu a znovu. Remeselnícke štvrte sú príjemným spestrením a najkrajšie je na tom to, že nie sú určené pre turistov, ale Fez je hlavné mesto tradičnej výroby v krajine. Tradície tu neumierajú, ale žijú a odovzdajú sa mladšej generácii. Najočakávanejším miestom sú garbiarne, kde sa farbia kože stáročnými spôsobmi. Je ich cítiť, ak sa k nim priblížite, pretože sa okolím prevaľuje jemný zápach. Vetvička mäty pod nosom to vyrieši. Z vyhliadky je na farbiareň kože dokonalý pohľad. Vedľa seba stoja kade naplnené farbami a do nich sa ponárajú muži s kusmi kože. Vzadu v snehobielych kadiach sa kože zbavujú nečistôt. Všetko je stopercentne prírodné, a hoci sa na to dobre pozerá, nikto by nechcel byť v koži miestnych mužov. Ťažko zarobené peniaze a zničené zdravie. Z Kairouanskej mešity stojacej pri najstaršej univerzite Maroka, ktorá predbehla Oxford či Cambridge, sa ozve muezzín. Fez pokračuje ďalej a jeho život neustane. Sem-tam sa treba uhnúť plne naloženému koňovi či somárovi, tie majú prednosť, inokedy obísť vozík s tovarom a napokon si nájsť príjemne miesto na terase či streche budovy, kde si vychutnáte oddych s kávou alebo čajom. Pod nohami chaotický labyrint a vy sa tešíte z pohľadu, ktorý sa vpíja do mysle.
Najkrajšie rímske mesto
Krajina posiata pahorkami je plná olivovníkov a len občas sa niekde medzi nimi mihne mestečko či dedina. Tu vo zvlnenej krajine leží aj najposvätnejšie miesto celého Maroka, ktorému dnes nik nepovie inak než Moulay Idriss. Bol to on, kto sem na západ islamského sveta priniesol nové náboženstvo a miesto bolo také posvätné, že do roku 1917 sem dokonca mali „bezverci“ zakázaný vstup. Dnes tu spočíva jeho hrobka a turisti ju stále nesmú navštíviť, no už sa bez problémov môžu vydať do mestečka na prechádzku či na fantastický jahňací kebab z mletého mäsa, ktorý je známy široko-ďaleko. Len pár kilometrov odtiaľto ležia ruiny antického mesta Volubilis. Kedysi známe rímske mesto v severnej Afrike, dnes už len pôsobivé ruiny pod patronátom Unesca. Volubilis žil svoj zlatý vek medzi 1. a 3. storočím nášho letopočtu a z tejto doby tu nájdete dodnes množstvo krásnych pamiatok. Koniec koncov bol hlavným mestom rímskej provincie Mauretania Tignitana, a to už je čo povedať. Kedysi mesto zažívalo vrchol svojho rozkvetu, no napokon sa začalo strácať pred očami. Tento proces urýchlili Berberi, ktorí ho neustále napádali, až si Rimania povedali, že už im za to nestojí a odišli na sever do Tignisu, z ktorého vznikol moderný Tanger. Ešte aj dnes cítiť vo Volubilise akúsi pohodu. V tieni stromov vylihujú ľudia a neďaleko nich sa pasú somáre a kozy. Nikto sa nikam neponáhľa a človek sa nechá zlákať predstavou, že sa čas stratil medzi kamennými ruinami. Dalo by sa tomu uveriť pri pohľade na mozaiky, ktoré hrajú pestrými farbami. Pri dotyku malých kamienkov človek zavrie oči a počuje vodu v rímskych kúpeľoch. Z blízkych domov cítiť vôňu práve vylisovaného olivového oleja či vína. Tu sa preberie a zistí, že tá voda už netečie a ten dom plný vône už nestojí. Všetko, čo vidí, sú kamene, ktoré by vedeli rozprávať veľa zaujímavého.
Za rímskymi kúpeľmi sa rozprestiera fórum. Vedľa baziliky stojí viacero náhrobkov s vyrytými príbehmi ľudí, ktorí žili na tomto mieste pred dvoma tisíckami rokov. Z Kapitolského chrámu sa týčia už len stĺpy ponúkajúce príjemný tieň v letnej horúčave. Neslúžia iba ako krásna spomienka na antiku, pretože na krajnom stĺpe našli svoj domov bociany, ktoré si tu postavili hniezdo. K najkrajším pamiatkam patrí oblúk venovaný cisárovi Caracallovi. V Ríme po sebe zanechal obrovitánske kúpele a tu azda najkrajší oblúk severnej Afriky. Na tomto mieste končila hlavná cesta Decumanus Maximus, ktorá spájala viaceré luxusné vily utopené v tisícročnom prachu. Volubilis mal všetko. Trhoviská, opulentné vily s mozaikami a fontánami, chrámy, kúpele aj nevestince, sýpky aj oltáriky a jediné, čo mu dnes chýba, je život. Len vietor sa občas preženie ulicami, oprie sa o fasády budov, zastaví sa medzi stĺpmi a znovu sa rozbehne k pahorkom a olivovníkom.
MAROKO
rozloha: 446 300 km2
obyvateľstvo: 37 112 000
zriadenie: parlamentná monarchia (kráľ: Mohammed VI.)
zloženie obyvateľov: 99 % arabsko-berberské obyvateľstvo
náboženstvo: islam 99 %, kresťanstvo, judaizmus a iné 1 %
jazyk: arabčina, berberčina
mena: marocký dirham
HDP: 3350 USD / osoba
hlavné mesto: Rabat
Zíde sa vedieť
Na návštevu Maroka potrebujete platný cestovný pas, ale už netreba žiadne vízum. Po príchode alebo prílete do krajiny dostanete do pasu iba pečiatku.
Doprava v Maroku nie je komplikovaná. Využite moderné vlaky medzi väčšími mestami alebo hustú sieť autobusov. Východ krajiny je menej obývaný a tak je tu doprava redšia, ale pobrežie Atlantiku s veľkými mestami je oblasť, kde sa rýchlo presuniete z bodu A do bodu B
Všetko, čo chcete kupovať na bazároch zjednávajte. Všetko, pretože ak to nebudete robiť, vždy zaplatíte o mnoho viac, než by ste mali. Zjednávajte, bavte sa pri tom, vypite si pohárik čaju a nasajete arabskú atmosféru
V Maroku je veľa ľudí, ktorí budú chcieť od vás peniaze za akúkoľvek drobnosť. Ak vám niekto chce poradiť, často to robí za bakšiš a teda sprepitné. Vždy si to zistite dopredu, aby ste sa vyhli nepríjemnostiam
Maroko je konzervatívna a islamská krajina a tak sa obliekajte v súlade s touto krajinou. Hoci ste turisti z Európy, nikto nie je v krajine zvedavý na vaše tielko či minisukne. Maročania tomu nechápu a užijete si kopec zvláštnych pohľadov.
Medzi najkrajšie suveníry, ktoré v Maroku nájdete patrí tradičná fezská keramika, kožené výrobky, hodvábne šatky, koberce alebo koreniny ras el-hanout, ktoré dodajú marockým jedlám domáci nádych
Ak si chcete skompletizovať všetky štyri kráľovské mestá, musíte navštíviť Rabat, Fez, Marakéš a menej známy Meknés
Milujete históriu staroveku? Aj v Maroku boli Rimania a tak sa vyberte do Volubilisu, kde sa viete nabažiť ruinami rímskeho mesta. Zaujať vás môže aj Lixus
Mesto Tangier na severe dlho nemalo najlepšiu povesť, ale je to miesto, ktoré priťahovalo bonvivánov, umelcov, spisovateľov, hudobníkov aj hnutie hippies. Dnes má odlišnú atmosféru a stojí za to. Ak budete chcieť, môžete tu naskočiť na trajekt a odviezť sa aj do Španielska.
Okolie mesta Essaouira je známe výrobou veľmi zdravého argánového oleja. Je vynikajúci do studenej kuchyne a vďaka svojim výživným látkam sa o ňom hovorí ako o zázračnom oleji
Maročania hovoria arabsky, ale medzi prejav vzdelanosti patrí ovládanie francúzštiny či angličtiny, prípadne španielčiny na severe Maroka
Chcete vidieť opice? Pozrite sa do cédrových lesov pri meste Azrou. Staré cédre a kolónie makakov jednoducho neminiete
V Maroku leží najvyšší vrch severnej Afriky menom Jebel Toubkal. Má 4167 mnm a nie je problém ho zdolať. Z dedinky Imlil trekujete na chatu Neltner, prespíte a ráno dobyjete vrchol Maroka
Ďalšie potulky po Afrike:
Madagaskar: Od lemurov k baobabom
Afrika, prečo je tento kontinent plný problémov?
Najkrajšie safari aj biele pláže: To je KEŇA
