Má totiž všetko, čo človek hľadá a potrebuje. Sever zdobia nádherné vysoké štíty Kaukazu, vedie ním vínna cesta, ukrýva významné kláštory, pamiatky a v neposlednom rade sú tu Gruzínci so svojím srdcom na dlani. Pohostinná zem sa tak navždy zapíše do vašej pamäte. Neváhajte a skočte oboma nohami do tejto unikátnej krajiny pod Kaukazom.
Najkrajšie mesto Kaukazu
Gruzínske hlavné mesto Tbilisi mnohí poznajú, no nevedia si predstaviť nič, čo by ho vystihovalo. To až do momentu, kedy sa sami ocitnú v jeho starých uličkách, nad ktorými sa dvíhajú kostolné veže, kopce, nad ktorým poletuje natoľko podmanivá atmosféra, že vždy odídete skôr, ako by ste chceli. Tbilisi má v sebe akýsi neopísateľný magnet. Zapne ho a navždy ste s ním spojení. Staré mesto dýcha zabudnutým Orientom. Jeho úzke uličky zdobia staručké domy s farebnými mozaikovými oknami, kde tu posedávajú domáci a zhovárajú sa. Medzi domami sa objaví malý kostol, zvonica, studňa či dom pripomínajúci palác, ktorý by tu nikto nehľadal. Uličky starého Tbilisi sa odrazu vylejú do námestia pod obrovskú pevnosť Narikala. Tbilisi má niekoľko symbolov a táto pevnosť je jedným z nich. Sedí vysoko na kopci, tróni tam ako kráľovská koruna a stráži pokoj mesta. Hore vedie štýlová lanovka z protiľahlého brehu rieky Mckvari alebo si vyšliapete niekoľko schodov a dotýkate sa jej kamenných hradieb.
Hovorí sa, že Narikala je taká stará ako mesto, a tak s ním dokonale splynula. Poznali ju už Peržania, Arabi a o niekoľko storočí neskôr aj Rusi, ktorí sem vypustili cárskeho orla a ten celý priestor Kaukazu vzal pod svoje ochranné krídla. Dnes stojí hore za hradbami malý kostolík svätého Mikuláša, ale ľudia sem prichádzajú za pokojom a výhľadom. Najkrajšia panoráma Tbilisi je práve odtiaľto. Pod nohami sa rozprestiera celé mesto. Stará časť stojí na jednom brehu a novšia, ozdobená obrovskou katedrálou Tsminda Sameba, na druhom brehu Mckvari. Pre Tbilisi bola typická symbióza a tú cítiť aj teraz. Neďaleko od seba stoja pravoslávne kostoly, arménsky kostolík, dokonca aj stará synagóga a za rohom sa dvíha minaret mešity. Všetky národy, ktoré sa tu za stáročia vystriedali, toto miesto nazývali domovom.
Na brehu rieky, na dramatickom skalnatom brale stojí kostolík Metechi. Patrí medzi ikony mesta práve vďaka tomu, ako nebojácne vyrástol nad Mckvari. Spoločnosť mu robí socha kráľa Vachtanga Gorgasalisa, legendárneho zakladateľa Tbilisi. Ten mal pred stáročiami neďaleko odtiaľto loviť bažanty a divé vtáctvo. Keď pri tom objavil sírne pramene, usadil sa tu. Prameň pulzuje dodnes a štvrť Abanotubani zdobí niekoľko tradičných kúpeľov či arabských hamamov. Navštívili ich aj Alexander Dumas alebo básnik Puškin. Aj vy tu môžete stráviť čas pri zaujímavom zážitku. Námestie slobody v centre mesta dnes stráži zlatá socha svätého Juraja bojujúceho s drakom. Stal sa patrónom Gruzínska a jeho podobizeň nájdete po krajine ešte veľakrát. Kedysi však toto miesto patrilo Leninovi, no tie časy sú preč. Domáci ešte aj dnes s trpkosťou spomínajú na éru, kedy sa rozpadal Sovietsky zväz a Gruzínsko sa ocitlo v krvavej občianskej vojne. Stopy na ňu zmizli, spomienky nie.
Hlavný bulvár mesta je moderný, vyparádený, čistý a striedajú sa na ňom dobré hotely, kaviarne, podniky či reštaurácie. Stojí tu aj známy kostol Kašveti, teda Kostol narodeného kameňa s ukrytou legendou o mníchovi menom Davit Garedža. Mníška ho obvinila, že s ním čaká dieťa, no ten len stoicky odpovedal, že ak to nie je pravda, narodí sa jej kameň. A tak tu dodnes stojí „kamenný“ kostol. Večer vyhnal do ulíc starého mesta ľudí. Je krásne pozorovať, ako sa Tbilisi zaplní a pulzuje príjemným životom. Gruzínsko a jedlo, to je akoby synonymum, a tak mnohí skončia v podnikoch, ktoré neskutočne rozvoniavajú. Na stole pristáva chačapuri, slaný koláč plnený fantastickým syrom, baklažány plnené vlašskými orechmi, fazuľové lobio a pohár gruzínskeho vína. Dokonalé mesto.
V kraji plnom vína
Ak sa v Gruzínsku spomína víno, druhým dychom sa musí dodať Kacheti. Tak sa totiž volá provincia na východe krajiny, ktorú pretkáva legendárna vínna cesta. Gruzínci radi vravia: „Ak za vínom, tak do Kacheti.“ A nedá sa im neveriť. Vďaka svojmu bohatému dedičstvu, ale aj krásne zvlnenej krajine, dostal tento región lichotivú prezývku gruzínske Toskánsko. Kacheti má niekoľko zaujímavých miest, no ak si máte vybrať len jedno jediné, vyberte si Signagi. Leží na vrchole pahorku, chráni ho niekoľkokilometrová hradba, pod ním sa rozprestiera nekonečné údolie Alazani plné poľnohospodárskych políčok a jeho panorámu dotvárajú zasnežené štíty Kaukazu. Signagi akoby niekto vystrihol z rozprávky a položil sem, do zvlnenej krajiny. Signagi je maličké mesto, má len niečo cez dve tisícky obyvateľov, no zato má azda najpríjemnejšiu atmosféru z celého Gruzínska. Neďaleko rozpadnutých hradieb stojí niekoľko starých domov. Na jeden z bastiónov sa dá vyliezť, aby si človek naplno vychutnal výhľad. Na hlavnom námestí predávajú babičky tradičné sladkosti zvané čurčchela. Vyzerajú na prvý pohľad ako klobásky, ale náplň neurobia z mäsa, ale z hroznovej šťavy a orieškov. Každé ráno ich sem prinesú čerstvé. Signagi pochopilo, že dokáže vyťažiť z turizmu, ktorý tu, našťastie, nie je masový. Mnohé rodiny otvorili svoje domy, na záhradu postavili niekoľko lavíc a varia domáce jedlo. Objednáte si syrové čvištari, tanier čerstvého syra so šalátom a donesú vám k nemu aj pohárik vína, ktoré robili oni sami. Obrazne povedané, každá rodina v Kacheti má svoje vlastné víno. Ak však chcete vidieť, ako víno vzniká a dozvedieť sa o ňom viac, je dobré zísť do údolia Alazani a zastaviť sa na mieste zvanom Chareba. Miestna vináreň patrí medzi najvyhlásenejšie.
Spočiatku vyzerá nenápadne, no keď vstúpite dnu do jaskyne, dozviete sa, že sa tu v kopcoch skrýva až osem kilometrov obrovských tunelov. Kedysi ich vyhĺbili Sovieti na vojenské účely, no dnes sa spájajú s vínom. Víno sa v Kacheti vyrába dvomi spôsobmi. Ten novší, ten sa podobá tomu bežnému, ale Gruzínci okrem toho nezabudli ani na vlastný tradičný spôsob. Používajú pri ňom staré hlinené nádoby qvervi podobné gréckym amforám. Takto ho tu robili už pred tisíckami rokov a Gruzínci sú dodnes hrdí na to, že ich krajina patrí ku kolískam vína. Pilo sa tu skôr než v starovekom Grécku či Ríme. To preto dnes Gruzínci pijú víno ako vodu a tento božský nápoj stojí na pomyselnom Olympe. Neďaleko vinárstva leží malé mestečko Gremi. Kedysi bolo dokonca hlavným mestom celého Kacheti, to v dobách, kedy tu ešte pulzovalo kráľovstvo. Na pahorku nad riekou sa dvíha opevnený hrad prepletený s kláštorom. Presne takto to mali Gruzínci radi. Svoje kláštory ukrývali za hradby, pretože viera pre nich bola vždy nesmierne dôležitá. Kláštor sa pýši nádhernými freskami a vôňa sviečok len dotvorí magickú atmosféru. V hrade kedysi žili kachetskí králi, no dnes sú miestnosti prázdne a chladné. Celé Gremi je však mimoriadne zaujímavé miesto a svojím významom patrí k najdôležitejším v celom Kacheti.
Kríže nad sútokom riek
Posvätná Mccheta ležiaca len pár kilometrov severne od Tbilisi je miestom, o ktorom snívajú tisíce pútnikov. Každému však má čo povedať. Ľudia sa tu usadili veľmi dávno, budú to tisícky rokov, čo vytušili, že poloha na sútoku riek Aragavi a Mckvari je viac, než len strategická. Dnes tu tak vyrástlo neveľké mesto plné vysokých kláštorov s dôležitou katedrálou. Najkrajšie je prísť do Mcchety od kláštora menom Džvari. Ten leží pred mestom na vysokom pahorku. Pripomína staré byzantské stavby Konštantínopolu, len akoby ešte viac dýchal zabudnutým časom. Džvari znamená v gruzínčine kríž a práve ten sem, spolu s kresťanstvom, ktoré sa tu hlboko zakorenilo, mala v 4. storočí priniesť svätá Nino. Gruzíncov v prijatí kresťanstva predbehli len Arméni. Vo vnútri horí niekoľko sviečok, v prítmí sedí kňaz s dlhou bradou v čiernej sutane a číta starú knihu. Priestor pod kupolou ovládlo ticho. Zážitok z kláštora dotvára najmä panoramatický pohľad na celú Mcchetu. Až tu človek pochopí, akú geniálnu polohu Mccheta má. Dve kaukazské rieky sa tu spájajú a pokračujú spoločnými silami až do Tbilisi. Obe dokonca akoby hrali inými odtieňmi, a tak je vďaka tomu scéna ešte príťažlivejšia.
Priamo na sútoku sa dvíha obrovská katedrála Svetitskhoveli. V celom Gruzínsku by sme nenašli významnejší a posvätnejší svätostánok. Stačí zísť dole do mesta, prekročiť rieku a uličky plné ľudí vás vtiahnu do víru diania. Tu dávajú ochutnávať víno, tam domácu čaču, teda brandy s obsahom alkoholu okolo 70 percent a kto neholduje alkoholu, ten dostane kúsok syra alebo sladkosti z hroznovej šťavy a vlašských orechov. Katedrála sa skrýva za vysokým múrom. Veľa kaukazských kláštorov si so sebou nesie túto architektonickú črtu ako spomienku na časy, kedy museli čeliť útokom rôznych národov či kmeňov. Nádvorie katedrály zaplnili skupinky ľudí. Jedni čakajú na kňaza, iní sú svadobčania a čakajú na nevestu, zatiaľ čo druhá partia svadobčanov vychádza z katedrály von. Väčšina Gruzíncov túži po svadbe na tomto mieste. Posvätnosť katedrály zdôrazňuje príbeh o Kristovom rúchu. Kedysi z neho mal z Jeruzalema doniesť kúsok sem, do Mcchety, žid menom Elioz a keď sa ho dotkla Sidónia, v tom momente v návale náboženskej extázy zomrela. Pochovali ju s rúchom a keď sa zabudlo kde, ozval sa stĺp, pohol sa a ukázal na miesto, kde má byť dodnes kúsok rúcha aj so Sidóniou. Odvtedy sa katedrále hovorí „miesto žijúceho stĺpa“. Mccheta v sebe skrýva nejedno prekvapenie.
Stalinove mesto
Stačí len hodina cesty z hlavného mesta a celá scenéria sa zmení Roviny zjazvia pahorky, domy ustúpia a krajina poodhalí nielen svoju bohatú stránku, ale ukáže aj bežný život. Mesto Gori, kam smerujeme, má zaujímavú historickú auru. Jeho osudy sa chtiac-nechtiac preplietli s mužom, ktorý zmenil tvár sveta a stal sa najvýraznejšou postavou 20. storočia. Práve tu sa totiž narodil v roku 1878 Josif Vissarionovič Džugašvili, ktorého všetci dodnes poznajú pod prezývkou Stalin. Nálepky „Stalinovho mesta“ sa už Gori nikdy v živote nezbaví. Gori nie je veľké mesto a ani turistický ruch sa ho veľmi nedotkol. Rozpadnutá pevnosť nad mestom pôsobí opustene a človek je tu sám len s vetrom a vlastnými myšlienkami. Stačí vyšliapať na pahorok a celé Gori budete mať ako na dlani. Tvorí ho niekoľko navlas rovnakých sídlisk, zopár kostolov a v diaľke rastie budova, ktorá svojou monumentalitou nezapadá do skromného obrazu mesta. Práve tam stojí dnes jeho najnavštevovanejšia stavba. Stalinovo múzeum. Nikoho neprekvapí, že stojí na Stalinovej ulici. Nádvorie za bránou pripomína park ozdobený stromami a nesmie tu chýbať ani socha najslávnejšieho rodáka. Kedysi dokonca jedna stála aj priamo v meste pred budovou radnice, ale v roku 2010 ju počas noci demontovali. Vraj aby nerozdúchala vášne medzi domácimi. Profesionálna sprievodkyňa akoby vystúpila zo starých filmov spred 60-tich rokov a svojím výzorom aj vystupovaním chcela navodiť atmosféru onej doby. Múzeum je plné bizarností. Portréty, fotografie, busty, osobné veci aj darčeky, koberce so Stalinovou podobizňou a nechýba tu ani jeho posmrtná maska. Je zaujímavé počúvať o Stalinovi z inej strany.
Nemôžeme tvrdiť, že ho majú Gruzínci radi, ale mnohí ho rešpektujú, pretože bol odtiaľto. Sprievodkyňa nespomenie nič zlé, čo mal počas rokov vlády na rováši a po otázke na jeho zločiny sa takmer urazí. Súčasťou areálu je aj Stalinov jednoduchý rodný dom pripomínajúci krásnu drevenicu a napokon aj pancierový vlak, ktorým prišiel na konferenciu v Jalte či iránskom Teheráne. História má rôzne podoby, a preto sa oplatí zastaviť aj tu, v Gori.
Pod Prométeovou horou
Najkrajšie gruzínske miesta sa ukrývajú v tieni vysokých, kaukazských hôr. Kaukaz vdychuje dušu celej krajine a miestni na svoje kopce nedajú dopustiť. Najvyššie štíty prekračujú päťtisícovú hranicu a aj počas najhorúcejšieho leta si tak na svojich vrcholkoch držia snehovú prikrývku. Medzi najprístupnejšie a aj najkrajšie horské oblasti patrí Kazbegi. Z Tbilisi sem trvá cesta len niečo okolo štyroch hodín a prevedie vás slávnou Vojenskou cestou. Postavili ju v 19. storočí Rusi a spájala Vladikavkaz s Tbilisi. Aj dnes patrí k najdôležitejším cestám v krajine. Pár kilometrov za Tbilisi sa vynorí posvätná Mccheta so svojimi kláštormi, v ktorých sa vďaka svätej Nino formovalo kresťanstvo. Za pevnosťou Ananuri, na brehu rovnomennej vodnej nádrže, sa začne Vojenská cesta prebíjať krásnymi horami. Stúpa, klesá do údolí, škriabe sa na pahorky a tie sa začínajú predvádzať. Na chvíľku sa kopce rozostúpia a v diaľke sa objaví mestečko Kazbegi, ktoré dnes, na počesť svätého Štefana, volajú Stepantsminda. Leží vo výške takmer 1 800 metrov nad morom a je to tu cítiť. Čerstvý vzduch a jemný kaukazský vietor sú pre Kazbegi typické.
Priamo nad mestom stojí pahorok ozdobený malým historickým kláštorom Tsminda Sameba. V diaľke nad ním sa vypína zasnežený vrcholok hory Kazbeg. Tá je svojimi 5 047 metrami najvyšším vrchom celej oblasti. Nie však Gruzínska, to by ešte muselo o dvesto metrov podrásť. Celá scéna je taká fotogenická, že patrí medzi ikony celej krajiny. Hore, ku kláštoru, vedie cestička cez les. Najprv sa kľukatí pomedzi domy dedinky Gergeti a až potom začne stúpať nahor v tieni ihličnatých stromov. O necelú hodinku ste na vrchole. Kláštor zo 14. storočia je maličký, no patrí medzi najdôležitejšie. Ak hrozilo nebezpečenstvo, práve sem ukryli mnohé vzácne ikony či relikvie z celého Gruzínska. Dodnes tu žije niekoľko mníchov a ich čierne postavy utopené v tmavých rúchach chodia kade-tade. Dnu do areálu sa vojde nízkou zvonicou a v kláštore panuje ponuré ticho. Má to však niečo do seba. Príroda pod Kazbegom je natoľko opojná, že si človek nájde svoje miesto na lúke a striedavo hľadí do údolia aj na vrcholky kopcov. Božský pokoj. Zasnežený Kazbeg v sebe ukrýva legendu o Prométeovi. Hovorí sa, že práve tam niekde mal byť prikovaný Prométeus a každý deň mu dravce prilietali zobať pečeň. Gruzínci ho volajú Amirani, no niekedy svojej hore povedia aj Prométeova.
Očarenie z kláštora
Kostolov, kláštorov či katedrál by sme v Gruzínsku našli nespočetné množstvo, ale niektoré jasne vynikajú nad ostatnými. Takou je aj katedrála Gelati neďaleko mesta Kutaisi, ktoré si pod svoje ochranné krídla vzalo aj UNESCO. Mesto Kutaisi bolo už v staroveku známe ako hlavné stredisko bájnej krajiny Kolchyda, kam sa dostal legendárny Jáson s Argonautmi pri hľadaní zlatého rúna. Kráčali tadiaľto legendy a staré príbehy tu zostali živé dodnes. Hoci si na Jásona spomenie takmer každý, kto sa sem zatúla, je to práve katedrála Gelati, kvôli ktorej sem smerujú kroky ľudí. Z diaľky pripomína Gelati majestátnu stavbu vyrastajúcu z perfektne upraveného trávnika. V tieni kamennej brány odpočíva staršia žena, ktorá si tu našla útočisko pred ostrým slnkom. Pohľad na katedrálu je nezabudnuteľný. Akoby každý jeden kúsok kameňa bol vopred určený na stavbu, ako je táto. Každý detail, stĺp, oblúk perfektne sedia. Hŕstka ľudí posedáva pod stromami a ďalší sa potulujú neďaleko kamenných náhrobkov. Prekvapí ma, koľko mladých ľudí zavítalo ku katedrále, aby si tu v tichu posedeli a možno popremýšľali nad svojimi životmi. Dievčatá si cez vlasy elegantne prehodia šatku a vstúpime dnu.
Celý interiér, všetky steny, klenby, kupoly sú pomaľované starými maľbami. Behať po nich očami je ako listovať si hrubú knihu plnú obrázkov. Všetci majú hlavu zaklonenú tak, akoby chceli zočiť nebo, ktoré tu nahradila veľká kupola. Obrázky pripomínajú príbehy Nového zákona a ja sa teším z každého ďalšieho, ktorý nájdem a spoznám. Tu človek ani na sekundu nezapochybuje, že by Gelati nemala patriť do zoznamu svetového dedičstva. Kvôli maľbám takmer zabudneme, že je katedrála miestom posledného odpočinku významného gruzínskeho kráľa Dávida IV. Staviteľa. Bol to on, kto v roku 1106 prikázal postaviť toto výnimočné miesto. Vonku pri kamennom altánku je tiež niekoľko starých fresiek, ale tie sa už pozvoľna strácajú. Jeden z mníchov kráča trávnikom a v rukách drží krásnu ikonu. Celý čas si ju drží na prsiach a jeho dlhá šedivá brada sa dotýka jej okraja. Každý, kto ide okolo sa môže pristaviť a ikonu si prezrieť z tesnej blízkosti.
Kamenné veže Svaneti
Gruzínsko preslávili nielen mestá či kláštory, ale predovšetkým nádherné a panenské hory vysokého Kaukazu. Ak sa niekto vyberie na sever, tak sa im nevyhne. Kto hľadá kus Gruzínska, kde ho pohltia nádherné kopce a nekonečné údolia, ten by si mal zapamätať názov Svaneti. Tak sa totiž volá oblasť na severozápade Gruzínska, kde si príde na svoje každý milovník ticha a hôr. Cesta do Svaneti nepatrí medzi najjednoduchšie, no každá zo siedmich hodín sa cestovateľovi napokon odvďačí krásou a odľahlosťou miesta. Práve odrezanie od sveta spravilo zo Svaneti unikátny región plný vlastných tradícií, ktoré ešte nezvalcoval turistický valec 21. storočia. Preplnená maršrutka zo Zugdidi zvíri prach na hlavnom námestí pripomínajúcom parkovisko. Sme v cieli a nechce sa nám kráčať ďalej, pretože všetko naokolo je dokonalé a až gýčovito krásne. Mestia je hlavným centrom oblasti a pôsobí ako znovuobjavený kúsok raja. Po svahoch sú rozhodené domy, ktoré spájajú nespevnené cesty a pod zasneženými pahorkami vyrástli štíhle, kamenné veže pripomínajúce pevnosti. Iný svet a iné storočie Domáci sa prechádzajú pred svojimi domami, sedia vonku, zhovárajú sa, sem-tam niečo ujedajú a ochotne zdravia okoloidúcich Časy, kedy sa klany navzájom prenasledovali sa takmer pominuli a aj nad Mestiou zavládol pokoj. Práve z tejto doby pochádzajú kamenné veže, aké by sme našli aj v Čečensku či Dagestane. Mala ich takmer každá rodina. Sú vysoké niekoľko poschodí a slúžili ako rodinné pevnosti. Podľa starého kaukazského kódexu cti bola urážka rodiny či zabitie jej člena tak vážnym prehreškom, že len preliata krv mohla všetko očistiť. A tak sa v čase hnevu všetci utiahli do vlastných pevností a čakali, kým vojna prehrmí. Dnes sú osobitou črtou miestnej architektúry a bez nich by Svaneti stratilo svoju dušu. Kamenných veží je tu niekoľko desiatok a dokonale sa dopĺňajú s vysokánskymi horami. Tam, niekde za oblakmi, sa dvíha aj najvyšší vrch celého Gruzínska. Mnohí z Mestie pokračujú do dedinky menom Ušguli odkiaľ sa vyráža na treking do okolitej prírody. Dá sa tu trekovať niekoľko dní, no aj celý mesiac bez toho, aby sa tejto krásy človek nabažil. Gruzínsko totiž v sebe nosí niekoľko nádherných svetov a je len na vás, koľko z tých svetov spoznáte.
ZAUJÍMAVOSTI
Do Gruzínska dnes netreba žiadne víza, stačí platný cestovný pas. Dajte si pozor, aby platil minimálne šesť mesiacov po vašom návrate.
Najľahšie sa po Gruzínsku prepravuje mikrobusmi (maršrutkami), ale nájdete tu aj autobusy či dokonca vlaky, ktoré vám spríjemnia cestu.
Cestovanie po Gruzínsku nie je finančne náročné. Ceny jedla, ubytovania, dopravy, to všetko je lacnejšie než u nás doma.
Ochutnávajte gruzínsku kuchyňu. Patrí medzi najlepšie na svete. Dajte si chačapuri s domácim syrom, lobio, lobiani, khinkali či baklažány s vlašskými orechmi.
Gruzínsko je krajinou vína a za tým najlepším sa vyberte do oblasti Kacheti na východe krajiny. Navštívte vinice, ochutnávajte a doprajte si miestne saperavi. Hoci je víno pre Gruzínsko synonymom, vyrábajú aj skvelú čaču a slávne koňaky.
Počas cestovania Gruzínskom si všimnete veľké množstvo európskych zástav. Gruzínci hľadia vpred a túžia sa stať krajinou Európskej únie.
Ak sa chcete okúpať v mori, vyberte sa počas letnej sezóny do Batumi na brehu Čierneho mora. Napreduje míľovými krokmi, takže o Batumi ešte budeme počuť.
Mnohí miestni, z pochopiteľných dôvodov, nemajú ruštinu v láske, ale s vami ako s cudzincom sa ňou budú bez problémov rozprávať. Čoraz viac tu viete použiť aj angličtinu.
Gruzínska pohostinnosť je fenomén a skôr či neskôr si ju vyskúšate na vlastnej koži.
Žiaden pohárik sa v Gruzínsku nezaobíde bez prípitku. Väčšinou ho prednáša tamada, ale ako čestní hostia môžete byť vyzvaní aj vy.
Susedným regiónom Kacheti je miesto zvané Tušeti, ktoré pokrývajú kopce, lúky, pasienky a nedotknutá príroda.
Citlivou témou je aj politika, pretože vzťahy medzi Gruzínskom a Ruskom nepatria medzi ideálne a veľmi ich zhoršili nedávne konflikty.
Ak chcete originálny suvenír, prineste si domov „picí roh“, z ktorého sa na Kaukaze odjakživa pije víno.
GRUZÍNSKO
Rozloha: 69 700 km2 (119. miesto na svete)
Obyvateľstvo: 3 700 000 (137. miesto na svete)
Najvyšší bod: 5 193 m. n. m. (Shchara)
Vznik republiky: 9. apríl 1991
Zriadenie: republika (prezidentka Salome Zourabichvili,od 2018)
Náboženstvo: kresťanstvo 88 %, islam 10 %
Jazyk: gruzínčina
Mena: gruzínske lari
Hlavné mesto: Tbilisi
Najväčšie mestá: Gori, Kutaisi, Batumi, Telavi, Zugdidi
Od autora ďalej ponúkame:
Maurícius: Perla Indického oceánu
Bangladéš: Svet nasiaknutý chaosom
Madeira: Ostrov večnej jari
