Keďže sa z nich nemôže nič dostať von, nie je možné o dianí v ich vnútri ani získať nejaké informácie. Preto bol na ich pomenovanie vybraný výstižný názov „čierne diery“. Zároveň platí – keďže do seba pohlcujú svetlo, nie je ich možné pozorovať priamo tak ako napríklad iné objekty na nočnej oblohe. Ale aj keď čierne diery nie je vidieť, astronómovia ich dokážu nájsť iným spôsobom. Napríklad tak, že natrafia na hviezdu, ktorá sa správa ako keby obiehala okolo prázdneho priestoru. V skutočnosti ju však priťahuje gravitácia čiernej diery. Tiež je možné sledovať hmotu padajúcu do čiernej diery, ktorá sa rýchlo otáča a zahrieva, vďaka čomu vyžaruje veľké množstvo röntgenového žiarenia. Materiál z blízkej hviezdy totiž špirálovito padá do čiernej diery a ohrieva sa na teplotu miliónov stupňov Celzia.
HORIZONT, ZA KTORÝM SA VŠETKO STRÁCA
Čierne diery vnikajú napríklad ako pozostatok po výbuchu supernovy. Ak má zvyšok predtým veľmi masívnej hviezdy stále dostatočnú hmotnosť, bude sa po takomto výbuchu ešte zmršťovať, až sa napokon stane čiernou dierou. Naše Slnko sa však takémuto osudu vyhne, keďže na to nie je dostatočne hmotné a skončí preto ako biely trpaslík. Čierna diera je však aj v centre našej galaxie Mliečna dráha. Tento objekt dostal názov Sagittarius A*, keďže sa nachádza v súhvezdí Strelec (latinsky sagittarius).
Čiernu dieru obklopuje myslená plocha, ktorá sa nazýva horizont udalostí. Na úrovni horizontu sa úniková rýchlosť telesa rovná rýchlosti svetla, čo teda znamená, že všetko, čo sa dostane za hranicu tohto horizontu, už nemôže z vplyvu čiernej diery pre jej extrémne silnú gravitáciu nikdy uniknúť von. Ani samotné svetlo. Preto sa o tom, čo sa deje pod horizontom udalostí, nedajú získať žiadne informácie. V strede čiernej diery sa zároveň nachádza miesto, v ktorom je zakrivenie časopriestoru nekonečné. Nazýva sa singularita.
ČAS TAM PLYNIE ÚPLNE INAK
Ak by do čiernej diery padal napríklad astronaut, horizontom udalostí by prešiel bez ujmy a z jeho pohľadu by sa na tomto mieste vlastne nič zvláštne nestalo. Ale postupne, ako by sa približoval k stredu čiernej diery a k singularite, by sa jeho telo naťahovalo, až kým by ho rozdiel gravitácií medzi hlavou a nohami celkom neroztrhol. Efekt natiahnutia pri páde do čiernej diery sa nazýva „špagetizácia“ a tento názov spopularizoval známy teoretický fyzik Stephen Hawking. Ak by však jeho pád do čiernej diery sledoval z diaľky iný astronaut, z jeho pohľadu by sa, ako predpokladal Albert Einstein vo svojej teórii relativity, udiali celkom odlišné veci. Spôsobené je to tým, že v blízkosti veľmi hmotných objektov, ako sú čierne diery, dochádza vplyvom obrovskej gravitácie k výraznému spomaľovaniu času. Čas na takýchto miestach plynie oveľa pomalšie ako napríklad pre ľudí na Zemi.
Pomalšie im bežia hodinky a pomalšie sa dejú všetky procesy vrátane starnutia. Astronaut, ktorý by sledoval svojho kolegu padajúceho do čiernej diery, by videl, ako padá do čiernej diery čoraz pomalšie až by sa jeho pohyb úplne zastavil. Z pohľadu pozorovateľa by však na tomto mieste nezostal navždy. Svetlo, vďaka ktorému ho mohol predtým vidieť, by čoraz viac strácalo jasnosť až kým by sa úplne nevytratilo. Dôvodom je, že keď svetlo prichádza o svoju energiu, dochádza k tzv. červenému posunu, teda jeho vlnová dĺžka sa predlžuje až sa dostane mimo viditeľného spektra, ktoré je schopný človek pozorovať.
Mohlo by vás zaujať:
Čo ak je náš vesmír len projekciou niečoho veľmi vzdialeného?
Skúsime to cez vesmír. Veľké ambície si žiadajú veľké investície
Ikonický pohľad do hlbín vesmíru by bol bez neho nemožný
