Millwall: Klub so zlou nálepkou, ktorý „doma“ nehral viac ako 110 rokov

Takýto pohľad širokej verejnosti podporilo aj zobrazenie fanúšikov klubu vo viacerých filmoch, ako napríklad v snímke Hooligans s Elijahom Woodom. Je táto povesť klubu oprávnená alebo ide o nezaslúženú nálepku? Millwall FC je jeden z mnohých londýnskych futbalových klubov. Založený bol už v roku 1885 v londýnskom dištrikte Millwall. Ten sa nachádza na Ostrove psov (Isle of Dogs), ktorý v skutočnosti nie je ostrovom, ale časťou mesta obklopenou z troch svetových strán meandrom rieky Temža.

V Millwalle žije niečo viac ako dvadsaťtisíc ľudí a lokalitu charakterizujú predovšetkým riečny prístav a doky. Tie sú s klubom späté naprieč jeho históriou – napríklad cez fanúšikov, ktorými boli a sú prístavní robotníci a ich rodiny. Samotné mužstvo malo v dávnej minulosti prezývku „dockers“, no keďže klub s ňou nebol úplne stotožnený a vnímal ju skôr ako posmešok, začal radšej používať označenie „the lions“, teda v preklade levy. Túto prezývku dali klubu novinári po jeho veľkom víťazstve nad Aston Villou v FA Cupe. Bolo to ešte v sezóne 1899/1900. Lev sa časom dostal aj do klubového loga a je v ňom aj 138 rokov po založení klubu. Pozoruhodné je, že klub svoj doposiaľ posledný zápas v dištrikte Millwall, ktorého meno stále nesie, odohral ešte v roku 1910. Odvtedy pôsobí na opačnom brehu Temže – najskôr mal štadión v časti New Cross a od roku 1993 v dištrikte Bermondsey. Jeho domovom je „The Den“, teda v preklade „Brloh“, ktorý bol postavený ako vôbec prvý štadión v Anglicku len s miestami na sedenie po tragédii na štadióne v Hillsborough, počas ktorej bolo v apríli 1989 pri tlačenici medzi fanúšikmi na smrť ušliapaných 96 ľudí. „The Den“ bol zároveň vybudovaný ako prvý nový štadión pre potreby futbalového klubu v celom Londýne od roku 1937.

FANÚŠIKOV MÁ AJ MEDZI BRITSKÝMI HERCAMI
Klub v posledných rokoch hráva druhú najvyššiu anglickú súťaž. V sezóne 2022/2023 skončil v „EFL Championship“ v hornej polovici tabuľky na 8. mieste. Medzi elitu sa dostal iba v rokoch 1988 – 1990, teda ešte pred vznikom Premier League. V prvej sezóne obsadil 10. miesto a za sebou nechal napríklad Manchester United a tiež West Ham United – svojho najväčšieho rivala, ktorý z ligy dokonca vypadol. Millwall postretol rovnaký osud o rok neskôr, keď skončil posledný a vyhral iba 5 z 38 zápasov. Z neskorších rokov je najväčším úspechom finálová účasť v FA Cupe 2004, ktorou si zabezpečil postup do Pohára UEFA (vypadol v prvom kole s maďarským Ferencvárosom Budapešť).

Dres tohto klubu si v minulosti zo známych futbalových mien obliekali Teddy Sheringham, Harry Kane a Tim Cahill. K slávnym fanúšikom Millwallu patria boxer David Haye či herci Daniel Day-Lewis a Gary Oldman. Ten si dokonca v roku 1989 zahral futbalového chuligána v snímke Gang (The Firm). Jeho postava Bex bola paradoxne vodcom futbalového gangu West Ham United, teda úhlavného nepriateľa Millwallu.

NAJZNÁMEJŠIE INCIDENTY
Najtvrdšie fanúšikovské jadro je známe ako „Millwall Bushwackers“ a má približne 200 – 250 členov. Vo Veľkej Británii je vnímané ako jedno z najdrsnejších a najobávanejších zoskupení, pričom v osemdesiatych rokoch bolo dokonca spájané s podporou pravicovej politickej strany Národný Front. Historicky sa do najväčších konfliktov dostáva s tvrdým jadrom iného londýnskeho klubu West Ham United. Nevraživosť medzi týmito dvoma klubmi a datuje už od ich začiatkov a je spojená s tým, že fanúšikovskú základňu oboch tímov tvorili hlavne prístavní robotníci – neraz pracujúci pre konkurenčné spoločnosti, ktorí tak boli aj v živote priamymi rivalmi súperiacimi o rovnaké zákazky.

Doteraz na seba Millwall a West Ham narazili v lige, respektíve v pohárovej súťaži 99-krát, pričom vo vzájomnej bilancii má navrch Millwall: 38 výhier, 27 remíz a 34 prehier. Hoci sa v posledných rokoch v dôsledku účasti v rozličných ligách stretávajú len výnimočne, vášne v tomto lokálnom derby neutíchajú. Vážny incident sa odohral v roku 2009 po zápase Ligového pohára, keď sa násilnosti preniesli z tribún až do ulíc, kde po sebe znepriatelené tábory hádzali skaly a dlažobné kocky. Výtržnosti viedli k viacerým vážnym zraneniam, jedného z fanúšikov Millwallu dokonca bodli nožom. Nevyhnutný bol zásah policajných zložiek, pričom niektorí priaznivci zaútočili aj na samotných policajtov. Verejnosť sa v tejto súvislosti začala obávať návratu chuligánskych praktík, ktoré deprimovali anglický futbal v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch. Vtedy dokonca jeden fanúšik Millwallu a aj West Hamu prišli pri vzájomných stretoch o život.

Ešte väčší počet zranených, medzi nimi až 47 policajtov, si vyžiadali výtržnosti v roku 2002, ktoré nastali po zápase medzi Birmingham City FC a hosťujúcim Millwallom. Televízna stanica BBC tieto udalosti označila za najväčšie občianske nepokoje posledných rokov a polícia dokonca zvažovala podať žalobu na futbalový klub, pretože jeho podporovatelia zranili príslušníkov policajných zložiek.

NIKTO NÁS NEMÁ RÁD…
„No one likes us, we don´t care“ teda v preklade „Nikto nás nemá rád, ale nám je to jedno“ zvyknú počas zápasov skandovať fanúšikovia Millwallu FC. A to na melódiu skladby „We are Sailing“ od Roda Stewarta. Neoficiálna hymna klubu vznikla ešte koncom sedemdesiatych rokov ako reakcia na nelichotivý imidž klubu, ktorý začal panovať medzi širokou verejnosťou. Priaznivci Millwallu dodnes cítia krivdu za to, akým spôsobom bývajú vykresľovaní britskými médiami. Žurnalisti podľa nich už desaťročia nazerajú na klub s predsudkami, ktoré pramenia z toho, že jeho fanúšikovskú základňu tvoria najmä príslušníci robotníckej triedy. Obraz o násilníkoch je teraz v britskej spoločnosti už tak silno zakorenený, že ho nie je možné zmeniť. Podporovatelia Millwallu tak stále nosia nálepku výtržníkov.