Veľkej väčšine sa to však nepodarí, a tak sú odkázaní hľadať si bežné zamestnanie. Aj keď to pre nich vlastne znamená koniec ich športového sna, raz za čas sa predsa len medzi nimi objaví niekto výnimočný a vytrvalý.
Len menej ako dvesto ľudí dokázalo niekedy zabehnúť stovku pod desať sekúnd. Jedným z posledných takýchto šprintérov, ktorému sa v júni 2023 podarilo stlačiť čas na 9,93 s, je Eugene Amo-Dadzie z Veľkej Británie. Už len to, že sa pod 10-sekundovú bariéru prvýkrát dostal až po tridsiatke, je dosť vzácne, a doslova výnimočným ho robí to, že to dokázal ako bežný zamestnanec. Je totiž účtovníkom v realitnej spoločnosti. Keď ho po jeho životnom behu prišli skoro ráno navštíviť antidopingoví komisári, vnímal to ako potvrdenie faktu, že sa mu podarilo dosiahnuť niečo jedinečné. „Vždy sa nájdu ľudia, ktorí sú skeptickí voči veľkým veciam, ktoré dosiahne niekto iný. Ak poznáte môj príbeh, tak to celé bude dávať zmysel. Som veľký zástanca čistého športu a moja žena vám môže potvrdiť, že som bol nadšený, keď mi na dvere zaklopali komisári. Bral som to ako potvrdenie celej tej driny. Ak by som zabehol čas 10,8 s, tak by nemali záujem ma testovať,“ povedal Amo-Dadzie pre BBC. Teraz štvrtý najrýchlejší Brit všetkých čias, ktorého predkovia pochádzajú z Ghany, sa atletike venoval ako študent a neskôr sa k nej vrátil až ako 26-ročný, keď medzitým behával len v rámci futbalových tréningov a zápasov na amatérskej úrovni. V posledných mesiacoch, keď štartoval na pretekoch doma aj v zahraničí, musel atletickú prípravu a cestovanie skĺbiť s pracovným rozvrhom, keďže pracuje štandardne osem hodín denne na pozícii samostatného účtovníka v spoločnosti predávajúcej reality.
Iný Brit, anglický futbalový reprezentant Jamie Vardy, sa do pozornosti športovej verejnosti dostal v sezóne 2015/2016, keď bol jedným zo strojcov prekvapivého titulu Leicestru City. V Premier League vtedy ešte málo známy hráč strelil 24 gólov. Päť rokov dozadu pritom manuálne pracoval vo firme vyrábajúcej zdravotnícke pomôcky ako dlahy a ortézy a hrával ôsmu ligu. Trénoval dvakrát do týždňa po práci a futbalom si privyrábal asi 30 libier týždenne.
NEMOHOL PRÍSŤ, LEBO HO UHRYZLA STONOŽKA
Kurt Warner je členom Siene slávy amerického futbalu, ktorý v roku 2000 z pozície rozohrávača (quarterback) doviedol svoj tím St. Louis Rams k víťazstvu v Super Bowle, teda k výhre v samotnom finále súťaže NFL a získal aj ocenenie pre najužitočnejšieho hráča ligy. Doteraz je jediným nedraftovaným hráčom, ktorému sa to vo viac ako storočnej histórii prestížnej americkej súťaže podarilo. Päť rokov pred svojím najväčším úspechom v kariére pritom dokladal tovar do regálov v obchode s potravinami. Pracoval väčšinou v noci, a to za menej ako šesť dolárov na hodinu. „Ľudia, ktorí so mnou pracovali, snívali, že raz budú manažérmi predajne. Kým ja som hovoril, že túto prácu budem robiť iba dovtedy, kým sa mi opäť neozvú z NFL. Všetci sa usmievali a neverili tomu, že by som sa mohol dostať od vykladania tovaru až ku kariére profesionálneho športovca,“ spomínal Warner v dokumente NFL.
Ešte predtým po skončení vysokej školy neuspel na skúške v tíme Green Bay Packers, potom neskôr po džobe v supermarkete dostal šancu v menej prestížnej Arena Football League (AFL) a šťastie skúšal aj v Európe. Oba tieto angažmány však mali od NFL kvalitou aj podmienkami veľmi ďaleko. Keď následne prišiel vytúžený telefonát od predstaviteľov Chicago Bears, ktorí ho pozvali, aby sa im prišiel ukázať, musel skúšku odrieknuť z naozaj bizarného dôvodu: počas medových týždňov na Jamajke ho do ruky uhryzla stonožka a opuchlo mu celé telo. Z Chicaga sa mu potom už samozrejme druhý raz neozvali a bol presvedčený, že sen zahrať si v NFL sa nadobro rozplynul. Po nejakom čase však predsa len ešte jeden telefonát prišiel, volali mu zástupcovia St. Louis Rams.
V sezóne 1998 sa na ihrisku síce objavil len na pár okamihov, keďže v hierarchii rozohrávačov mu patrila až tretia pozícia, ale nasledujúci rok St. Louis jedného z jeho konkurentov vymenilo a ďalší si v príprave vážne zranil koleno. Z Warnera sa tak stala nečakaná jednotka tímu, ktorá ponúknutú šancu skvele využila. Podceňovaný tím Rams dostal na čelo tabuľky a neskôr až do finále play-off, kde zdolali Tennessee Titans 23:16. Počas leta následne so St. Louis podpísal sedemročný kontrakt na 47 miliónov dolárov.
MEDZI ELITU AKO STREDOŠKOLSKÝ UČITEĽ
Podobne neuveriteľný je aj príbeh niekdajšieho bejzbalistu Jima Morrisa. V mladom veku sa do Major League Baseball (MLB) pre vážne zranenie ramena nedostal a usadil sa v malom texaskom mestečku Big Lake, kde na miestnej strednej škole vyučoval chémiu a zároveň trénoval školský bejzbalový tím. Na jar 1999 uzavrel so svojimi zverencami stávku, že pokiaľ v novej sezóne vyhrajú oblastné majstrovstvá, čo sa tejto malej škole nikdy predtým nepodarilo, prihlási sa na skúšku do niektorého z tímov MLB. A keďže jeho tím naozaj zvíťazil, musel, aj keď veľmi neochotne, splniť túto bláznivú stávku a ako neznámy učiteľ, ktorý mal už najlepšie roky dávno za sebou, sa išiel ukázať skautom na takzvaný try-out. V konkurencii perspektívnych a dobre pripravených mladíkov prišiel na rad ako vôbec posledný. Po viac ako štvorhodinovom čakaní, bez rozcvičky a s deťmi čakajúcimi v aute dokázal hodiť loptičku rýchlosťou 98 míľ za hodinu, čo je úroveň, na ktorej sa pohybujú najlepší nadhadzovači MLB. Tampa Bay Devil Rays mu ponúkli zmluvu s tým, že ho najskôr vyskúšajú vo farmárskom tíme v nižšej súťaži. Morris sa rozhodol túto životnú šancu využiť a dal v škole výpoveď. Keďže o svojich schopnostiach presvedčil, mohol následne ako 35-ročný debutovať v najlepšej bejzbalovej lige sveta. Za veľkej pozornosti médií a športových fanúšikov.
Od autora ďalej ponúkame:
Poslední mohykáni plochej dráhy
Dosiahli svoje výsledky poctivo? Nie, to skôr vedome klamú
NHL hrajú na ľade z dažďovej vody
